Pred tridsiatimi rokmi dostal môj starší brat, vtedy asi desaťročný, za úlohu napísať referát o miestnych druhoch vtákov. Túto úlohu odkladal niekoľko mesiacov, až kým si jedného dňa uvedomil, že ju musí odovzdať už na ďalší deň. Sedel za stolom v rodinnej chate, slzy na krajíčku, obkolesený listami prázdneho papiera, farebnými ceruzkami a knihami o vtákoch, ktoré ani neotvoril. Úplne ho ochromila veľkosť úlohy, ktorá pred ním stála. Otec si však sadol k nemu, položil mu ruku na rameno a nežne sa mu prihovoril: „Jedno po druhom, synak. Jednoducho sa do toho pusti jeden vtáčik po druhom.“