✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup
Nad pobrežím sa rozprestiera jesenná hmla. Ove Bakkerud sa rozhodol, že strávi na chate ešte posledný pokojný víkend, kým ju zavrie na zimu. Keď tam však príde, zistí, že sa do nej niekto vlámal. A v susednej chate leží muž ubitý na smrť. Policajný vyšetrovateľ William Wisting videl už aj predtým hrôzostrašné vraždy. No bizarný pohľad, aký sa mu naskytne v stavernskej chate v tú jeseň, je aj pre neho niečo nové. Keď inšpektora na spiatočnej ceste z miesta činu
ktosi prepadne a on navyše zistí, že do prípadu je zapletená i jeho dcéra, zvrtne sa vyšetrovanie nečakaným smerom. Vyzerá to, akoby niekto už nemal čo stratiť. Zvláštnym znamením, ktorému nik nerozumie, sú mŕtve vtáky padajúce z neba.
Detektívny román Na zimu zatvorené bol prelomom v autorovom písaní, Jørn Lier Horst zaň získal Cenu nórskych kníhkupcov, odvtedy patrí k najprekladanejším nórskym autorom.
Recenzie
„Klasická policajná procedurálka od autora, ktorý veľmi dobre ovláda svoje remeslo. Každý milovník detektívok by si na Jørna Lier Horsta mal nájsť čas, Na zimu zatvorené je ideálnym úvodom.“
Dagbladet
„Veľmi severské, veľmi podmanivé. “
Bookoxygen
Ukážka textu z knihy
„Ktorý pohrebný ústav to bol?“
„Memento. Najali nového šoféra. Mal doraziť pred ôsmou.
V nedeľu ráno predsa nebýva hustá premávka. Chceš, aby som
im zavolal?“
„Spravím to ja.“ Wisting poznal ústav Memento. Keď Ingrid
umrela, práve ich poveril zariadením jej pohrebu. „Niečo nové
z miesta činu?“
„Vlastne ani nie. Na chodbe nám chlapík nechal dobré od-
tlačky topánok v krvi, podarilo sa mi výborne nasvietiť dre-
venú podlahu. Skontroloval som to s topánkami suseda. Nie
sú jeho. Nezašiel tak hlboko dovnútra. Musia byť páchateľove.
Podrážka je výborne viditeľná, pravdepodobne vystopujeme
aj typ topánky. Zaradím ich k ostatným snímkam a hláseniu.“
Wisting ho však počúval už len na pol ucha. Hľadal telefónne
číslo pohrebného ústavu v sprievodnej správe pre súdneho
lekára. Rozlúčil sa s Mortensenom a vytočil pohotovostné číslo
ústavu, ktoré bolo uvedené v Zlatých stránkach.
Pohrebný agent sa predstavil menom firmy. Wisting roz-
poznal podľa pokojného hlbokého hlasu Ingvara Arnesena.
Zosobňoval tretiu generáciu vlastníkov ústavu.
„Váš voz nedorazil do inštitútu súdneho lekárstva,“ vysvetlil
mu, keď sa predstavil. Musel to zopakovať, aby Arnesen po-
chopil, čo mu chce povedať.
„Nerozumiem,“ vyhlásil muž na druhom konci linky. Hlas
už nemal natoľko pokojný. „Ottar vyrazil tesne pred šiestou.
Mal tam už dávno byť. Skontrolovali ste, či sa nestala nejaká
dopravná nehoda?“
„Nie,“ priznal Wisting. „Mohli by ste mu, prosím, zavolať?“
„Iste, počkajte. Vytočím ho z druhého telefónu.“
Wisting počul, ako stláča tlačidlá a potom hlas z automa-
tickej odkazovej schránky.
„Nič,“ oznámil mu Arnesen. „Možno sa naozaj zaplietol do
nejakej dopravnej nehody?“
„Zistím to. Ako sa volá Ottar celým menom?“
„Ottar Mold. Nepracuje u nás dlho a aby som bol celkom
úprimný, nie som si istý, či si ho tu necháme aj po vypršaní
skúšobnej doby.“
„Prečo nie?“
„Pre veľa vecí. Práve sa rozviedol a často neprišiel do práce.
To by som chápal, ale viete, nie vždy nám oznámil, že nepríde,
a také správanie je v našej branži neprijateľné. Ľudia sa na nás
potrebujú spoľahnúť.“
„Myslíte si, že to mohol spraviť aj teraz? Mohol zájsť za
bývalou manželkou, namiesto toho, aby šiel priamo do Osla?“
„Nepredpokladám to, ale môžem jej zavolať a zistiť, či o ňom
niečo nevie.“
„Dobre. Máte poznávaciu značku auta?“
Wisting počkal, kým Ingvar Arnesen nalistuje v papieroch
príslušný dokument. Prečítal mu registračné číslo.
„Je to čierny voyager,“ dodal. „S krížom na streche a menom
firmy na boku. Nemalo by byť ťažké rozpoznať ho.“
Wisting zavolal Torunn Borgovej na internú linku. Objasnil
jej situáciu a požiadal ju, aby preverila, či sa pohrebný voz
nezaplietol do nejakej dopravnej nehody. Potom pozrel na
hodiny. Do tlačovej konferencie zostávalo dvadsať minút. Po-
hľadom skĺzol k oknu. Hmla sa zodvihla. Sivé nebo pokrývali
oblaky, ktoré neustále, avšak takmer nebadane menili formu,
rozplývali sa a opäť sa do seba vpíjali.
Telefón znovu zazvonil. Volal mu Arnesen. Muž z pohreb-
ného ústavu už tentoraz nemal hlas pokojný ani zamak.
„Hovoril som s jeho bývalou manželkou. Nič o ňom nevie.
Pokúšal som sa mu niekoľkokrát zavolať, bezvýsledne.“
„Chápem,“ odvetil Wisting. Nevedel, čo by mu povedal.
Ukončil hovor, keď sa vo dverách zjavila Torunn Borgová.
„Cesta na súdne lekárstvo vedie cez tri policajné okrsky,“
oznámila mu. „Søndre Buskerud, Asker a Bærum a Oslo. Ani
jeden z nich nehlási dopravnú nehodu, pri ktorej by bol niekto
zranený či iné nešťastie.“
Wisting si prešiel rukou po vlasoch. Kdesi hlboko vo vnútri
ho začal nahlodávať nepríjemný pocit.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Torunn Borgová. „Vyhlásime
po aute pátranie?“
Do tlačovej konferencie ostávala len štvrťhodina. Upriamo-
vala sa na nich mediálna pozornosť. Nemal však chuť posadiť
sa pred objektívy a rozprávať novinárom o tom, že im zmizla
mŕtvola.
„Vyšli hliadku na aute, aby sa previezli tou istou trasou,“
požiadal ju a vstal. „Možno stojí pohrebný voz niekde pri kraj-
nici s defektom a tomu idiotovi za volantom sa vybil mobil.“
Torunn Borgová prikývla a zmizla. Wisting sňal z operadla
stoličky sako a šiel sa s Christine Thiisovou pripraviť na tla-
čovku. V budove už bolo niekoľko novinárov a pustili ich do
zasadačky na treťom poschodí. Zo dvaja sa ho pokúšali čosi
opýtať, ale Wisting len okolo nich rýchlo prešiel.
Písací stôl Christiny Thiisovej bol prázdny až na hlásenie,
ktoré jej Wisting poslal mailom a guľôčkové pero, ktorým si
k nemu pripísala poznámky. Správa zhŕňala tie časti prípadu,
o ktorých sa Wisting domnieval, že by o nich mala verejnosť
vedieť. Obsahovala niekoľko všeobecných zvratov, ale i dostatok
detailov na to, aby novinárov uspokojili.
Wisting si sadol na voľnú stoličku pre návštevy vedľa okres-
ného policajného riaditeľa.
„Asi máme problém,“ povedal a vysvetlil im, že pohrebný
voz smerujúci na oddelenie súdneho lekárstva sa stratil.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Christine Thiisová.
„Navrhujem, aby sme to nechali zatiaľ tak. Budeme sa tým
zaoberať po tlačovke,“ prehovoril okresný policajný riaditeľ.
„Prejdeme si vyhlásenie?“
Wisting pritakal a Christine Thiisová ho nahlas prečítala.
Prebrali jednotlivé body a dohodli sa, čo povedať.
„Zohnali sme už Thomasa Rønningena?“ spýtala sa Chris-
tine Thiisová.
„Nie. Býva v Bærume. Poslal som hliadku, aby zašla k nemu
domov, ešte sa však neohlásili.“
„Myslíš si, že to tamtí vedia?“ Christine kývla hlavou k miestu,
kde sa mala konať tlačová konferencia. „Vedia, že miesto
činu je jeho chata?“
„Neviem,“ odvetil Wisting. „Ak aj áno, ani jeden sa na to
nespýta. To je nadpis, ktorý si budú chcieť nechať pre seba,
nebudú ho vytrubovať pred všetkými novinármi. Je iba otázka
času, kedy to bude vonku, nemôžeme však o tom informovať.“
Rozdelili si roly a úlohy. Konferenciu mala viesť mladá
právnička. Wisting na nej videl, že si na túto situáciu ešte
nezvykla.
„Dopadne to dobre,“ povedal a vstal. „Ak sa vyskytne čosi,
na čo by si podľa teba nemala odpovedať, môžeš posunúť otáz-
ku mne.“
Vyslala k nemu rýchly priateľský pohľad a prešla k zrkadlu
pri dverách. Uhladila si niekoľko prameňov, zvážnela a kývla
obom mužom na znamenie, že je pripravená. Wisting fľochol
na vlastný obraz v zrkadle. Jednu stranu tváre mal opuchnutú
a pokožku okolo náplaste na brade obklopoval modrastý tieň,
pretože sa neoholil. Nočné stretnutie na ňom zanechalo vidi-
teľné stopy a cítil, že ho rany začínajú aj bolieť.
Keď vychádzali z kancelárie, zazvonil mu mobil. Na displeji
zasvietilo dcérino číslo. Zvolil Odmietnuť hovor a premýšľal, či
bude na tlačovke. Písala o podobných prípadoch už predtým
a on sa cítil vždy nepríjemne, pretože sa ocitol v dvojakej roli.
Musel však uznať, že dcéra bola dobrou novinárkou. Poznala
jednotlivé fázy policajnej práce a mala schopnosť vyčítať z prí-
padov vývoj vyšetrovania. A to sa netýkalo len jeho prípadov.
Už sa pár ráz stalo, že v článku spomenula informácie, ktoré
viedli k pokroku vo vyšetrovaní. Wisting bol na ňu hrdý.
Keď už bol jednou nohou v zasadačke, opäť mu zazvonil
telefón. Wisting si spomenul, aká tlačenica vládla na tlačovke
minulé leto, keď vyplavilo na pobrežie policajného okrsku štyri
odseknuté ľavé nohy. Teraz nebola miestnosť ani poloplná.
Nevšimol si, že by Line sedela v prvých radoch. Našťastie.
Sedeli v nich len dva kamerové tímy a jeden redaktor z no-
vín z hlavného mesta. Médiá, ktoré sa venovali dianiu v celej
krajine, pravdepodobne chceli prevziať tlačové vyhlásenie
z agentúr.
Obrátili sa k nim novinári. Niekoľko fotografov spravilo
zábery prichádzajúcich.
Wisting zodvihol telefón. Ak by to bola opäť Line, znamenalo
by to, že ide o niečo dôležité. Bolo to však iné číslo. Zodvihol
a oznámil volajúcemu, že mu zavolá neskôr.
„Tu Hoff-Hansen zo súdneho lekárstva,“ ozval sa muž na
druhom konci linky.
Wisting kývol Christine Thiisovej, že musí tento hovor vy-
baviť.
„Bol tu,“ pokračoval patológ. „Odišiel však bez toho, aby
telo vyložil.“
„Ako to myslíte?“
„Jedna zo žien, čo pracuje v laboratóriu, si ten pohrebný voz
všimla. Povedala, že bol z larvického pohrebného ústavu a vraj
si domyslela, že ide o prípad, o ktorom sa vravelo v správach.“
„A potom?“
„Ufujazdil, keď vyšla von, a to veľmi rýchlo.“
„Je si istá, že to bol larvický voz?“
„Áno. Navyše, dnes nám nemali doviezť nikoho iného, len
vašu obeť. Bol tu, otočil sa a zmizol.“
„A telo nie je u vás? Nie je možné, že ste ho prijali a odložili
inam?“
„Určite nie.“
Wisting si zahryzol do pery. Nebol si istý, čo by to mohlo
znamenať. Lekár mu práve potvrdil, že prišli o dôležitú stopu.
Nevedeli, kde je telo.
„Čo máme robiť?“ spýtal sa ho patológ.
„Neviem,“ odvetil Wisting. „Zavolám vám.“
Ukončil hovor a kým vstúpil po druhý raz do miestnosti,
vypol na telefóne zvonenie. Sadol si vedľa Christine Thiisovej
a prešiel si rukou po brade. Bolela ho čoraz viac.
Okresný policajný riaditeľ ich privítal a predstavil seba
i ostatných. Potvrdil, že polícia vyšetruje vraždu neznámym
páchateľom a odovzdal slovo Christine Thiisovej. Právnička
postupovala v správe, ktorú spoločne vypracovali, od jedného
bodu k druhému. Len z času na čas pozrela do svojich pozná-
mok. Pôsobila sebaisto.
Keď dovravela, novinári sa jej začali pýtať na detaily, ktoré
by vniesli trochu farieb do strohého zhrnutia prípadu.
Novinárka z miestnych novín, čo sedela v prednom rade sa
spýtala: „Aké stopy máte zatiaľ?“
Christine Thiisová na okamih zaváhala.
„Zabezpečili sme viaceré zaujímavé stopy,“ odvetila. „Ale
ešte stále sme neskončili s vyšetrovaním miesta činu.“
„Čo také zaujímavé ste našli?“ pokúšala sa to rozvinúť no-
vinárka.
