O polnoci vietor nabral silu a potom sa začalo osemhodinové divadlo, ktoré sa len tak nevidí a nepočuje. Nárazy vetra do päťdesiat uzlov pôsobili na loď, akoby na ňu tlačila neviditeľná ruka boha vetrov. Úderu predchádzal silný piskot v lanoví. Náraz taký prudký do trupu, že loď sa silne naklonila nabok, až ňou poriadne zatriaslo. Bolo cítiť, ako sa rýchlo presúva na opačnú stranu svojho, našťastie, vymedzeného priestoru. Alarm nám pípal celú noc zakaždým, keď loď, pohybujúca sa na kruhovom výseku, ktorého stredom je kotva, vošla do jeho zóny. Keď to vonku utíchlo, ak pod utíchnutím myslím iba okolo tridsať uzlov, nastalo čakanie na ďalší útok na náš krehký útulok, sprevádzaný vďakou, že sme prečkali ten predchádzajúci.