✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup
Mať dobrú sestru nie je na zahodenie. Je dôležité držať pri sebe v každej jednej situácii, nech je akokoľvek dobrá či zlá. Sestry sú niekedy dôležitejšie ako nejakí chalani, ktorí prídu a odídu. Máte ich na to, aby ste pri sebe stáli, keď vám už z rodiny nikto iný nezostane. Sestrami ste totiž navždy.
Hanka a Zuzka sú nerozlučné sestry, dvojičky, ktoré si ako deti sľúbia, že ich nič nerozdelí a budú naveky spolu, ale ich cesty sa nečakane rozdvoja. Po rozvode rodičov sa každá z nich rozhodne žiť s niekým iným. Oddeľuje ich iba pár kilometrov cesty električkou a autobusom, ale i to spôsobí, že sa medzi nimi vytvorí malá jamka, ktorú musia vždy prekročiť, ak sa k sebe chcú vrátiť. Zuzkin život naberá nečakané obrátky – vyhrá modelingový kasting, rozbieha sa jej sľubná kariéra a začína cestovať po celom svete, zatiaľ čo Hana trčí doma, študuje a v porovnaní so sestrou sa pretĺka svojim nudným životom, ale je šťastná, pretože jej nič nechýba. Má nového priateľa, najlepšiu kamarátku a sestru, ktorá sa k nej vždy vráti. Nič však netrvá naveky. Zuzka sa totižto rozhodne odťahovať cez Atlantik. Z malej jamky odrazu začne vznikať priepasť, ktorú je čím ďalej tým ťažšie prekročiť. Obe žijú svoje životy, navzájom sa od seba odďaľujú, až sa z priepasti stáva obrovský oceán. I napriek tomu sú to sestry, ktoré si k sebe vždy vedia nájsť cestu.
Ukážka textu z knihy
„Haló?“ zvolala som, keď som spravila pár krokov po chodbe.
Hlas som mala zachrípnutý. Nikto sa neozval. Cítila som sa ako
v horore, až na to, že vonku krásne svietilo slniečko a namiesto
strašidelnej hudby bolo počuť cez otvorené okno spev vtákov.
Nikde nikoho. V kuchyni som pozrela na hodinky. Štvrť na dve.
Preboha! Zháčila som sa. Samozrejme, že išli bezo mňa a otec sa
pravdepodobne po ceste niekde zastavil. Z toľkého premýšľania
ma ešte väčšmi rozbolela hlava. Odšuchtala som sa do kuchyne
a zošuchla sa na stoličku pri dverách. Hlavu som zaklonila a oprela
o chladnú stenu. V bruchu mi bolestivo zaškvŕkalo, ale vedela
som, že by som pravdepodobne všetko vyvrátila.
Otec ma našiel v posteli, do ktorej som sa uchýlila pár minút po
tom. Do dvojlitrovej fľaše som si napustila čistú vodu a pomaly
z nej odpíjala.
„Ešte spíš?“ spýtal sa namiesto pozdravu so širokým úsmevom.
„Nie.“
„Je ti zle, však?“
„Uhm.“
Zasmial sa.
„Nehneváš sa?“
„Prosím? Prečo by som mal? Vieš, koľkokrát som bol v tvojom
veku opitý ja? Všetko je raz prvýkrát.“
„Na nič sa nepamätám,“ zamrmlala som a veľmi pomaly sa posadila.
„Ani na príchod domov?“
Chcela som pokrútiť hlavou, ale rýchlo som si to rozmyslela.
„Nie.“
„Vravela si niečo o tom, že si chcela zbaliť nejakého kolotočiara
a že Lukáš je správny chalan,“ medzi obočím sa mu objavila vráska
z jemného mračenia. „Zaujímal by ma ten kolotočiar.“
Zostala som v pomykove. Na nič z toho som si nespomenula.
Viac ako kolotočiar ma zaujímal Lukáš. Mala by som skúsiť zatelefonovať
Adri a zistiť, čo som stvárala.
„Vieš, čo pomáha na opicu?“
„Neviem,“ odvetila som, zabratá do vlastných myšlienok a putovania
po posledných viditeľných spomienkach.
„Slepačí vývar. A keďže som skvelý otec, ktorý ho nevie uvariť,
skočil som ho kúpiť do reštaurácie. Dáš si?“
Neodpovedala som.
„Hana?“ spýtal sa po chvíli.
„Hm?“ spamätala som sa.
„Dáš si slepačí vývar?“
„Ty si navaril kuraciu polievku?“
Prevrátil oči. „Vyčisti si uši.“
„Prepáč, rada si dám.“
Ocino odišiel do kuchyne a ja som sa načiahla za telefónom,
ktorý ležal na nočnom stolíku. Našla som si v ňom esemesku od
Lukáša.
Si v pohode?
Pravdepodobne som ho včera stretla. Namiesto toho, aby som
mu odpísala, som vytočila číslo Adrinho telefónu. Okamžite som
chcela poznať všetky detaily.
„Tak čo ty, ožranko náš,“ ozvala sa namiesto pozdravu.
„Chcem vedieť, čo som robila.“
„Na nič sa nepamätáš?“
„Na niečo áno, to, ako sme sa stretli a…“
Po ceste som sa zastavila pri Adrikinom vchode, kde sa ku mne
spolu s Denisom pridali.
„Zuzka s Lukášom nejdú?“
„Lukáš ide so svojimi kamarátmi a Zuzka odlieta zajtra do
Grécka, nechce vyzerať strhane.“
„A Lucka s Marekom?“
„Napísala mi, že sa ozve.“
„A ide iba Šimon s Andrejom?“
„Pochybujem, ako ich poznám, po ceste nahovorili ešte ďalších
desiatich.“
A mala som pravdu. Na zastávke stáli okrem Šimona a Andreja
aj Katka, Iveta, Jolana, Karol a nejaké neznáme dievča, ktoré som
ešte nikdy nevidela.
„To je moja sestra Dada,“ predstavil ju Andrej, „a ja ju ako
správny starší brat beriem na ožieračku,“ zazubil sa. Šimon v tej
chvíli vytiahol z tašky fľašu vodky a zamával ňou vo vzduchu. „Takže
začíname, nie?“
Zostala som zarazená. Vôbec mi nenapadlo, že sa to bude niesť
v tomto duchu. Najskôr sa napil Šimon, potom Andrej až sa fľaša
dostala ku mne. Všetci na mňa zvedavo hľadeli a čakali. Chcela
som odmietnuť, ale nakoniec som sama pre seba pokrčila plecami
a povedala si, že jeden glg ma nezabije. Fľaša zostala rýchlo
prázdna.
„Skvelé, to aby som utekal kúpiť ďalšiu.“
„Pamätám si,“ vrátila som sa do reality, „že sme sa viezli na
nejakom kolotoči. Denis kúpil rum a potom mám všetko akosi
rozmazané. Viem, že mi písala Lucka, že nás čakajú na zastávke.
Veľa som sa smiala, potom mám zasa tmu a vidím sa vedľa Šimona
a Lucky. Čo všetko sme vlastne pili?“
Adri sa zasmiala. „To si teda pamätáš veľmi málo,“ zhlboka sa
nadýchla, „najskôr vodku, potom rum, ktorý sme zapili burčiakom
a nejakým vínom. Prekvapila si ma, koľko si toho bez problémov
vypila. A hovorila si, že to víno nie je až také zlé,“ krátko
sa zasmiala. „Neboj sa, ja som na tom nebola o nič lepšie, iba sa
na všetko pamätám. Nerobila si však nič hrozné, s nikým si sa
neoblizovala ani nič podobné. Ku všetkým si sa správala veľmi
priateľsky, všetkých známych si objímala a neustále opakovala, že
musíš ísť zaviezť sestru do Viedne.“ Jej rozprávanie prerušil hlas
jej mamy, ktorý som počula veľmi tlmene. „Adriana, padaj umyť
riad a povysávať,“ odrazu bol oveľa zreteľnejší. „S kým voláš?“
„S Hanou, počkaj, dotelefonujem a všetko spravím.“
„Beda ti, ak nie!“ začula som buchnutie dverí a potom dlhé ticho.
„Ako vidíš, tiež som neprišla domov v najlepšom stave. Tvoj
tato to zobral ako?“ „Kúpil mi slepačí vývar.“
Rozosmiala sa. „Skvelé, mne namiesto toho dáva mama na starosť
všetky domáce práce,“ povzdychla si. „Späť k včerajšiemu
večeru. Približne pred treťou si vyhlásila, že ideš domov, a keď
sme sa k tebe obrátili, už ťa nebolo. Hľadali sme ťa, ale keď sme ťa
nikde nenašli, pomysleli sme si, že si už odišla.“
„Super, takže ak by som niekde v kanáli vracala a následne tam
zaspala…“
„Pravdepodobne by si bola na nás veľmi naštvaná, ale podľa
tvojho tónu usudzujem, že si v teple svojho domova.“
Obe sme sa zasmiali.
„A čo bolo s Lukášom?“
„S Lukášom?“ začudovala sa. „Nepamätám sa, žeby sme ho
stretli.“
„Asi som naňho narazila po ceste domov,“ povedala som skôr
sama pre seba. „A s kolotočiarom?“
„S kým?“
„Oco mi hovoril, že keď som prišla domov, mlela som niečo
o tom, že som chcela zbaliť kolotočiara.“
Nahlas sa rozosmiala. „Preboha! S nami si nič také nerobila,
skús sa spojiť s Lukášom, možno on niečo vie. Možno ste boli
obaja spoločensky unavení, opretí o stenu, v tme, mimo pouličných
lámp a oblizovali ste sa.“
„Hahaha,“ povedala som ironicky.
Medzi dverami do izby sa objavil tatino s dreveným stolčekom
na jedlo a tanierom polievky, z ktorého sa ešte parilo.
„Budem končiť, idem papať. Uvidíme sa.“
„Potom mi daj vedieť, ako to bolo s tým kolotočiarom a Lukášom.
Ja idem upratovať. Ahoj.“
Telefón som položila vedľa seba. „Oci, to nemusíš, ja sa najem
aj v jedálni.“
„To je v pohode, najeme sa tu,“ usmial sa, položil stolček na
posteľ vedľa mňa a prisadol si. Na tácke nebol iba jeden tanier,
ale až dva.
„Mal by si ma potrestať a prikázať mi utrieť každý chumáčik
prachu a nie mi kupovať slepačí vývar,“ lyžičky sme chytili do rúk
naraz.
„Načo? To robíš aj bez trestu,“ žmurkol, nabral si na lyžičku
vývar, naklonil sa k nemu, pofúkal a opatrne si uchlipol horúcej
tekutiny. O chvíľu som ho napodobnila.
„Zuza sa na mne smiala, však?“
„Hej, smiali sme sa na tebe celú cestu, mala si sa vidieť,“ zasmial
sa, „prižmúrené oči, široký úsmev a cez chodbu si išla zo strany
na stranu, neustále sa šúchajúc popri stene, nedalo sa nesmiať,“
vymenili sme si pohľady a on sa usmial. „Mala by si ísť pozrieť
babičku a aj mamu, nemyslíš?“ zmenil tému.
Pokrčila som plecami. „Babičku pôjdem pozrieť rada, mamu až
vtedy, keď sa vráti Zuzka.“
„Bude mať narodeniny.“
Znova som pokrčila plecami. Dátum jej narodenín mi bol neznámy,
rovnako ako dátum narodenia akéhokoľvek spisovateľa zo
slovenskej literatúry.
Štuchol do mňa. „Ja som sa cez to preniesol, skús aj ty.“
„Veď skúšam, boli sme tam už dvakrát. Na Vianoce a tento rok
znova,“ do úst som si strčila celú lyžičku.
„A to stačí? Vidieť vlastnú mamu raz ročne,“ pokrútil hlavou.
„Veď sme boli za ňou so Zuzkou po jej veci a…“
„Vieš predsa, ako to myslím, Hanka,“ skočil mi do reči, „mamu
máš iba jednu.“
„A ona nemá nohy alebo ústa? Nevie mi zavolať a spýtať sa, či sa
s ňou nepôjdem najesť alebo nakupovať?“
„Máš pravdu, porozprávam sa s ňou.“
„Nechcem, aby si sa s ňou o tom rozprával,“ vrátila som sa k jedeniu,
„nech príde na to sama.“
S telefónom pri uchu som nervózne čakala, kým Lukáš zdvihne.
Slepačí vývar mi spravil naozaj dobre, dokonca aj bolesť hlavy
začínala ustupovať.
„Ahoj, Hana,“ pozdravil ma a ja som nejako vedela, že sa
usmieva.
„Ahoj, uhm, neruším?“
„Nie. Asi viem, prečo voláš.“
„Tak mi odpovedz na nepoloženú otázku.“
„Zbadal som ťa pri kolotočoch a všimol som si, ako sleduješ nejakého
chlapa v tielku. Zachytil som ťa vo chvíli, keď si sa k nemu
vybrala. Schmatol som ťa za ruku a po chvíľkových protestoch
odvliekol domov, zavolal ti výťah, stlačil číslo vášho poschodia
a nechal ťa napospas osudu,“ krátko sa zasmial. „Neviem, čo sa
dialo s tebou potom.“
„Takže som nespravila nič trápne?“
„Nie.“
„Oh,“ vydýchla som si, „vďakabohu!“
Zasmial sa. „Opila si sa prvýkrát?“
„Hej, a v najbližšom čase to neplánujem opakovať.“
„Časom získaš prax, neboj.“
„Nechcem získať žiadnu prax, alkohol je diablov výtvor.“
„Diabol toho vytvoril viac. Aké bolo ráno?“
„Skôr obed. Ťažké, ale ocino mi kúpil slepačí vývar a už je mi
dobre.“
„Váš otec je skvelý, dúfam, že to vieš.“
„Najlepší na svete,“ usmiala som sa. „Okej, Lukáš, ďakujem za
odpoveď na nepoloženú otázku.“
„Kedykoľvek, maj sa.“
„Ahoj.“
