Hriešny bozk (Gaelen Foley)

Po románe Jedna noc hriechu je tu ďalšia skvelá romanca o rode Knightovcov. Eden Farradayová žije spolu so svojím otcom vo...


🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
11,90€
Zľava 21%
9,40€

Po románe Jedna noc hriechu je tu ďalšia skvelá romanca o rode Knightovcov. Eden Farradayová žije spolu so svojím otcom vo venezuelskej džungli, a hoci má slobodu, o akej sa mladým dámam v Anglicku ani nesníva, márne túži po rušnom živote v Londýne a šanci nájsť si manžela. Až keď sa zoznámi s Jackom Knightom, svitne jej nádej na lepšie časy. Jack, bohatý, vplyvný a príťažlivý muž, priplával do Venezuely s tajným poslaním, o ktorom Eden nič netuší. Vie len to, že Jack sa plaví do Británie. Ukryje sa na jeho lodi a dúfa, že schovaná v podpalubí sa dostane do vysnívaného sveta. Jack však po čase čiernu pasažierku objaví a medzi ním a červenovlasou kráskou sa začne nerovný boj...


Ukážka textu z knihy



Vysoko v korunách stromov mávala Eden vždy najlepšie nápady a ani dnešok nebol výnimkou. S pohľadom upretým na džungľu spriadala nový plán, ako otca zachrániť pred ním samým. Riešenie bolo prosté.
Nemali peniaze na to, aby sa do Anglicka vrátili všetci traja. No čo keby sa vybrala sama a vzala so sebou dôkazy o otcových najvýznamnejších objavoch? V Londýne by sa mohla stretnúť s novým lordom Pembrookom, dedičom ich nebohého mecenáša, a osobne mu predstaviť nové účinné lieky, ktoré jej otec vynašiel.
Keby zhýralého šľachtica presvedčila o tom, aký význam má práca jej otca pre celé ľudstvo, azda by jeho lordstvo uznalo za vhodné obnoviť im zdroj príjmov. No aj keby sa ten rozmaznaný príslušník zlatej mládeže vzpieral, v Londýne žije dosť bohatých filantropov. Povedala si, že meno jej otca a sláva jeho práce musí zavážiť, a ona nájde niekoho, kto podporí jeho výskum.
Ocko by tak mohol zostať tu, v relatívnom bezpečí džungle okolo Orinoka, a nemusel by sa hnať do pažeráka istej smrti – k Amazonke. A ona by ostala bývať u tety Cecily a sesternice Amelie. V tom prípade by sa nik nemusel obávať, že nemá vhodný dozor. Pripadalo jej to ako dokonalé riešenie – výhodné pre každého.
Samozrejme, ako pozná otca, určite v jej pláne nájde nejaký háčik. No už to, že ho vymyslela, jej pozdvihlo náladu. Zatiaľ nemohla robiť nič, len čakať na otcov návrat a potom mu predložiť svoje úvahy. Natešená novou inšpiráciou zliezla na nižší konár a pustila sa do práce s orchideami.
Podkasala si skrátené bavlnené šaty, posadila sa obkročmo na hrubý, machom obrastený konár, ktorý sa klenul nad riekou, pomaly pohojdávala nohami v čižmičkách a zahĺbila sa do vedeckej práce.
Aj keď sa veľmi tešila do civilizácie, ako prvá by priznala, že život v delte sa nedá označiť za nepríjemný. Jej dni boli vlastne plné spokojnosti. Do duše jej vstúpil pokoj, ktorý zakaždým cítila tu, v korunách stromov.
O necelú hodinu mala za sebou nielen objav, ktorý ohromí jej otca, ale našla si aj nového kamaráta – malú opičku kapucína. Zvieratko pozorovalo každý jej pohyb, usalašené v ohybe konára tesne nad ňou.
Opičky tohto druhu dostali pomenovanie podľa mníchov v hnedých rúchach, ktorí do Nového sveta prišli ako misionári spolu s conquistadormi. Maličké zviera malo bielu tváričku s veľkými okrúhlymi očami, hnedé telo, na hlave čierny kruh ako čiapku a čierne „rukávy“.
„Len sa na to pozri,“ zamrmlala. „No nie je to podivuhodné?“ Popravila si záhradnícke rukavice z hrubej kože, mocnejšie zovrela malý nožík a opatrne zakrojila do podložia z machu, ktorý sa rozrástol na širokom konári. Skúmala vlákna, ktorými sa tam rastlina držala.
Semienka z vrchných konárov sa sypali okolo nej, vírili sa a krútili, padali k zemi ako konfety.
Pokračovala v pozorovaní malého sveta, čo existoval na tomto konári, a všimla si aj stopy v kôre stromu, ktoré zanechali vtáky pri hľadaní hmyzu. Potom objavila malú stromovú žabku, mláďa vznášajúce sa v kalichu bromélie, kam napršala dažďová voda.
Žabka bola malilinká, ale Eden sa jej neodvážila dotknúť, lebo väčšina žiab v džungli sa vie brániť prudkým jedom. Sekrét z ich pokožky je základnou zložkou smrteľnej zmesi zvanej kurare, do ktorej si domorodci namáčajú šípky používané vo fúkačkách.
Znovu sa zadívala na nový druh orchidey, ktorý našla – prekrásny trs fialovo-belavých kvetov, ktoré si pohodlne rástli na tenšej časti konára, takmer nad stredom rieky. Posúvala sa dopredu, sústredene udržiavala rovnováhu a podarilo sa jej odrezať niekoľko kúskov na ďalší výskum. Potom slastne vdychovala očarujúcu vôňu. Vanilková aróma bola bohato rozvinutá po každodennej spŕške z oblakov.
Aj jej šaty zmáčal dážď, no Eden ho vychutnávala. Poznačila si, kde našla nové orchidey, a robila, čo sa dalo, aby papier ochránila pred dažďom. Opička na konári nad ňou náhle zvrtla hlavu a znehybnela. Uvidela niečo na rieke.
Potom zvieratko vydalo varovný škrek a utieklo hore, do listnatého bezpečia. Eden zmeravela, ticho sa obzerala okolo seba a modlila sa, aby neuvidela nejakého priskoro prebudeného jaguára.
S rozbúchaným srdcom, celá vystrašená napínala sluch, či zachytí aj iný zvuk ako jemný pravidelný šum dažďa na listoch. Pohľadom prechádzala po okolí, veľmi dobre vedela, že keď naozaj uvidí škvrnitý kožuch šelmy, už bude neskoro.
Práve sa rozhodovala, či je lepšie dať sa zožrať na konári alebo skočiť do rieky, keď znenazdajky začula ľudské hlasy.
Mužské hlasy. Bolo ich veľa.
A hovorili po anglicky!
Obrátila sa smerom, kam prvý raz pozrela opička, a uvidela niečo neuveriteľné.
Ľudí!
Mohutná riečna loď za sebou ťahala vlečný čln plný dreva. Pomaly sa vynárala spoza ohybu rieky.
Čo tu robia? divila sa, ale v tele jej už kolovalo vzrušenie. To je úplne jedno! Zdá sa, že nebo jej zosiela príležitosť, na ktorú čakala.
Loď sa blížila a Eden sa zadívala na drsných chlapov z posádky. Niektorí postávali pri zábradlí, iní oddychovali pod plátnom natiahnutým nad palubou.
Musela priznať, že nevyzerajú veľmi dôveryhodne. Pripomínali skôr pirátov. Nejeden v horúčave zhodil košeľu, opálené trupy mali potetované a pod počernou kožou im hrali svaly. Jej nádej však opäť ožila, keď zbadala mladého plavovlasého muža, ktorý kráčal k prove.
Bol úplne oblečený, hoci v horúčave stratila jeho košeľa trochu zo žiarivej belosti. Nezdalo sa, že by ho vlhký dusný vzduch ktovieako trápil. Kravatu mal správne uviazanú, biele manžety vyrovnané a ebenovočierne čižmy po kolená mu dodávali hrdý výzor mladého dôstojníka, ktorý pozná etiketu.
Srdce sa jej zatrepotalo. Panebože, už dávno nevidela takého fešáka... no potom sa jej pohľad zastavil na tmavovlasom mužovi, ku ktorému sa ten plavý pri zábradlí pripojil.
Zaplavila ju neopísateľná vlna úžasu a fascinácie. Muž s tmavými vlasmi mal v sebe niečo kráľovské. Eden už dávno pozorovala zvieratá v džungli, takže okamžite vedela odhadnúť, ktorý samec je vodcom svorky, a tento tu ním nepochybne bol.
Mohol mať niečo po tridsaťpäťke a bol jednoducho obrovský. Odhadovala, že bude o palec aj dva vyšší od Connora a o niekoľko libier čistého svalstva ťažší od jej otca. Impozantný cudzinec vyzeral, že je v džungli naozaj doma. Okolo krku mal uviazanú červenú šatku, akú nosievali Španieli, na sebe mal voľnú bielu košeľu, kabát a vestu si do horúčavy neobliekol. Košeľu mal rozhalenú až po hrudnú kosť, takže na slnku sa leskla jeho svalnatá mužná hruď.
Jemné biele plátno košele v daždi spriesvitnelo a priliehalo k masívnym pleciam. Sivohnedé jazdecké nohavice boli zastrčené do lesklých čiernych čižiem.
Eden sa rozochvela, pretože jej niečo zišlo na um.
Viem, kto to je.
Bol to lord Jack Knight, záhadný obchodník a dobrodruh, ktorý sa vyšvihol, stal sa lodiarskym magnátom a nadobudol miliónový majetok – jeden z najmocnejších a najobávanejších mužov v celej Západnej Indii.
Čierny Jack Knight, tak ho niektorí prezývali.
V Kingstone sa šepkali i nahlas hovorili historky o tomto záhadnom dobrodruhovi, no napriek jeho povesti veľkého rebelanta a nespratníka sa vysoká spoločnosť sťažovala, že je samotár a zriedka sa objavuje na plesoch. Bol druhým synom vojvodu, to sa o ňom aspoň hovorilo, ale pred rokmi sa rodnému Anglicku obrátil chrbtom a vyrazil do sveta. Tak či onak, dosiahol obrovský úspech.
Hovorilo sa, že vlastní veľké pozemky na Jamajke a celú flotilu zloženú z osemdesiatich lodí, že má na každom kontinente svoje skladiská. Nijaký kút sveta mu nebol príliš vzdialený – obchodoval s kožušinami zo severnej kanadskej divočiny, s hodvábom a koreniami z Východu, s cukrovou trstinou z trópov, ale aj s podivuhodnými novými strojmi zo severu Anglicka. Jeho firma Knight Enterprises mala sídlo v Port Royale, no Eden počula, že sám Knight býva za mestom v elegantnej bielej štukovej vile, žiariacej na útese nad morom. Ba vraj je to skôr palác, má vyše stovky miestností, a to napriek tomu, že Knight ju obýva sám – samozrejme, okrem služobníctva.
Niektorí ľudia tvrdili, že obchoduje aj s pašerákmi, ktorí sa stali pliagou Buenos Aires. Iní si šepkali, že pomáhal Američanom vo vojne v roku 1812, a keďže je sám rodený Brit, táto skutočnosť by z neho urobila zradcu. Zneli aj zlovestnejšie príbehy, vraj má pirátsku minulosť, no pokiaľ Eden vedela, nik sa ho neodvážil spýtať, či je to pravda alebo iba legendy.
Ach, nech to čert berie, pomyslela si a preglgla strach. Je mi jedno, aj keby to bol sám pirát Čierna Brada. Len nech ma odtiaľto dostane.
Pri pohľade na jeho hrdé držanie tela bola ochotná uveriť, že takýto muž si svoje imanie vydobyl z hlbín neskrotného mora.
Moc, nebezpečenstvo a vitalita z neho priam vyžarovali – hlavu niesol vysoko a mal inteligentný výraz schopného veliteľa. Hranatú tvár mu rámovali tmavé bokombrady, rozviate vlasy mali rovnakú hrejivú hnedú farbu ako mahagónové kmene, ktoré viezol vo vlečnom člne.
„Aha!“ zvolal náhle mladý plavovlasý dôstojník. „Je tam...“ Neveriaco prižmúril oči. „Na tom strome je dáma!“
Bodaj to! Odhalili ju. Teraz už bolo neskoro na strácanie odvahy.
Posádka od úžasu ochkala a kliala, všetci obracali hlavy smerom, ktorým ukazoval mladý dôstojník. Pohľad na ňu, ako sedí na konári nad riekou, musel byť taký neuveriteľný, až im pripadal smiešny.
Zaťala zuby, trochu sa začervenala, no odmietla sa dať vyviesť z rovnováhy. Jednou rukou sa oprela za sebou o konár, ležérne sa vystrela a pokúsila sa tváriť, že sa nič zvláštne nedeje.
Jeden námorník sa v smiechu plesol po stehne. „Pán kapitán, ak tu takéto rastú na stromoch, môžete ma rovno vysadiť!“
Donútila sa usmiať, keď niekoľko ďalších zavylo od rehotu, ale lord Jack prešiel k prove, a ako sa loď priblížila, ocitol sa niekoľko stôp od Edeninho posedu.
Malé dažďové kvapôčky mu stekali po širokom čele do hustého tmavého obočia. Mal hlboko posadené oči pod ťažkými viečkami a výrazný orlí nos. Na hranatej čeľusti sa temnelo strnisko a pridávalo mu auru nebezpečenstva. Pomyslela si, že pery má trochu popraskané... a že vábia k bozku.
Tá prekvapivá myšlienka ju trochu vyľakala.
„Čo poviete, aký je to vták?“ spýtal sa ďalší námorník a chlapi sa znovu rozosmiali.
Eden, čoraz červenšia, sa zamračila. Pomyslela si, že ich veliteľ asi zabudol na slušné spôsoby, keď im nezakáže takéto poznámky. Možno je predsa len pirát.
Už sa začínala cítiť trochu hlúpo, veľmi dobre vedela, že lozenie po stromoch nepatrí k činnostiam, ktoré bontón odporúča mladým dámam.
Žiaľ, bola na strome a prezeral si ju neodolateľný, mužne príťažlivý chlap, ktorý má zrejme neďaleko odtiaľto celú flotilu lodí – chlap, ktorého priamy a sebaistý pohľad jej rozochvieva srdce. Aj keď, musela priznať, srdce sa jej možno chvelo aspoň sčasti od hrôzy.
Neuhla však pohľadom, alebo skôr nedokázala opustiť silu tých očí, a pomaly si uvedomovala, aké sú fascinujúce. V protiklade k jeho bronzovej pokožke mali výraznú tyrkysovú farbu Karibského mora. V ich hĺbke zazrela pobavenú iskričku.
„Vidíte ju, pane?“ spýtal sa mladý dôstojník. „Prosím vás, povedzte mi, že už od horúčavy nemám vidiny.
„Trahern,“ ozval sa pokojným autoritatívnym tónom a ani na okamih z nej nespustil oči. „Zastavte loď.“

Nie veru, tropické slnko nepripieklo jeho zástupcovi mozog, ak teda nezbavilo úsudku aj jeho – pretože Jack na vlastné oči uvidel zmyselnú červenovlásku na strome. Sedela obkročmo na hrubom konári, trochu rozpačito kyvkala nohami presne nad miestom, kde sa lodivodovi podarilo zastaviť plavidlo.
Nájsť na strome nad riekou Orinoko, stovky míľ od známych ľudských sídel, akúkoľvek ženu by bol šok, nieto ešte omračujúco krásnu majiteľku veľkých smaragdovozelených očí a – pokiaľ to stihol narýchlo zhodnotiť – dokonalých tvarov.
Dlhá hriva gaštanových vlasov s červenkastým leskom jej voľne splývala na chrbát. Z tváre si odhrnula pramienky mokré od dažďa a Jack zrakom sledoval kučery, čo sa jej krútili nad útlymi plecami.
Na sebe mala ľahké svetlozelené vychádzkové šaty a spod nich vykúkali naberané nohavice, ktoré si zasunula do pevných čižiem z hnedej kože. Nemohol od nej odtrhnúť oči.
Jej jemná oválna tvár s ľahkým popraškom pieh sa leskla od dažďa. Dievčina mala dokonalý rovný nos, výrazné lícne kosti a na nich broskyňový rumenec.
Jack bežne nemal sklony zachraňovať dámy v nešťastí, teraz sa však prebral z očarenia a veľmi rád urobil výnimku – povedal si, že v tomto prípade môže byť hrdinom. „Dobrý deň prajem, slečna,“ pozdravil ju, pripravený ponúknuť jej pomoc. „Vidím, že máte problémy.“
„Naozaj?“ ostražito naklonila hlavu. „Aké problémy?“
Stiahol obočie. Jej sebaistá odpoveď ho prekvapila, očakával skôr volanie o pomoc. Diskrétne sa obzrel na svojich mužov, ale tí len pokrčili plecami, rovnako zneistení ako on.
Znovu pozrel na dievčinu, ktorá si práve stiahla z ruky koženú pracovnú rukavicu, vybrala si z vlasov list a uškrnula sa.
„Takže všetko je v poriadku?“ overil si.
„Podľa mňa áno,“ opatrne odvetila a zadívala sa naňho, akoby bol čudákom on, nie ona. „A u vás tiež?“
„Isteže.“ Jack už začínal pochybovať, že hovoria rovnakým jazykom. „Ten konár nevyzerá bezpečne,“ ukázal prstom. „Nepotrebujete pomoc pri zliezaní?“
„Aha!“ Náhle sa rozosmiala. „Kdeže, zleziem aj sama. Ale ste láskavý,“ veľkoryso dodala.
Jack na ňu nechápavo hľadel. „Dočerta, čo vlastne na tom strome robíte?“
„Študujem epifyty.“
„Epi... čo?“ zamrmlal Higgins.
„Orchidey,“ vysvetlila.
„To sú parazitické kvetiny, čo rastú na stromoch,“ odvrkol Jack Higginsovi a skrížil si ruky na hrudi. Zišlo mu na um porovnanie s väčšinou žien, ktoré poznal, ale nechal si ten postreh pre seba.
„Orchidey nie sú parazity!“ pohoršene mu oznámila mladá dáma.
Nadvihol obočie. Hm... Nielenže od neho s hrôzou neutiekla, ale opovažuje sa mu aj protirečiť! Očividne netuší, s kým má tú česť.
„Práve naopak,“ pokračovala, „a ak chcete, môžem to dokázať, pretože sa mi práve podaril ohromujúci objav!“
„Skutočne?“ Nebol si istý, či jej objav môže byť ohromujúcejší ako ten jeho – on totiž objavil ju.
Dôrazne prikývla. „Práve som zistila, že symbióza medzi epifytmi a týmito gigantickými stromami je ešte komplikovanejšia, ako sme sa nazdávali!“ Zamračila sa, akoby si až teraz uvedomila, že v určitých kruhoch sa vedecké témy považujú za nudné.
Jack sa však dobre bavil, a tak prikývol. „Nehovorte!“
„Mám vám to vysvetliť?“ ožila.
„Nezdá sa mi, že máva často spoločnosť,“ poznamenal tlmeným hlasom Trahern.
„Rozhodne áno,“ prikývol Jack a stále dobre tajil pobavenie. Tichý smiech posádky zarazil ostrým rozkazom.
Pekná čudáčka jeho záujem len uvítala. „Je to vzrušujúce! Viete, tieto orchidey už niekoľko generácií, vlastne mnoho generácií, žijú na tomto strome. Žijú, hynú a potom rovno tu, na tomto hrubom konári, odhnívajú. Vytvárajú tak svoju vlastnú pôdu a rašelinu. Samozrejme, nepotrebujú pôdu, pretože majú korene, ktoré im umožňujú získavať vodu priamo zo vzduchu – a práve preto nie sú vôbec parazitické. Aj teraz sa sýtia týmto dažďom.“ Zdvihla dlaň a zachytila na nej pár dažďových kvapiek.
Keď pri tom zaklonila hlavu, Jackov pohľad pristál na bielej šatôčke, ktorú mala zasunutú vo výstrihu na šatách. Látka bola tenká, takmer priesvitná.
„Naozaj?“ zatiahol, prekvapený záchvevom túžby.
„Presne tak. Aha!“ Zohla sa, hodila mu fialový kvet a on takmer spadol z nôh od hrôzy, že sa zrúti zo stromu rovno do krokodílej papule. Eden sa však o vlastnú bezpečnosť vôbec nebála. „Dnes som zistila, že tieto orchidey sa stromu, na ktorom žijú, vedia priam zázračne odvďačiť.“
„Ako?“ opýtal sa, hnaný zvedavosťou odhaliť tú záhadu – a nielen týkajúcu sa orchideí.
„Kŕmia ho. Aha.“ Zdvihla výsek čohosi, čo mu pripomínalo ušpinenú mačinu. „Keď som si vyrezala kúsok z podložia, na ktorom orchidey rastú, zistila som, že zo stromu vyrastajú krehké výhonky podobné koreňom, a tie prijímajú živiny z vrstvy nahromadenej z generácií odhnitých orchideí. Chápete, čo to znamená?“
Jack sa pokúsil odpovedať, no potom len zavrtel hlavou. Radšej pomlčí.
Položila ruku na masívny konár, na ktorom sedela, a túžobne sa zadívala nad seba. „Strom a orchidea sa navzájom obdarúvajú. Neubližujú si. Tento veľký mahagónový strom poskytuje krehkej malej orchidei príbytok a oporu. Orchidea zase vytvára živiny, aby strom mohol rásť a silnieť. Žijú spolu v dokonalej zhode. No nie je to... krásne?“
Knightovi sa v očiach zračil rovnaký obdiv a túžba, ale nemali nič spoločné so svetom rastlín.
Botanika nebola jeho odbor, a hoci sa vzťah medzi stromom a kvetinou javil zázračný, podľa neho nič nemohlo byť zázračnejšie ako táto útla a výstredná mladá dáma – nepochybne bojovníčka za ženské práva, pretože inak by ju sotva našiel na takomto netradičnom mieste.
Navyše vedel, kto to je.
S Farradayom a jeho mladšou sestrou Cecily sa spoznal ešte pred dvadsiatimi rokmi v Anglicku, hoci on aj Victor sa dnes počítali medzi vysťahovalcov. Keď o slávnom prírodovedcovi počul naposledy, šiel o ňom chýr, že sa bez stopy stratil v delte Orinoka.
„Vy ste dcéra doktora Farradaya,“ povedal.
Hrdo sa vystrela a prikývla. „A vy ste lord Jack Knight – aj keď správne sa voláte John. Toľko viem.“
Predtým bol ohromený, ale teraz mu načisto vzala reč. „Vy... ma poznáte?“
Zasmiala sa. „Už som vás videla. Na plese v Kingstone.“
„Skutočne?“ hlesol. Celý svet sa mu obracal hore nohami.
„Áno,“ s istotou vyhlásila. „Mali ste na sebe čierny kabát.“
„Boli ste na tom istom plese ako ja a ja som si vás nevšimol? To nie je pravdepodobné. Pravdaže, ak vás otec predo mnou neschovával.“
„Možno schovával,“ prikývla a v očiach sa jej zablysla koketná iskrička.
Jack si nebol istý, čo si má o tom myslieť, no venoval jej opatrný úsmev. Buď ešte v tejto divočine nepočula o jeho diabolskej povesti, alebo sa tak zriedka zhovárala s inými ľuďmi, že jej to bolo jedno.
Jacka, ktorý o ľudstve vo všeobecnosti nemal vysokú mienku, z akéhosi dôvodu oslovil jej ostýchavý, ale nadšený úsmev.
Zazdalo sa mu, že je ako napoly divošská princezná tejto záhadnej smaragdovej ríše – alebo ako vzácne pralesné zviera, ktoré ešte nevidelo človeka a nevie, že sa ho má báť.
Absolútna nevinnosť...
Všimol si, že na útlom páse má remeň a pri ňom pripnutú mačetu aj pištoľ, a musel s čoraz väčším rešpektom uznať, že mladá dáma sa vie o seba postarať. Victor dcéru nepochybne naučil základy prežitia. A jediný pohľad do zelených očí plných priamosti a odhodlania ho upozornil, že dievčina po otcovi zdedila vysokú inteligenciu.
Hm, epifyty...
Odkašlal si. „Slečna, je váš otec, ehm, doma?“
„Nie, šiel navštíviť Indiánov, ale neodchádzajte! Onedlho sa vráti. Nechcete naňho počkať? Pozývam vás do nášho tábora. Uvarím vám čaj!“
„Čaj? To je od vás veľmi milé, slečna Farradayová, no zrejme ste si nevšimli, že je vyše tridsať stupňov.“
„Ale kdeže, presne tridsať! Tak poďte aspoň na vynikajúci ananás. Prosím,“ milo sa usmiala. „Nikdy nemávame návštevy z okolitého sveta. Buďte trochu spoločenský. Uvidíte, otec onedlho príde.“
Knight a Trahern si vymenili pohľady.
Spoločenskosť nikdy nebola Jackovou silnou stránkou, ale jeho galantný zástupca pokrčil plecami a diskrétne prikývol, aby dal najavo svoje sympatie k mladej krásavici, očividne túžiacej po troche rozptýlenia.
„Takže súhlasíte?“ spýtala sa.
Trahern potajme štuchol Jacka lakťom.
„Ach, tak dobre,“ zamrmlal smerom k prvému dôstojníkovi. Rezignoval pod nátlakom – a nemal srdce odmietnuť dievčaťu malú láskavosť. Okrem toho lepšie ako ktokoľvek iný vedel, že v priebehu niekoľkých mesiacov vypukne vojna. Doktor Farraday si zaslúžil, aby ho varovali a dali mu šancu uniknúť z Venezuely, kým je to ešte možné.
Lord Knight zdvihol hlavu a pozrel do jej prosiacich očí. „S radosťou vás navštívime, slečna Farradayová, ale dlho sa nezdržíme. Obávam sa, že máme naponáhlo...“
„Hurá!“ zvolala a Jack len bezmocne zalapal po dychu, lebo sa na konári šikovne postavila, pružná ako mačka. „Zájdite s loďou za ohyb, je tam malé prístavisko, ale, prosím vás, dávajte si pozor. Je trochu rozhegané a nechcem, aby ste spadli do vody.“
„Sú tam... krokodíly?“ odvážil sa spýtať Trahern.
„Nie, pirane,“ zdvorilo odvetila.
„Potrebujete pomoc pri zliezaní?“ spýtal sa Jack, hoci už videl, čoho je schopná, ale ona sa len zasmiala.
„To sotva,“ prehodila a chytila sa pevnej liany. „Stretneme sa dole.“
A potom Eden Farradayová oboma rukami zovrela lianu, ovinula si ju okolo jednej štíhlej nohy ako nejaká artistka na hrazde vo Vauxhalle, zoskočila z konára a s vejúcou hrivou červenkastých vlasov sa prehupla do zeleného porastu.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2015 Rozmer: 130×200 mm ISBN: 9788022018753 Počet strán: 368 Väzba: pevná