Papagáje sú rozkošní domáci miláčikovia. Zatvárame ich však do klietky alebo im striháme krídla – aby zostali tam, kde ich chceme mať. Scot McKnight pozoruje, že mnohí ľudia, konzervatívci aj liberáli, robia to isté s Bibliou. Všetci sa ju snažíme nejako skrotiť. Pozýva nás preto, aby sme prehodnotili spôsob, akým čítame Bibliu, a ponúka nám ju ako veľký Príbeh, do ktorého sme povolaní vstúpiť, prebývať v ňom a pozývať do neho ďalšie generácie ľudí:

Keď som sa stal kresťanom a začal som čítať Bibliu, všimol som si jednu vec. Mnohí moji priatelia totiž tvrdili, že veria Biblii od slova do slova, pretože je to slovo Božie: „Boh to takto povedal, a tým je to pre mňa raz a navždy vyriešené.“ Veľmi skoro som však zistil, že jedno hovorili, druhé robili. A tiež som musel priznať, že som rovnaký. Zistil som, že všetci Bibliu na jednej strane „prijímame“ a zároveň si ju „prispôsobujeme“. Funguje to pre nás ako také vnútorné povolenie, ktoré nám umožňuje v Biblii hľadať a nájsť to, čo chceme, a zároveň si nevšímať mnoho iných vecí. Tento objav ma však neodradil, skôr vyrušil a vyvolal vo mne intenzívnu zvedavosť. Moje uvažovanie nad otázkou „Ako čítať Bibliu?“ sa nakoniec prelialo do ešte naliehavejšej veľkej otázky: „Ako teda máme žiť podľa Biblie dnes?“