✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
O tom, aké ľahké je spadnúť a aké ťažké je znovu vstať.
Príbeh o tom, aká tenká hranica je medzi normálnym životom a tým druhým...
Nino mohol mať obyčajný život, keby jeho osemnásťročná priateľka Gabika neotehotnela. Vlastne, mohli by mať normálny život aj tak, keby jej otec na neho netlačil, že málo zarába. Chcel sa zapáčiť. Jej, jemu, celému svetu. V snahe doniesť domov čo najviac peňazí, začal robiť hlúposti. A keď chcel prestať, už sa to zastaviť nedalo... Po rokoch, ktoré strávil v sanatóriu, chystá svoj najväčší životný návrat. Návrat domov.
Koľko šancí si podľa vás zaslúži človek, ktorý pochybil? Dve sú už veľa, alebo tri sú ešte málo?
Prečítajte si knihu ´A predsa sa točí´ a pamätajte. Ak sa človek dostane na šikmú plochu, nenechajte ho kĺzať sa. Pomocnú ruku občas potrebuje každý z nás.
Ukážka textu z knihy
Zo sprchy som zakričal na Gabiku, že som konečne pripravený.
„Pripravený na čo??“
„Na večeru!“ ohlásil som a zahľadel som sa na seba do zrkadla. Voda zo sprchovej hlavice stále narážala do môjho holého tela. „Ale aj na teba! Pridáš sa?“
Počul som jej smiech. „A budeš si želať aj dupľu??“
„Určite!“
„Tak na to som veľmi zvedavá.“
Ani jeden sme nevedeli, či hovoríme o tom, alebo o tom. A práve toto na tom bolo vzrušujúce; také vzrušujúce, že keď som sa opäť pozrel do zrkadla, vyzeral som... akýsi väčší.
Tá sprcha bodla. Prišiel som po nej do kuchyne - bol som už osušený a oblečený. Gabča stála chrbtom a prihrievala mi jedlo nad platničkou. Chytil som ju zozadu za prsia. „Čo robíš?“ spýtal som sa spevavo.
„Čo ty robíš?“ odvetila, zaklonila hlavu a položila mi ju na rameno. Prehla sa pritom ako mača.
„Prišiel som si po to, čo mi najviac chýbalo.“
„Varené zemiaky a kôprovú omáčku?“
„Ja som vedel, že cítim kôpor!“ našponoval som krk a zadíval som sa do kastróla. „Gabriela, dobre vieš, že čokoľvek, ale toto NIE!“ povedal som s predstieraným hnevom.
„Dobre viem, že si to neznášal v školskej jedálni. Ale miláčik... už konečne pochop, že ja nevarím ako školská jedáleň.“
„To pripúšťam, ale mne tam na totálku zdegenerovali chuťové bunky. Niektoré jedlá už proste nemôžem jesť. A toto...“ švihol som ukazovákom presne tam, odkiaľ sa vinul ten aromatický kôprový smrad. „Toto je na tom zozname dvakrát podčiarknuté.“
Rozvinuli sa jej kútiky. „V mojom podniku ti chutiť bude. To si môžeš podčiarknuť aj trikrát.“
„Odkiaľ pramení tá istota, slečna šéfkuchárka?“
„Nevidíš tie dve Michelinove hviezdy?“ ukázala pohľadom na obrys svojich bradaviek pod rozkošným pyžamovým tielkom.
„To je predsa moja práca,“ ohradil som sa a zdvihol som obe ruky ako dôkaz.
„Si si istý?“ zasmiala sa. „Pretože mne sa zdá, že je tu iba príliš veľká zima.“
„Ak je tak, poznám jeden spôsob, ako sa zohriať.“
Opätovne som sa zozadu natlačil na jej ženskú guľatosť, ktorej ani tehotenstvo neubralo nič z jej fantastických parametrov. A dal som jej výživný bozk na krk.
„A načo ešte čakáš? Ohrievač je v Majovej izbe... zbehni ho zapojiť,“ odvetila vecne.
Patrilo to k jej štýlu. Jej priebežné odmietanie - na ktoré používala rôzne humorne ladené náznaky - iba stupňovalo sexuálne napätie, ktoré medzi nami občas panovalo. Čím dlhšie vydržala držať si odstup od mojich návrhov, tým hlasnejšie bolo jej finále, keď sa mi napokon odovzdala. A mňa táto hra nesmierne bavila. Užíval som si jej pravidlá a užíval som si ich aj v tomto prípade (aj keď som ju nevidel celých 22 dní). Dokonca som si tak trochu želal, aby jej vytrvalosť ešte chvíľu vydržala.
Ak však mala pocit, že mi dala svojou poznámkou až príliš silnú ranu, tak vzápätí zmäkla a urobila voľajaké gesto, ktorým to vykompenzovala. Urobila to tak aj teraz, pretože po poznámke o ohrievači som ju pustil z objatia.
„Miláčik,“ pohladila ma po líci. Jej dlaň bola jemná a voňala po telovom mlieku.
„Čo?“
„Musíš dať tým veciam druhú šancu.“
„Akým?“
„Tým surovinám. Napríklad aj kôprovej omáčke. Nemôžeš ju navždy zavrhnúť iba preto, že keď si bol menší, tak ti veľké, metrákové kuchárky s neoholenými podpazušiami navarili nejaký humusový recept.“
„Fuj! Ako dokážeš byť tak božsky krásna... a tak nechutná zároveň? Teraz to už určite jesť nebudem, pretože vždy keď sa zadívam na akékoľvek steblo kôpru, neuvidím kôpor, ale... ach, bože môj...“
Schuti sa smiala a bola pritom na zožratie.
„Prečo si to vôbec varila? Toľko možností a ty urobíš akurát TOTO ako moje prvé jedlo po návrate z výpravy?!“
„Hovoril si, že prídeš až zajtra. Prekvapil si, nečakala som ťa.“
„Ach tak. Takže tu možno nájdem pod posteľou nejakého fešáka, ktorému chutí kôprová omáčka.“
„Pokojne sa tu poobzeraj, ale vieš dobre, ako to dopadne. Nič nenájdeš a napokon to budeš musieť zjesť ty, zlatko,“ otočila sa, dala mi rýchly bozk na pery.
