✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Štvrté pokračovanie kultovej série zachytáva obľúbenú hrdinku Paulu Semokovú počas piatich rokov štúdia na vysokej škole. Paule je spočiatku smutno za bývalými spolužiakmi, no mama ju ubezpečí, že vysoká škola jej zmení život takisto ako stredná. Bude mať pravdu? A budú to mať na svedomí noví spolužiaci alebo staré lásky, ktoré nehrdzavejú? A ako zamiešajú karty Lukášovi kamaráti z Anglicka, ktorí prídu na Slovensko? Toto všetko a ešte oveľa viac nájdete v Džínsovom denníku číslo štyri!
Ukážka textu z knihy
18. 9. 2007 – UTOROK, školský zošit
8.44
Prepánajána. Opäť som školáčka, teda vysokoškoláčka, a opäť v neznámom prostredí medzi neznámymi ľuďmi. Ako je možné, že hoci som už na vysokej škole a mám devätnásť, cítim sa navlas rovnako ako pred štyrmi rokmi v prvý deň gympľa??? Ja sa nevyvíjam?
Som celá roztrasená a schovávam sa na vecku. Sadla by som si na dekel, ale je taký špinavý, že radšej nie. Pred štyrmi rokmi som v prvý deň školy vrazila v buse Bolunovi. Tentoraz som nevrazila nikomu. Zato ktosi vrazil mne. Mám pocit, že mám zlomený nos, a cítim sa ako najväčší idiot na svete. Ja chcem ísť za Lukášom. A do svojej triedy!
Včera sme mali slávnostné otvorenie. Nuda, ktorú som si mohla dať ujsť. Všetci sme boli natlačení v jednej miestnosti, nikto nepoznal nikoho, neboli sme rozdelení ani podľa krúžkov. A oddnes mám vyučovanie. Teda prednášky. Po nekonečnej ceste cez Bratislavu prepchatými busmi a trolejom plným študákov som sa doplazila hore schodmi pred miestnosť, kde mala byť prednáška o metodológii sociálnych vied. Stál tam už kopec ľudí, pravdepodobne mojich spolužiakov na ďalších päť rokov. Netušila som, čo teraz, to som sa mala k niekomu prikmotriť a začať štebotať... o čom? Na prázdne reči o všetkom a ničom je dobrá akurát tak Libuša alebo Denisa – ale ja? Zostala som stáť na schode a zadýchaná som sa držala zábradlia. V budove univerzity som sa totiž trošku stratila a behala som ako splašená, kým som našla správne číslo dverí.
„Hneď som späť!“ Ktosi predo mnou sa prudko otočil, ruky mu pritom lietali ako handry a trafil ma lakťom rovno do nosa. Hlavu mi odhodilo nabok, zrevala som od bolesti, sotilo ma dozadu a zúfalo som hmatkala po zábradlí. Namiesto chytenia sa mi podarilo prestrčiť ruku pomedzi stĺpiky zábradlia.
„A-a-a-a!!!“ zvolala som vydesene, keď sa mi noha šmykla na schode a už-už som padala chrbtom dolu, zatiaľ čo dotyčný tiež hmatkal okolo seba.
„Uuuh!“ vyhŕkol, keď zavadil rukou o lem mojej košele (vlastne Lukášovej, zastrčenej pod rifle, no a čo) a zachytil ma. Zúfalo som ho oblapila a konečne som stála.
„Panebože,“ hlesla som, zatiaľ čo chalanisko fučal ako býk pred zápasom.
„Sorry,“ zamumlal rozpačito.
„T-to nič. Žijem.“
„Ehe. Kebyže nie, strašíš ma po nociach, čo?“
Nechtiac som sa uchechtla a roztrasene som sa vyštverala hore, preč zo schodov.
„Ja som Šimon,“ predstavil sa.
Až vtedy som začala vnímať okolie. Všetci zízali a uškŕňali sa, väčšina sa rehotala. Bombastický nástup na vysokú školu, so všetkým pôvabom a eleganciou.
„Paula,“ prikývla som.
„Šiel som práve kúpiť bagety pre Mareka, Sama a Lesiu, to je moja sestra,“ ukazoval postupne na ľudí, pri dlhovlasej babe prevrátil oči. „Chceš aj ty? Ako odškodné? Kuraciu bez majonézy?“
Zasmiala som sa. „Ďakujem, nie.“
„Ale no tak, baby, neserte ma s tými diétami. Tak len šunkovú s kopou kapusty bez majonézy?“
Zavrtela som hlavou. „Keď to už musí byť, tak šunkovo-syrovú bez kapusty a s majonézou.“
Šimon vypleštil oči. „Si robíš prču! Ségra, tu máš príklad normálnej baby s normálnou životosprávou,“ dodal, skôr než som sa stihla zamyslieť, či som natrafila na nejaký dietologický krúžok.
Potom odbehol a ja som neisto zízala na tú blonďavú Lesiu s tip-top postavou (prečo baby okolo mňa musia mať tip-top postavu?!), ktorá si ma zvysoka premerala a začala sa baviť so Samom a Marekom, akoby som tam nebola. Z toho mála mi je jasné, že sa predtým nepoznali, zoznámili sa až tam, ale aj Lesia má zjavne dar small talku. Radšej som sa odobrala sem, na toalety. Božinku.
Dvere na vecku sa rozrazili a vošli dve hlučné baby.
„Hihihi, videla si to nové mäsko?“
„Prváčikoviaaa, hihihi, už sa neviem dočkať najbližšej krúžkovice, ako ich zasvätíme do tajov Komenského, hihihi!“
„Presne! Iva, ale ten jeden je môj, od neho paprče preč!“
„Ktorý?“
„No ten, ktorého som ti ukazovala!“
„Jaj, ten fešák, čo prevalcoval tú chuderu?“
Akú chuderu, prosím vás?!
„Presne ten, Šimooon!“
„Len aby ti ho neprebrala tá baba v chlapskej košeli, Leni, išla naňho celkom šikovne. Zahrať úbožiatko v nebezpečenstve, upútať pozornosť, nenápadný dotyk, potreba ochrancu a predstieraný nezáujem. Ďakujem, nechcem bagetu,“ nepodarene napodobnila môj hlas.
Bože. Pa-ne-bo-že. Tak ja som šikovne balila fešáka, ktorého tvár si už neviem ani vybaviť.
Prehltla som, schovávam denník a idem sa im ukázať, kozám akýmsi.
