V románe z nedávnej histórie Vojvodiny ide o zúčtovanie s démonmi histórie, s duchmi času a miesta, pričom autor sa kriticky vyrovnáva s mýtmi, poverami a predsudkami vlastného etnika.

Prízračno-groteskným vyvrcholením príbehu je úplné zatmenie slnka z 11. augusta 1999, keď podstatná časť srbského národa uverila, že nastáva údajný definitívny koniec sveta.

V knihe je markantný melancholický cynizmus, v ktorom možno cítiť skôr smútok než hnev nad tým, že svet je "ušitý" tak zle... Zároveň je zrejmé, že protagonisti "Madoninho šperku" padli dostatočne nízko na to, aby sa mohli na iluzórnu vznešenosť a sebestačnú podstatu ľudskej biedy pozerať z výšin duchovnej aristokracie.