Pútavá historická sága populárnej americkej spisovateľky. Hannah Conryová od detstva sníva, že sa stane lekárkou. V
Anglicku 19. storočia je však medicína ženám nedostupná, a tak sa rozhodne stať pôrodnou asistentkou. Jej sľubne sa rozvíjajúcu prax preruší rodinná tragédia a pod hrozbou obžaloby zo zabitia je Hannah nútená opustiť Anglicko. Keď nasadne na loď do Melbourne, nemá ani tušenia, čo ju v novom svete čaká. Mladá a neskúsená dievčina napriek tomu dúfa, že v Austrálii začne odznova a bude môcť naplniť svoje životné poslanie.

Ukážka textu z knihy

„Nepáčia sa mi tie rýchlo letiace oblaky, pán James,“ povedal kapitán Llewellyn, keď pozoroval čierne mračná na obzore. Cez mosadzný ďalekohľad skúmal približujúcu sa búrku a prišiel k neradostnému záveru, že pred ňou nemajú kam ujsť a nablízku niet žiadneho prístavu, kde by mohli bezpečne zakotviť, kým sa búrka nepreženie.
„Je obrovská, pane,“ povedal prvý dôstojník potichu. „A rýchlo sa približuje.“
„Presne tak, pán James,“ prikývol veliteľ Caprice vážne.
„Aké sú vaše rozkazy, pane?“
Llewellyn chvíľu rozmýšľal a popritom odhadoval výšku a šírku približujúcej sa búrky, jej rýchlosť a silu morských vĺn. „Nebudeme s ňou bojovať,“ povedal. „Položíme sa na vodu a odovzdáme sa do vôle Božej.“
Prvý dôstojník od strachu nasucho preglgol. Položiť sa na vodu znamenalo spustiť plachty, zaistiť kormidlo proti vetru a vydať loď napospas búrke. Spomenul si na svoju mladú ženu Betsy a ich dieťa doma v Bristole.
„Utesnite všetky palubné otvory a lodné okienka,“ prikázal kapitán. „Upevnite náklad a priviažte dobytok. Skontrolujte palubné odtoky. Zahaste všetky ohne a lampáše. A pokúste sa nepoplašiť cestujúcich.“
„Vykonám, pane,“ odvetil mladší muž, ktorý vedel, že myslia na to isté: vlani sa počas búrky v týchto vodách a o takomto čase potopila loď Neptune s troma stovkami duší na palube.
Llewellyn pozrel na cestujúcich, ktorí sa na palube tešili z príjemného počasia. Keď bez nehody prešli cez rovník, oznámil im, že teraz sa budú plaviť preč od brehov Afriky smerom k Riu de Janeiro, kde zachytia juhozápadný vietor, ktorý ich zanesie až do Austrálie. Rovník už ležal ďaleko za nimi, ale nemali žiadnu šancu zachytiť priaznivý juhozápadný vietor. Do cesty sa im postavila búrka, najväčšia, akú kedy Llewellyn videl, a oni nemali na výber, len sa jej vydať na milosť a nemilosť.
Kapitán sa modlil, aby straty na životoch boli minimálne.
Netušiac, že sa blíži búrka, hore na palube si traja z platiacich cestujúcich užívali teplé slnko pod bezoblačnou oblohou.
Reverend Merriwether na plátennom palubnom ležadle čítal jednu z mnohých kníh, ktoré si vzal so sebou, jeho žena pri ňom plietla. Abigail by si najradšej povolila korzet a zbavila sa nemotornej krinolíny a spodničiek. Dámska móda sa veru nehodila do subtropického podnebia južného Atlantiku. Ale už privykla nepohodliu dlhého cestovania. Zvykla si na ustavičné kolísanie a prevaľovanie Caprice, na každé zavŕzganie a zaškrípanie lode, na zvuk lodného zvona, ktorý hlásil čas a posádke výmenu hliadok, aj na prenikavý piskot bocmanovej píšťalky sprevádzajúci príkazy.
Želala si, aby sa mohli plaviť večne. Misia k aborigénom sa opisovala ako „koniec sveta, kde divosi chodia nahí“.
Abigail potlačila tajné obavy a pozornosť zamerala na svojich spoločníkov, platiacich cestujúcich. Zdalo sa, že nepohodlie zaoceánskej plavby im vôbec neprekáža. Odo dňa, ako sa malý imigrant vystrábil z dyzentérie – aj ostatní sa vyliečili a nové prípady už nepribúdali – pána Scotta a slečnu Conroyovú akoby posadlo zvláštne nadšenie. Ich priateľstvo je čoraz pevnejšie, pomyslela si Abigail nad ihlicami s pletením. Všímala si, ako slečna Conroyová občas zdvihne hlavu od knihy a pozrie smerom k hlavnej palube, pričom pohľadom vždy zablúdi k pánovi Scottovi, ktorý sa tam s pomocou niekoľkých svalnatých vysťahovalcov s čímsi lopotí. Pani Merriwetherová mala dojem, že medzi tými dvoma mladými ľuďmi vzniká zvláštne puto, dokonca sa zdôverila svojmu manželovi, že by mala veľkú radosť, keby sa slečna Conroyová a ten Američan zosobášili na palube lode, či už s požehnaním kapitána alebo jej manžela.
Hannah akoby cítila skúmavý pohľad pani Merriwetherovej, na chvíľu prestala čítať, zdvihla hlavu a usmiala sa na staršiu ženu. Potom zazrela na mostíku kapitána, ktorý stál za kormidlom v bielych nohaviciach a dlhom tmavomodrom kabáte s mosadznými gombíkmi a malými modrými očami žmúril na more. Okamih predtým pozeral ďalekohľadom na oblohu a veľmi vážne sa o čomsi zhováral s pánom Jamesom. Nato prvý dôstojník odišiel z mostíka a Hannah sa zdalo, akoby šiel vybaviť nejakú súrnu záležitosť. Čo to mohol byť za problém? Obloha bola jasná, oceán pokojný a na palube všetko vyzeralo normálne.
Pohľadom zablúdila k Nealovi Scottovi, ktorý dolu na hlavnej palube vyrábal svoj nový vynález – stabilizátor fotoaparátu, ktorý by umožňoval robiť fotografie z lode. Medzi vysťahovalcami si našiel priateľov a niektorí z nich mu teraz pomáhali pri pílení a stĺkaní jeho dreveného vynálezu. Zložil si sako a pracoval s vyhrnutými rukávmi na košeli, traky sa mu krížili na širokom chrbte. Neal Scott bol urastený chlap, podobne ako zápasníci, ktorých Hannah vídavala na dedinských jarmokoch, keď za peňažnú odmenu zápasili s vyzývateľmi, a znovu si pomyslela, že vyzerá skôr na fyzicky pracujúceho človeka ako na vzdelaného vedca.
Prinútila sa odvrátiť od neho zrak a vrátila sa ku knihe vo svojom lone.
Od vypuknutia dyzentérie Hannah pomáhala doktorovi Applewhitovi ošetrovať cestujúcich aj posádku. Naučila sa od neho všeličo – napríklad používať práškový ďumbier ako liek na morskú chorobu – dokonca mu asistovala pri ošetrení otvorenej zlomeniny u námorníka, ktorý spadol z rahna. Po týchto skúsenostiach v jej mysli vyklíčilo semienko zvedavosti. Po Donnym sa už nové prípady dyzentérie neobjavili. Žiadne ďalšie úmrtia. Nákaza sa stratila tak rýchlo a záhadne, ako sa objavila. Prečo? Odkiaľ tá nákaza tak náhle prišla a prečo sa skončila tak rýchlo a záhadne?
Keď Hannah predala rodičovský domček v Bayfielde, pobalila otcove lekárske nástroje, mikroskop a hrubý fascikel s jeho laboratórnymi poznámkami, ktoré si písal pri skúmaní príčin a liečby horúčky šestonedieľok. Predtým sa v tých veciach neprehŕňala, pretože predstavovali príliš bolestné spomienky. No napokon po skončení nákazy na palube Caprice ju zvedavosť primäla otcov fascikel otvoriť – šlo o hŕbu voľných papierov, vložených medzi dve lepenky, zviazané stužkou – v nádeji, že sa dozvie viac o jeho metóde, ako chorobu liečiť. Očakávala, že nájde návody na lieky, rady, ako diagnostikovať a mnoho odpovedí na otázky. Namiesto toho bol jeho osobný fascikel plný nepochopiteľných poznámok, rovníc, receptov a množstva otázok. A bol v nich neporiadok. John Conroy, najsvedomitejší zo všetkých kvakerov, človek, ktorý dodržoval pravidlá, lekársku etiku a konal vždy premyslene a dôsledne, bol vo svojej laboratórnej praxi prekvapujúco neporiadny.
Najväčšmi zo všetkého Hannah zmiatla otázka na prvej stránke poznámok, napísaná pred šiestimi rokmi: „Čo zabilo moju milovanú Louisu?“
Zdalo sa jej to čudné, vedel predsa, že Louisinu smrť zapríčinila horúčka šestonedieľok. Práve táto horúčka bola v podstate príčinou jeho šesťročného urputného výskumu. Alebo žeby táto otázka súvisela s jeho poslednými záhadnými slovami o smrti jej matky?
Keďže otcove poznámky boli nezrozumiteľné, Hannah fascikel odložila a hľadala inú cestu, ako utíšiť smäd, ktorý sa v nej zrazu zrodil. Doktor Applewhite jej veľkodušne ponúkol, aby si poslúžila jeho malou zbierkou lekárskych kníh, čo s nadšením urobila. Hrubý bachant v jej lone niesol titul Patológia a medicína od sira Williama Uptona a Hannah sa už dozvedela veci, aké ju otec nikdy neučil.
Znovu zdvihla oči od knihy. Cítila, že je nezvyčajne rozrušená. Aj keď si veľmi želala uspokojiť svoj nový hlad po poznatkoch z medicíny, nemohla prestať myslieť na Neala Scotta. Najmä v noci, keď ležala u seba v kajute, si až bolestne uvedomovala, že ten pekný Američan leží blízko nej, hneď za tenkou deliacou priečkou. Prehadzovala sa zboka nabok, keď si predstavovala jeho svalnaté telo – čo asi tak má na sebe? – dych sa jej úžil v hrdle, potila sa a keď konečne zaspala, snívalo sa jej o ňom.
Sir William Upton ležal nepovšimnutý v jej lone a Hannah opäť odvrátila pohľad k hlavnej palube, kde v slnečnom svetle videla, ako sa Nealovi prepotená košeľa lepí na svalnatý chrbát.
Neal ukazoval novým priateľom, ako chce upevniť skrinku s fotoaparátom. Na chvíľu prestal, aby si utrel spotenú šiju, a pozrel dohora na Hannah, ktorá si hovela na palubnom ležadle, pôvabná okrúhla hlava v tieni hodvábneho čepca. Dívala sa naňho, no odrazu rýchlo sklopila oči.
Nevedel prestať na ňu myslieť od tej noci, ktorú strávili pri lôžku Donnyho Ritchieho. Sedieť oproti nej v salóne, kráčať vedľa nej po palube – každý okamih bol zrazu výnimočný. Vedel, že by sa mohol do nej zaľúbiť, keby to sám sebe dovolil, ale na konci tejto cesty pôjdu každý inam.
„Prepáčte, pane, môžete na slovíčko?“
Neal pozrel na prvého dôstojníka, ktorý mal na tvári vážny výraz. „Čo sa deje, pán James?“
„Musím vás požiadať, aby ste odišli z paluby, pane. Ženie sa na nás búrka.“
„Búrka? Aká veľká?“
„Kapitán očakáva to najhoršie, pane. Navrhujem, aby ste si tie debničky odniesli do bezpečia. A ocenil by som, keby ste pomohli aj ostatným. Najmä tej mladej dáme,“ dodal pán James a kývol smerom k Hannah, ktorá si jednou rukou pridržiavala na hlave čepiec, aby jej ho nestrhol vietor.
Len čo Neal zamieril na hornú palubu, námorníci a palubní pomocníci už behali po celej lodi, vykrikovali, lozili po rahnách. Dôstojníci prikazovali vysťahovalcom, aby zišli do podpalubia, a keď sa Neal dostal k Hannah, videl, ako členovia posádky utesňujú palubné poklopy a zaisťujú kormidlo.
Zotmelo sa, vietor zosilnel. Námorníci sa na zápasenie s lodnými lanami a povrazmi vybavili klobúkmi so širokou strieškou a nepremokavými plášťami. Manželia Merriwetherovci už odišli do svojej kajuty, aby si zabezpečili batožinu aj samých seba. Neal pomohol Hannah zísť dolu lodnými schodíkmi, lebo more bolo čoraz rozbúrenejšie a s chôdzou boli problémy. Hannah sa dostala do svojej kajuty a Neal sa usiloval niečo vymyslieť, aby jeho debničky boli v bezpečí.
Len čo si Merriwetherovci dobre zavreli lodný kufor, reverend zvolal: „Moje náhradné okuliare! Určite mi vypadli na palube z vrecka. Hneď som späť.“
„Caleb, nie!“ vykríkla Abigail a pokúšala sa ho zadržať. „Je to príliš nebezpečné!“
„Ak sa mi rozbijú tieto jediné okuliare, nebudem v Austrálii nič platný,“ zavolal na ňu späť a gestami jej naznačoval, aby sa vrátila do kajuty. Ale Abigail sa vybrala za ním a videla, ako sa škriabe lodnými schodíkmi nahor, nadvihuje poklop a vynára sa do búrlivého počasia.
Reverend správne usúdil, že hľadať stratené okuliare by bolo riskantné a už začal spúšťať poklop nazad, keď zrazu uvidel na palube ležať nehybné telo. Nebol si istý, či je to človek alebo len kotúč zvinutého lana. „Dobrý Bože,“ povedal Abigail, ktorá stála za ním, „leží tamto človek?“
„Caleb, prosím ťa, poď dolu!“
Postarší misionár, ktorého najťažšou prácou za posledné roky bolo pletie buriny v záhradke, bleskovo odhadol situáciu – nízko letiace čierne mraky, približujúca sa búrka, vlny vysoko striekajúce ponad zábradlie – a okamžite sa rozhodol.
Namáhavo postupoval ďalej, Abigail sa škriabala za ním a stále naňho volala, aby sa vrátil. Ale toho námorníka v bezvedomí by more určite spláchlo z paluby a nikto iný si zrejme nevšimol jeho nehodu. Reverend Merriwether sa tackal po šmykľavej palube prudko sa kolísajúcej Caprice a modlil sa, aby ten muž bol nažive. Žeby spadol zo sťažňa?
Abigail stála na lodných schodíkoch s vlasmi vejúcimi vo vetre a s hrôzou sledovala, ako sa jej manžel tacká k zranenému námorníkovi, pričom sa dva razy pokĺzol na mokrých doskách. Došiel k nemu práve vtedy, keď sa loď prudko zahojdala. Zúfalo volala o pomoc, ale tých zopár námorníkov na hlavnej palube zápasilo s plachtami a šnúrami, a jej výkriky prehlušoval zavýjajúci vietor.
Caleb ešte dva razy spadol, ale muža v bezvedomí – čelo mal celé skrvavené – sa mu podarilo chytiť za golier plášťa, v prúdoch dažďa ho ťahal ho po premočenej palube a vlny po bokoch lode striekali čoraz vyššie.
Abigailine oči sa rozšírili hrôzou, lebo bola presvedčená, že každú chvíľu to oboch mužov spláchne do mora. A zrazu, na jej údiv, bol Caleb späť, premoknutý do nitky a bledý, no omdletého námorníka pevne držal. Misionári spoločne zniesli muža dolu a dopravili ho do svojej kajuty, kde ho priviazali na lôžko, a potom sa držali jeden druhého, kým búrka vyčíňala.
Neal sa vo svojej kajute náhlil s prácou, priviazal poslednú debničku a fotografické vybavenie na spodné lôžko, upevnil ich povrazmi, ktoré mu dal stevard Simms. Vo dverách sa zjavila Hannah. „Potrebujete pomoc, pán Scott? Ja mám len lodný kufor a ten je bezpečne uložený.“
„Nemali by ste tu byť, slečna Conroyová. Tieto chemikálie sú veľmi nebezpečné.“ Všimol si, že odložila nešikovnú krinolínu, takže teraz jej sukňa neodstávala a robila jej postavu zvodnejšou, ženskejšou.
„Vraveli ste, že sú horľavé. Keby ste zhasli lampáš...“
„Obávam sa, že sú viac než len horľavé. Éter, ktorý sa používa na prípravu kolódia, môže byť výbušný.“ V Bostone, neďaleko advokátskej kancelárie Josiaha Scotta, zahynul v tmavej komore istý fotograf, keď vybuchla fľaša s éterom a výpary vzbĺkli od sviečky. Ak sa prchavé fotografické roztoky, ako kyanid draselný, amoniak či dusičnan strieborný, správne skladovali na chladnom a stabilnom mieste, neboli rizikom. Neal však nemal potuchy, ako budú tieto látky reagovať na lodi zmietanej búrkou.
„Takže o to väčšmi potrebujete ďalší pár rúk,“ vyhlásila Hannah a začala omotávať povraz okolo debničky s nápisom KREHKÉ VEDECKÉ PRÍSTROJE. Keď bolo všetko zabezpečené, Neal vyhodil na horné lôžko sako a za ním aj koženú kapsu. V tej chvíli sa loď zakolísala a kapsa spadla na dlážku, roztvorila sa a jej obsah sa vysypal. Hannah mu pomáhala pozbierať štetku na holenie, mydlo v puzdre, vreckovky, hrebene. Zdvihla malú sklenenú fľaštičku a zahľadela sa na ňu vo svetle lampáša, čo sa im hompáľal nad hlavami. Bola vyrobená z lesklého smaragdovozeleného skla, mala tvar pretiahnutej kvapky a bola zapečatená červeným voskom. Fľaštička bola z obidvoch strán plochá a miniatúrna – mohla mať asi päť centimetrov – a visela na prekrásnej zlatej retiazke ako nejaký šperk.
Neal schmatol kapsu, zavrel ju, hodil na horné lôžko a povedal: „To je všetko! Stevard vyhlásil, že by sme sa všetci mali priviazať k lôžkam. Tak poďme do vašej kajuty a ja vás priviažem -- “ Zarazil sa, keď uvidel, čo Hannah drží v ruke.
„Toto vypadlo z kapsy,“ povedala. „Je to nádherné.“
Tvár mu stmavla. „Josiah Scott to objavil v kolíske medzi perinkami, do ktorých ma zavinuli.“
„Zvláštne.“
„Myslím, že to patrilo mojej matke a nechala to v kolíske na pamiatku. Neviem presne, na čo tá fľaštička slúži. Asi obsahuje najdrahší parížsky parfum, aký dostať kúpiť.“
„Prečo to hovoríte?“ spýtala sa Hannah prekvapene.
„Celé roky som premýšľal o majiteľke tejto fľaštičky, aká asi bola, aké dôvody ju viedli k tomu, aby ma spolu s fľaštičkou nechala na cudzom prahu,“ povedal Neal. Zrazu sa loď prudko zakolísala a ledva sa udržal na nohách. „Myslím,“ pokračoval, „že moja matka nechala túto drahocennú nádobku pri mne ako symbol svojho rodokmeňa, aby som vedel, že nepochádzam z nízkeho rodu, ale že patrím k aristokracii.“
„Pán Scott,“ ozvala sa Hannah, „toto nie je fľaštička na parfum.“
„Že nie je? A ako to viete?“
„Pretože to poznám. Je to na slzy.“
Zamračil sa. „Čože?“
Loď sa zaknísala. Hannah sa rukou zachytila steny. „Malá nádobka na uchovanie sĺz, preliatych pri špeciálnych príležitostiach. Môžu to byť slzy žiaľu alebo radosti.“
„O niečom takom som ešte nepočul.“
„Spomína sa to v žalmoch. Keď sa Dávid modlí k Bohu, hovorí: ,Zachyť moje slzy do nádobky.´ Je to starodávny zvyk, ktorý sa uchoval celé stáročia. Trúchliaci pozostalí zachytávali svoje slzy do fľaštičiek a podarovali ich osobe, ktorá niekoho stratila. Ako darček sa dávali aj slzy radosti.“
Podala mu fľaštičku. „Sú veľmi obľúbené v Anglicku. Smútiaci pozostalí po strate svojich milovaných si zachytávajú slzy do fľaštičiek so špeciálnymi zátkami, ktoré nebránia vyparovaniu. Keď sa slzy celkom vyparia, čas trúchlenia sa skončil. Ale táto fľaštička, ako vidíte, má voskovú zátku, slzy sa nemajú vypariť. Vaša matka chcela, aby ste jej slzy nosili so sebou celý život.“
Pozrel na ňu prekvapene. „Vy tvrdíte, že v tomto tu sú slzy mojej matky?“ Zahľadel sa na smaragdovozelené sklo vrhajúce vo svetle hompáľajúceho sa lampáša trblietavé zelené záblesky.
„Pán Scott, ona chcela, aby ste vedeli, že plakala, keď vás nechávala na prahu Josiaha Scotta.“
Neal pozrel na Hannah a potom na drobnú smaragdovozelenú fľaštičku vo svojej dlani. Zrazu mal pocit, akoby sa mu nedostávalo vzduchu. „Naozaj si myslíte, že je to tak?“
Usmiala sa. „Som si tým istá.“
„Nevedel... nič som o tom nevedel. Bože môj,“ zašepkal. A zrazu to prišlo: tá neznáma emócia, ktorá sa ho zmocnila v deň, keď odfotografoval Donnyho Ritchieho. Pani Ritchieová prosila Boha, aby si vzal radšej ju, a čosi preniklo Nealovi hlboko do duše, prebudilo v ňom také silné a neznáme pocity, až sa zľakol. Zrazu to už vedel. Jeho vlastná matka ho opustila. Ona neprosila Boha, aby si radšej vzal ju. Bola to sebecká žena, ktorá na rozdiel od Agnes Ritchieovej svoje dieťa nechcela a bez ľútosti sa ho zbavila. To bolo to, čo ho primälo urobiť fotografický portrét chorého dieťaťa. Nie túžba upokojiť hysterickú ženu alebo zabrániť vzbure, ale potreba presvedčiť sám seba, ubezpečiť sa, že nie všetky matky sú také sebecké ako tá jeho.
No teraz... fľaštička na parfum už nebola luxusnou čačkou márnivej a sebeckej ženy, ale nádobkou na jej slzy.
V tej chvíli sa loď mohutne otriasla a Hannah sotilo na Neala. „Musím vás priviazať,“ povedal a fľaštičku si strčil do vrecka. „A tento lampáš musíme zahasiť.“ Načiahol sa, stiahol lampáš dolu, sfúkol plamienok a ocitli sa v tme.
Istý čas sa loď pokojne vznášala, ale oni si predstavovali, ako sa okolo nich zhromažďujú prírodné živly a pripravujú sa na útok. „Musíme vás dostať do vašej kajuty,“ povedal Neal zachrípnuto a pevne držal Hannah, nechcel, aby odišla, nebol schopný sa pohnúť. Preboha, čo sa to v uplynulých minútach stalo v tomto malom priestore? Ako sa tejto mladej žene so sivými očami a súcitným úsmevom podarilo zložiť mu klapky z očí, o ktorých ani nevedel, že ich tam má?
Jeho matka mu zanechala svoje slzy.
Zmocnili sa ho intenzívne pocity, zmietali ním presne tak ako búrka loďou. Objal Hannah ešte silnejšie. V absolútnej tme kajuty pritisol pery na jej vlasy.
Hannah myslela na hrozivú búrku, ktorá sa k nim približovala, no nemohla sa od Neala odtrhnúť. Pevne sa ho držala. Cez látku košele cítila teplo jeho tela, jeho tvrdé svaly. Bez krinolíny sa jej nohy dráždivo dotýkali jeho. Zachvela sa. Pritiahol si ju bližšie.
V tme Neal nahmatal jej bradu a zdvihol jej hlavu vyššie. Keď sa sklonil, že ju pobozká, do lode prudko vrazil prvý nápor dažďa a potom udrela prvá gigantická vlna.
Neala aj Hannah to zhodilo z nôh. Vykríkla. Hmatal po nej v tme, kým ju nenašiel, a pritiahol ju k sebe.
V ostatných kajutách a v podpalubí, kde sa tiež museli pozhasínať lampáše a sviečky, cestujúci v hrôze tŕpli, slepí ako krty, keď načúvali desivému stenaniu a škrípaniu namáhaných lodných trámov. Pani Merriwetherová sa držala manžela, ktorý sa počas prudkého kolísania lode nahlas modlil. Doktor Applewhite sa tak výdatne potúžil medicinálnym brandy, že búrku takmer nevnímal. A kapitán Llewellyn, sám vo svojej kajute, priviazaný o lôžko, si v duchu vravel, že mal na mori dobrý život.
Keď Neal začul príšerný praskot, vybehol z kajuty na chodbu, kde bola taká tma, že nevidel ani na krok, a popri stenách hľadal cestu ku kajute Hannah. Pošmykol sa a s hrôzou si uvedomil, že dlážka je mokrá. Voda prichádzala z jej kajuty. Neal rozrazil dvere a uvidel sivé denné svetlo.
Morská voda prúdila cez vyrazené lodné okienko.
Hannah vbehla za ním, schmatla prikrývku a chcela ňou zapchať otvor, ale spadla, keď sa loď zakolísala. Neal tiež stratil rovnováhu a pristál na vlhkom lôžku. Dovnútra stále tiekla voda. Usiloval sa postaviť na nohy a Hannah vykríkla: „Utopíme sa, ak neupcháme to okno!“
Loď sa znovu prudko zakolísala a obaja spadli horeznačky. Bolo dosť svetla na to, aby Neal videl, že v kajute je už pätnásť centimetrov vody.
Vedel, že nemôže ísť po pomoc, tak strhol z lôžka plachtu, potom zdvihol matrac a niesol ho k okienku, zápasiac s prudkým naklonením lode. Zrazu sa Caprice zhupla na druhú stranu a bezmocného Neala hodilo dopredu, až vrazil do steny.
Loď sa knísala čoraz väčšmi a do kajuty stále prúdila voda. Neal si pomyslel, že Caprice sa určite potopí.
A už bola pri ňom Hannah, vytiahla mu matrac z rúk a s námahou ho pchala do okienka. Neal vstal a pomohol jej tú veľkú masu peria a sýpkoviny vopchať do otvoru, medzery po bokoch utesnili plachtou a prikrývkou, takže kajuta sa opäť ponorila do úplnej tmy.
Stenanie a škrípanie lodného debnenia znelo, akoby sa loď mala roztrhnúť napoly, búrka ďalej besnela, vietor zavýjal a vlny udierali s čoraz väčšou silou. „Pán Scott!“ zvolala Hannah v tme. „Ste v poriadku?“
„Tu som!“ zakričal, natiahol ruky pred seba a slepo po nej hmatkal. Ruky sa im stretli a pritiahol si ju k sebe. Obrovská vlna vymrštila Caprice dohora a vzápätí už loď padala nadol, Hannah pevne objala Neala. Bola celá mokrá. Šaty sa jej lepili na telo a mokré vlasy mala rozpustené po chrbte a na prsiach. Neal cítil pod rukami jej trasúce sa telo.
V tme sa držali jeden druhého, padali raz na jednu, raz na druhú stranu, až kým sa Neal nechytil zárubne dverí. Zaklinil sa do nich, aby na kníšucej sa lodi nestratil rovnováhu, a pevne držal v náručí Hannah, ktorá sa triasla a tisla tvár na jeho krk.
Neal myslel na ich životy, ktoré sa končia na tomto neznámom a neoznačenom mieste, a predstavoval si vodný hrob, čo na nich čaká dolu v hĺbke. Myslel na mladú ženu chvejúcu sa mu v náručí. Pritisol pery na jej studené mokré vlasy a pritiahol si ju ešte bližšie. Caprice sa zrazu začala šialene krútiť. Neal sa držal dverí a zvieral Hannah v náručí. More sa zdvihlo do výšky a pohadzovalo loďou ako zápalkou na hladine rozbúrenej rieky, aby ju zas nechalo klesnúť do hĺbky tak prudko, až Hannah vykríkla. Keď jej okolo členkov začala víriť ľadová voda, zaborila Nealovi do chrbta prsty a držala sa ho ako záchranného pásu.
Do Caprice zboku vrazila gigantická vlna a loď letela na vlnách tak rýchlo, že mali pocit, akoby udrela ich posledná hodina a že loď sa už-už prevrhne. Hannah pritisla ruku Nealovi na šiju. Sklonil hlavu. Hannah zdvihla bradu a v tej hrôzostrašnej tme sa ich pery stretli v dlhom bozku, ku ktorému ich dohnala túžba zachytiť končiaci sa drahocenný život.
5
„Zem na dohľad, kapitán. Priamo pred nami je Fremantle.“
„Ďakujem vám, pán James. Plný chod vpred, pán Olson,“ povedal kapitán Llewellyn kormidelníkovi.
„Vykonám, kapitán.“
Na palube sa zhromaždili cestujúci spolu s dôstojníkmi a členmi posádky, ktorí práve nemali nijaké povinnosti. Bol to slávnostný okamih. Spolu s Caprice prežili búrku, no spomienky na tú strašnú noc spred týždňov v nich zostanú do konca života.
Na úsvite nasledujúceho dňa búrka utíchla a spomedzi mrakov vykuklo slnko, aby osvetlilo premoknutú a poškodenú, ale ako zistil kapitán Llewellyn, stále plavbyschopnú Caprice, a tak nariadil nový kurz ku Kapskému Mestu, kde by mohli zakotviť a dať si loď opraviť. Na palubu zvolali všetkých vysťahovalcov, tí si najprv pokľakali na mokré dosky, aby sa pomodlili, potom ich zrátali. Šiesti v búrke zahynuli, z toho dve malé deti. Osem členov posádky vlny spláchli do mora, no dôstojníci prežili všetci, aj keď so zraneniami.
Námorník, ktorého s nasadením vlastného života zachránil Caleb Merriwether, vyviazol so škrabancom na hlave.
A teraz pred nimi ležalo západné pobrežie Austrálie, žiarivé a pulzujúce životom ako maják nádeje.
Hannah stála na palube v zlatých lúčoch slnka a myslela na Neala Scotta a na ich spoločné hodiny v jej kajute, prežité v zúfalstve, na to, ako ju držal v náručí a ona cítila jeho teplo a silu, a ako bola presvedčená, že každé ich nadýchnutie môže byť posledné. A na ich bozk, ktorý trval celú večnosť, až kým nevykríkla a neodtrhla sa od neho.
Už sa nepobozkali, kým búrka trvala, ba ani po nej, keď si uvedomili, že prežili. Ani o tom nehovorili. Každý z nich potreboval o tej noci premýšľať, skúmať znepokojivé nové pocity a nájsť spôsob, ako pochopiť nový život, v ktorom sa na druhý deň ocitli, pretože obaja, Neal aj Hannah, sa zmenili.
Neal Scott bok po boku s Hannah pozoroval breh západnej Austrálie, ktorý bolo čoraz lepšie vidieť na slnkom ožiarenom obzore. Myslel na pozoruhodnú mladú ženu stojacu vedľa neho. Včera ju držal v náručí v domnení, že obaja zomrú, v ich bozku bola vášeň aj zúfalstvo, tisli sa k sebe a bozkávali sa, lebo boli presvedčení, že je to naposledy, a všetko sa zmenilo. Neal už nebol rád, že sa poberú na rozličné strany. Nechcel Hannah stratiť. Ale nemal na výber. On sa mal vylodiť tu, a ona mala v plavbe pokračovať.
Toľko jej toho chcel povedať, no po búrke nemal na súkromný rozhovor žiadnu príležitosť. Kajuta Hannah bola tak vážne poškodená, že sa musela presťahovať k pani Merriwetherovej, a reverend šiel do Nealovej kajuty. Z lode sa stal úľ prekypujúci činorodosťou, námorníci búchali kladivami, pílili, varili smolu, Neal im pomáhal spolu s niekoľkými vysťahovalcami, a tak počas plavby ku Kapskému Mestu Caprice opravovali. Hannah mala tiež plné ruky práce, pretože asistovala doktorovi Applewhitovi pri ošetrovaní zranení, infekcií a hystérie. Jedine pri jedle mohol byť Neal s Hannah, no ani vtedy neboli sami. Hľadeli na seba ponad stôl, pozerali si do očí a blčala medzi nimi túžba zrodená v tú búrlivú noc.
Teraz stáli tesne vedľa seba pri lodnom zábradlí a pozorovali približujúcu sa pevninu. Aj ostatní cestujúci stáli v užasnutom tichu pod šírou, belasou oblohou a žiarivým slnkom. Ako sa Caprice blížila k pobrežiu, všetci videli, že tmavomodré vody oceánu prechádzajú do svetlejších odtieňov, až kým nezazreli svetlozelenú vodu pri plážach s bielym pieskom. Za nimi sa rozprestierala planina porastená stromami, ťahajúca sa k horám v diaľke.

Nevzdaj sa svojich snov

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ

Ďalšie z kategórie Romantické knihy

Zaradené v kategóriách