✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Billie a Franck počas prechádzky v národnom parku Cévennes spadnú do priepasti. Kým je Franck v bezvedomí, Billie sa usiluje nezaspať a rozpráva svoj príbeh. Vždy bola outsiderkou, život ju však nezlomil. Vyrastala v maringotke na okraji mesta s otcom, macochou a kŕdľom ich detí. Franck pochádzal zo slušnej rodiny. Jeho autoritatívny otec sa celý život nevedel zmieriť s tým, že syn je gay. Zdalo sa, že tých dvoch nič nespája. Spriatelili sa vďaka divadlu - hlavným rolám v školskom predstavení Mussetovej hry. No potom Billie prepadla, opakovala ročník a Franck prestúpil na lýceum. Ich priateľstvo sa na čas prerušilo, ale neskôr sa opäť stretli v Paríži a Billie si uvedomila, že to je jediný človek, s ktorým dokáže žiť.
Ukážka textu z knihy
Franck sa volá Franck, lebo jeho mama a stará
mama zbožňovali Franka Alama (Biche, oh ma
biche, Da door on ron, Allô Maillot 38-37 a toto
všetko) (jasné, to všetko existuje...) a ja sa volám
Billie, lebo moja mama bola blázon do
Michaela Jacksona (Billie Jean is not my lover /
She’s just a girl atď.).
A tak je teda jasnačka, že sme pri narodení
nemali rovnaké kmotričky a neboli sme naprogramovaní,
že sa raz budeme kamošiť...
Keď bol malý, jeho matka a stará mama sa
oňho tak dobre starali, že im neskôr kúpil cédečko
Retour des Yéyés, potom lístky na koncert
Veľký návrat Yéyés, na hudobné predstavenie
Salut les copains a blue-ray disky, ba aj okružnú
hudobnú plavbu po mori.
A keď milovaný papinko otrčil kopytá, vzal
si Franck deň dovolenky, odcestoval za nimi
vlakom, posadil ich do prvej triedy a odprevadil
ku schodom už neviemakého kostola. To
všetko, aby im bol oporou, keď si pospevovali
posledné zbohom vo chvíli, ako funebráci nakladali
rakvu do pohrebného voza...
Čo sa mňa týka, ani neviem, či moja matka
mala po mne ešte nejaké decká a pomenovala
ich Bad alebo Thriller, ani či plakala, keď Bambi
skočil do priepasti, pretože sa vyparila, nemala
som ani rok. (Treba povedať, že som bola
odporné decko...) (To mi povedal jedného dňa
otec: Tvoja matka zdrhla, lebo si bola strašný
frkan. Stále si vrieskala...) (Hé! Neviem koľko
vymývačov mozgov by bolo treba na vymazanie
takého vysvetlenia, ale ak chcete počuť môj
názor, tak teda poriadna armáda!)
Hej, je to tak, jedného rána odišla a viac
sme o nej nepočuli...
Mojej nevlastnej matke sa moje krstné meno
nepáčilo. Tvrdila, že je to meno pre chlapca
a ja som jej fakt nikdy nemala chuť protirečiť...
Ale nečakajte, že ju budem ohovárať. Je
síce pravda, že bola poriadna mrcha, no ona
za to vlastne ani veľmi nemohla... A dnes večer
tu nie som jej vinou. Nech sa každý vyhrabe
z vlastných sračiek sám.
Tak, hviezdička, to by bolo o mojom detstve
všetko.
Franck o tom svojom hovorí zriedka, a ak
o ňom hovorí, tak len preto, aby sa od neho
vzdialil. A ja som nijaké detstvo nemala.
Už to, že mám rada svoje krstné meno aj za
takých okolností, je hrdinský výkon.
Takú piruetu dokáže vystrúhať len génius
Michael...
Chodili sme s Franckom do tej istej školy, ale
reč sme spolu hodili až v tretej triede. Vlastne,
to bol jediný ročník, keď sme boli v jednej triede.
Až potom sme sa priznali, že sme si jeden
druhého všimli už v prvý školský deň. Hej,
okamžite sme si padli do oka, no podvedome
sme sa celé tie roky navzájom vyhýbali, lebo
sme tušili, že ten druhý vláči poriadne ťažké
bremeno, a nechceli sme riskovať, aby nám pribudol
nejaký ten miligram navyše.
Je pravda, že ja som vyhľadávala hlavne
spoločnosť dievčat v štýle Polly Pocket. Milučké
dievčence s dlhými vlasmi, čo mali vlastnú
izbu, kopu značkových vecí a mamičku, ktorá
vzorne podpisovala žiacke knižky. Robila som,
čo som mohla, aby ma láskavo vzali medzi seba
a pozývali k sebe domov čo najčastejšie.
Bohužiaľ, vždy sa našlo čosi, prečo som nebola
dosť dobrá... Hlavne v zimných mesiacoch...
Pochopila som to až oveľa neskôr, bol to
najmä problém... nedostatku teplej vody a tiež...
tiež... zápachu... z... kurva... hé, kokcem, lebo sa
zato aj dnes strašne hanbím. Čo tam po tom.
Ide sa ďalej.
Doma som bola skôr šialená krava ako revúci
lev, lebo bolo prečo soptiť, ale v škole som
bola vždy pokojná. Prosto som nemala dosť
energie, aby som 24 hodín denne bola v strehu.
Aby to niekto pochopil, musel by to zažiť,
a tí, čo to zažili, presne vedia, o čom hovorím:
byť v strehu... stále, stále... A hlavne, keď
bol pokoj... Chvíle pokoja, tie boli najhoršie, to
chcelo... Dosť, stačilo... kašlem na to.
Jedného dňa na hodine zemepisu ma profesor
Dumont nevedomky poučil, ako žijem.
Na hranici prežitia. Povedal to len tak, ako
keby hovoril o vývoze surovín alebo o odlive
na Mont Saint-Michel, no spomínam si, že
som očervenela od hanby. Nevedela som, že sa
v slovníku nachádza slovo na označenie chajdy,
kde som bývala... Mám právo o tom takto
hovoriť, lebo tento iný svet nespoznáte na prvý
pohľad ľahko. Dôkazom je aj to, že tam sociálne
pracovníčky nikdy ani nepáchli... Kým
nemáš modriny a chodíš pravidelne do školy,
sociálku nezaujímaš a moja macocha síce nevyzerala
ako panička, ale ľudia ju brali, a keď
šla do supermarketu, povedali jej dobrý deň
a čo deti, ako sa máte a tak.
Nikdy som neprišla na to, kde si kupuje chľast...
Sú všelijaké tajomstvá, trebárs Vianoce, ale
najväčším tajomstvo môjho detstva zostane
toto: tie skurvené prázdne fľaše, ale odkiaľ sa
len vzali? Odkiaľ?
Veľké, veľké tajomstvo...
*
Štátna škola ma z toho nedostala. Ani inštitúcie,
ani profáci, ani tá milá slečna Gisèle, ktorá
nás pripravovala na prvé prijímanie, ani rodičia
žiakov, ktorých šokovala váha aktoviek ich
detičiek, ani zodpovední rodičia mojich rozkošných
spolužiačok, čo počúvali France Inter
a čítali knihy a všetko ostatné, nie, bol to
on... (ukazujem naňho v tej tme prstom), bol
to Franck Muller.
Áno, on, to on... Ten zženštilý Franck Mumu,
ktorý mal o šesť mesiacov a pätnásť centimetrov
menej ako ja, ktorý sa zapotácal, keď
ho niekto ťapol po pleci, a ktorý sa na zastávke
školského autobusu nechal buzerovať. To on
ma zachránil...
On jediný.
Úprimne, nikomu nič nezazlievam, vidíte, všetko
vám to rozprávam a je mi to jedno. Je to tak
dávno. Tak veľmi dávno, že som to vari ani nebola
ja...
Hej, priznávam, že keď mám vyplniť nejaké
papiere, ako blesk ma prenikne úzkosť.
Mená rodičov, miesto narodenia, to všetko je
pre mňa utrpenie, potupa, ale prejde to a je
zase dobre. Rýchlo to prejde.
Jediné, čo nechcem, znova ich vidieť. Nikdy,
nikdy, nikdy... Nikdy sa tam nevrátim. Ani nikomu
na svadbu, ani na pohreb, slovom nikdy.
Aj keď krížikujem políčko s číslom toho departementu,
hop, rýchlo skočím pohľadom inam,
aby som sa spamätala.
Raz dávnejšie – a pretože si nemyslím, že
budem mať čas porozprávať o tom dnes v noci
– raz, keď som sa stále nemohla z toho vybabrať,
keď ma moje detstvo stále deptalo a chvíľami
som podvedome dvíhala lakeť, akoby som
sa bránila, počúvla som Francka: prinútila som
sa resetovať.
Kompletne som zlikvidovala svoj pevný
disk, aby som sa mohla pripojiť znova a bez
poruchy.
Dosť to trvalo, ale myslím, že sa mi to podarilo,
a jediné, čo za to na výmenu chcem,
aby som ich už nikdy nevidela.
Už nikdy.
Ani mŕtvych. Ani spopolnených. Ani skapínajúcich
dakde v priekope.
A dokonca... vidíte... budem raz úprimná...
Keby ste mi povedali: OK, pošlem ti dvoch
chlapov s nosidlami, bagetu s maslom a so
šunkou a jedno balenie minerálky San Pellegrino,
ale zamávaš pekne macoche alebo nejakému
inému zmrdovi, povedala by som nie.
Nie.
Odpovedala by som nie a našla nejaké iné
riešenie, ako nás odtiaľto dostať.
*
Takže, chodili sme do tej istej školy v mestečku,
čo nemá ani 3 000 obyvateľov, nazýva sa
to vidiecka oblasť. No „vidiek“ je príliš pekné
slovo, predstavíme si pritom kopčeky a potôčiky...
Miesto, odkiaľ pochádzam, kde som
vyrastala, nemá v sebe veľa z vidieka. Bol to,
a stále je, kút Francúzska v zmysle koniec sveta,
ktorý už nie je ničím zvlažovaný a postupne
odumiera.
Áno, rozkladá sa hnilobou... Pomaly kape...
Kraj, kde ľudia priveľa pijú, priveľa fajčia, priveľa
stávkujú v lotérii a príliš prenášajú svoju
biedu na svoju rodinu a na svoje zvieratá.
Svet, kde sa všetci takto zabíjajú: nebadane
zabíjajú a tých najslabších sťahujú so sebou...
Hovorí sa, že problémy mladistvých sú hlavne
záležitosťou mestských sídlisk, ale na vidieku,
moja zlatá, sa fakt nežije ľahko, viete?!
Aby tam niekto zapálil auto, muselo by sa
aspoň jedno ukázať!
Ak nie ste rovnakí ako ostatní, je vidiek ešte
horší než ľahostajnosť.
Jasnačka, vždy sa nájdu turisti, politici alebo ľudia
z kadejakých zväzov a asociácií, čo vyznávajú
bio potraviny alebo nejakú inú rozkošnú
báchorku, a tí vám povedia, že preháňam, no
ja týchto ľudí poznám... Hej, poznám ich... Sú
rovnakí ako tí zo sociálky: nakoniec vidia len to,
čo sa im ukáže a čo chcú sami vidieť.
A ja ich chápem.
Chápem ich, lebo teraz som rovnaká ako
oni.
Zakaždým, keď idem do Rungis, alebo sa
odtiaľ vraciam, teda aspoň štyri razy týždenne,
presne viem, kde sa musím sústrediť na cestu.
Hej, sú tam dve miesta, kde mám na háku
biele pruhy aj bezpečnú vzdialenosť. A viete
prečo? Pretože na týchto miestach kdesi medzi
Parížom a Orly sú vedľa cesty dve hromady
odpadu. Tesne pri asfalte.
Hej, je to riadne odporné, ale problém je
v tom, že to nie sú odpadky... Nie, sú to domy.
Sú to izby, kde spia malé dievčatká, ktoré sú
stále v strehu...
A teraz dupnime na plyn. Už som povedala:
každý nech sa vyhrabe z vlastných sračiek
sám. Ja som si toho už zlizla toľko, že sa zo mňa
stalo egoistické monštrum a môj egoizmus je
to najlepšie, čo môžem ponúknuť malým Billie
pri diaľnici A6.
Mrknite sa na mňa, babenky, dobre sa mi
prizrite, ako sedím v starej hrči Renault Estafette
plnej kvetín, lebo ja som živý dôkaz, že
sa to dá, že na to nemusíte umrieť...
