Nová knižná akcia so zľavou až do 80%

Lady Susan, Watsonovci, Sanditon

Tri romány, ktoré vznikli v rôznych obdobiach, dva posledné sú nedokončené. Autorka aj v nich vykresľuje neľahké osudy...

Jane AustenSlovart (2012) • Séria Jane Austen

🌴 Máme na sklade, posielame ihneď.
14,95€
Zľava 24%
11,30€

✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup


Tri romány, ktoré vznikli v rôznych obdobiach, dva posledné sú nedokončené. Autorka aj v nich vykresľuje neľahké osudy ženských hrdiniek v Anglicku v 18. a 19. storočí, hoci román Watsonovci sa z tohto rámca trochu vymyká, opäť nechýbajú detailné opisy charakterov i prostredia, a aj tentoraz čitateľom ponúka množstvo postáv.

Od jej predchádzajúcich próz sa však odlišujú Austenovej pohľadom na svet.

Najmä román Lady Susan je dôkazom, že naň nehľadí cez ružové okuliare.

Sanditon je jej posledné dielo a román Watsonovci sa ako jediný zachoval v rukopise.



Všetky tri prózy vychádzajú prvý raz v slovenskom preklade.



Ukážka textu z knihy


Prvý verejný bál tej zimy v meste D. v Surrey* sa mal konať
v utorok, 13. októbra, a všeobecne sa očakávalo, že
bude vynikajúci. Pošuškávalo sa, že sa na ňom istotne
zúčastní veľmi veľa okolitých rodín, a prevládali optimistické
nádeje, že medzi nimi budú aj samotní Osbornovci.
Edwardsovci, pravdaže, hneď nato pozvali aj Watsonovcov.
Edwardsovci boli bohatá rodina, ktorá žila v meste
a mala vlastný koč, Watsonovci patrili medzi obyvateľov
asi tri míle vzdialenej dediny, boli chudobní a nevlastnili
ani krytý voz, a odkedy sa tu začali usporadúvať bály, tí
prví zvykli pozývať tých druhých, aby u nich strávili večer
a noc, a to raz za mesiac počas celej zimy.
Pri tejto príležitosti však mal pán Watson doma iba
dve deti, a keďže jedno z nich sám potreboval ako spoločnosť,
lebo už stratil manželku a chorľavel, iba jedno
z nich mohlo láskavosť ich priateľov využiť. Slečna Emma
Watsonová sa len nedávno vrátila k svojej rodine od tety,
ktorá ju vychovala, a teraz sa mala prvýkrát ukázať na
verejnosti v tomto kraji. Jej najstaršej sestre sa bály ani po
desiatich rokoch nezunovali, bolo teda od nej pekné, keď
sa sama ochotne podujala, že Emmu s celou parádou v to
dôležité ráno odvezie na ich starom voze do mesta D.
Ako tak čľapotali po zablatenej ceste, slečna Watsonová
takto vystríhala svoju neskúsenú sestru a radila jej:
„Podľa mňa to bude veľmi dobrý bál a medzi toľkými
dôstojníkmi ti určite nebudú chýbať tanečníci. Uvidíš, že
ti komorná pani Edwardsovej veľmi rada pomôže s obliekaním,
a poradila by som ti, aby si sa spýtala Mary
Edwardsovej, ak si s niečím nebudeš vedieť rady, ona má
vyberaný vkus. Ak pán Edwards neprehrá v kartách veľa
peňazí, budeš tam môcť zostať tak dlho, ako len budeš
chcieť, a ak prehrá, asi ťa bude naháňať domov zavčasu,
ale môžeš počítať s tým, že aspoň jedna polievka sa ti istotne
ujde. Dúfam, že budeš vyzerať dobre... Nečudovala
by som sa, keby ťa považovali za jedno z najkrajších
dievčat v sále, novinka vždy zaberie. Možno si ťa všimne
aj Tom Musgrave, ale poslúchni ma, rozhodne ho nepovzbudzuj.
K novému dievčaťu je zakaždým pozorný, ale
je to veľký záletník a nič nemyslí vážne.“
„Tuším si mi ho už spomínala,“ odvetila Emma. „Kto
je to?“
„Mladý muž, veľmi bohatý, celkom nezávislý a mimoriadne
milý, kam sa pohne, všade ho majú radi. Väčšina
dievčat na okolí je do neho zaľúbených alebo bolo zaľúbených.
Som presvedčená, že ja som tu široko-ďaleko jediná,
čo som sa mu vyhla s nezraneným srdcom, a predsa sa
okolo mňa krútil ako okolo prvej, keď sa sem pred šiestimi
rokmi prisťahoval, a veru mi venoval veľmi veľa pozornosti.
Niektorí ľudia vravia, že odvtedy sa mu žiadne iné dievča
tak nepáčilo, hoci zakaždým niektorú osobitne vyznačuje.“
„A ako sa to stalo, že práve tvoje srdce ako jediné nedobyl?“
spýtala sa Emma s úsmevom.
„Mala som na to dôvod,“ odvetila slečna Watsonová
a začervenala sa. „Nezachovali sa ku mne práve najlepšie,
Emma, dúfam, že ty budeš mať viac šťastia.“
„Drahá sestra, prepáč, ak som sa ťa nechtiac dotkla.“
„Keď sme sa s Tomom Musgravom zoznámili,“ pokračovala
slečna Watsonová, akoby ju nepočula, „veľmi sa
mi páčil iný mladý muž menom Purvis, blízky Robertov
priateľ, ktorý u nás trávil veľa času. Všetci si mysleli, že
z toho niečo bude,“ povedala s povzdychom, ktorý Emma
prijala mlčky, ale sestra po krátkej odmlke dodala:
„Pravdaže sa spýtaš, prečo z toho nič nebolo a prečo
sa nakoniec oženil s inou a ja som stále slobodná. Ale
na to sa musíš spýtať jeho, nie mňa, a musíš sa spýtať Penelope.
Áno, Emma, je za tým Penelope. Myslí si, že pre
to, aby si získala manžela, smie urobiť hocičo, a ja som
jej verila. Popudila ho proti mne iba preto, aby ho získala
sama, a skončilo sa to tak, že k nám prestal chodiť a zakrátko
sa oženil s inou. Penelope svoje správanie zľahčuje,
no ja si myslím, že takáto zrada je veľmi podlá. Zničila
mi šťastie. Nikoho nebudem tak ľúbiť, ako som ľúbila Purvisa.
Myslím si, že Tom Musgrave by sa ani nemal spomínať
v ten istý deň ako on.“
„Ohromuje ma, čo vravíš o P enelope,“ odpovedala
Emma. „Vari si sestry robia niečo také? Rivalita a zrada
medzi sestrami! Takmer by som sa bála s ňou zoznámiť,
ale dúfam, že to tak nebolo. Iba to tak vyzeralo.“
„Nepoznáš Penelope. Neexistuje nič, čo by kvôli sobášu
neurobila. Aj sama ti to povie. Nedôveruj jej natoľko,
aby si jej zverila svoje tajomstvá, daj si povedať, never jej,
má síce aj dobré vlastnosti, no vernosť medzi ne nepatrí,
ba ani česť či ohľaduplnosť, ak z toho sama niečo vyťaží.
Z celého srdca jej želám, aby sa dobre vydala. Ba dokonca
by som bola radšej, keby sa vydala lepšie než ja.“
„Než ty? Áno, chápem. Zlomené srdce už nemá chuť
na manželstvo.“
„Veru ani nie. Ale vieš, nejako sa vydať musíme.* Ja by
som si celkom dobre poradila aj sama, trochu spoločnosti
a z času na čas nejaký pekný bál by mi celkom stačili,
keby človek zostal navždy mladý, ale otec nás zabezpečiť
nemôže a je veľmi mrzuté starnúť v chudobe ľuďom
na posmech. Stratila som síce Purvisa, to je pravda, ale
len málo ľudí si vezme svoju prvú lásku. Neodmietla by
som nejakého muža iba preto, že nie je Purvis. Hoci to
neznamená, že Penelope niekedy odpustím.“
Emma s tichým súhlasom pokrútila hlavou.
„Ale aj Penelope má starosti,“ pokračovala slečna Watsonová.
„Trpko ju sklamal Tom Musgrave, ktorý preniesol
svoju pozornosť zo mňa na ňu a jej sa veľmi páčil,
ale ten nikdy nemá vážny záujem, najprv ju dosť dlho ťahal
za nos a potom ju odvrhol kvôli Margaret, a chuderu
Penelope to veľmi zasiahlo. Odvtedy sa pokúša nájsť
si nejakú partiu v Chichesteri, nechce nám síce prezradiť,
o koho ide, ale ja si myslím, že je to starý boháč doktor
Harding, ujo priateľky, ku ktorej chodieva, a už si s ním
veru dala dosť námahy a stratila s ním priveľa času. Keď
tam nedávno odchádzala, tvrdila, že to je naposledy. Určite
si nevedela, načo do Chichesteru chodieva, a sotva si
mohla uhádnuť, čo ju tam zo Stantonu ťahá práve vtedy,
keď sa po toľkých rokoch vraciaš domov.“
„To veru nie, o tom som ani netušila. Iba som si pomyslela,
že je smutné, keď sa práve vtedy sľúbila pani
Shawovej. Dúfala som, že nájdem všetky sestry doma,
aby som sa s nimi naraz spriatelila.“
„Mám podozrenie, že doktor dostal záchvat astmy a že
sa preto za ním ponáhľala, Shawovci stoja na jej strane.
Aspoň si to myslím, ale mne nehovorí nič. Tvrdí, že sa drží
vlastných rád, vraví, a má pravdu, že priveľa kuchárov
polievku pokazí.“
„Je mi ľúto, že sa tak trápi,“ ozvala sa Emma, „ale jej
zámer a názory sa mi nepáčia. Asi sa jej budem báť. Musí
mať príliš mužskú a odvážnu povahu. Až tak sa pachtiť
za manželstvom, prenasledovať nejakého muža, len aby
sa vydala, to sú veci, ktoré ma vyvádzajú z miery, nechápem
ich. Chudoba je síce zlá, ale pre vzdelanú a citlivú
ženu by nemala byť, nesmie byť tým najväčším nešťastím.
Radšej by som sa stala učiteľkou hoci aj v škole, a pritom
si nič horšie neviem predstaviť, než by som si vzala muža,
ktorého nemám rada.“
„A ja by som radšej urobila hocičo iné, než sa stala učiteľkou
v škole,“ zareagovala sestra. „Ja som bola v škole,
Emma, a viem, ako tam žijú, ty si tam nebola. Nepáčilo
by sa mi vydať za nepríjemného muža o nič väčšmi
než tebe, ale nemyslím si, že by takých po svete chodilo
veľa, myslím si, že by sa mi páčil hocijaký dobrosrdečný
muž s dobrým príjmom. Myslím, že ťa teta vychovala príliš
jemne.“
„To naozaj neviem. Moje správanie ti musí prezradiť,
ako ma vychovala. Sama to neviem posúdiť. Nemôžem
porovnávať spôsob tetinej výchovy s nikým iným, lebo
iného vychovávateľa nepoznám.“
„Ale ja z mnohých vecí vidím, že si veľmi jemná. Pozorujem
to, odkedy si sa vrátila domov, a obávam sa, že
ti to neprinesie šťastie. Penelope sa ti bude vysmievať.“
„To veru naozaj neprispeje k môjmu šťastiu. Ak mám
nesprávne názory, musím si ich opraviť, a ak presahujú
situáciu, v akej sa nachádzam, musím sa pokúsiť nedať
ich najavo. Ale nie som si istá, či sú smiešne. Snaží sa byť
Penelope veľmi duchaplná?“
„Áno, to sa veru snaží, stále má vynikajúcu náladu a nikdy
sa nestará o to, čo povie.“
„Margaret je asi jemnejšia?“
„Áno, najmä v spoločnosti. Keď má okolo seba veľa ľudí,
priam prekypuje jemnosťou a vľúdnosťou. Ale doma
býva trochu podráždená a protivná. Chuderka! Navráva
si, že je do nej Tom Musgrave zaľúbený vážnejšie, než
kedy bol do nejakej inej, a zakaždým čaká, že sa vyjadrí.
Toto už je druhýkrát v priebehu jedného roka, čo odišla
k Robertovi a Jane iba preto, aby ho k tomu dohnala svojou
neprítomnosťou, ale ja som presvedčená, že sa mýli
a že sa Tom za ňou do Croydonu nevyberie presne tak,
ako v marci. Ten sa neožení, kým sa mu nenaskytne niekto
výnimočný, možno slečna Osbornová alebo nejaká
iná podobná žena...“
„Tvoj opis Toma Musgrava vo mne vyvoláva priam nechuť
zoznámiť sa s ním, Elizabeth.“
„Bojíš sa ho, nečudujem sa ti.“
„Nie, to nie, pohŕdam ním a protiví sa mi.“
„Pohŕdať Tomom Musgravom! Nie, také niečo sa ti nikdy
nepodarí. Uvidíme, či aj teba neočarí, keď ti prejaví
trochu pozornosti. Dúfam, že si s tebou zatancuje, a trúfam
si tvrdiť, že si zatancuje, ak len Osbornovci so sebou
neprivedú príliš veľkú spoločnosť, a potom sa už nebude
rozprávať s nikým iným.“
„Zdá sa, že sa správa veľmi príťažlivo!“ povedala Emma.
„Dobre, uvidíme, akí neodolateľní s Tomom Musgravom
budeme. Predpokladám, že ho spoznám, len čo vojdem
do sály, istotne sa mu ten jeho šarm zračí už na tvári.“
„Môžem ti povedať, že ho tam pri príchode do sály
nenájdeš. Pôjdete zavčasu, aby si pani Edwardsová našla
dobré miesto pri kozube. On zakaždým prichádza neskoro,
a ak sa tam chystajú Osbornovci, bude postávať
v chodbe a vojde až s nimi. Rada by som ťa pri tom videla,
Emma. Keby otec nemal zlý deň, poobracala by som
sa a James by ma tam hneď po čaji odviezol. Skôr než by
sa začalo tancovať, bola by som pri tebe.“
„Čože? Išla by si tam neskoro večer na tomto starom
voze?“
„Pravdaže. Vidíš, povedala som ti, že si veľmi jemná,
a toto je názorná ukážka.“
Emma chvíľu neodpovedala a napokon sa ozvala:
„Bola by som radšej, Elizabeth, keby si nebola dohodla,
že ja pôjdem na tento bál, keby si tam išla namiesto mňa.
Tešilo by ťa to väčšmi než mňa. Som tu cudzia a okrem
Edwardsovcov nikoho nepoznám, veľmi pochybujem, že
sa mi tam bude páčiť. Tebe by sa uprostred toľkých známych
páčilo. Ešte nie je neskoro. Edwardsovcom sa nebudeme
musieť priveľmi ospravedlňovať, určite by boli radšej
s tebou než so mnou, a ja sa ochotne vrátim za otcom
a vôbec sa nebojím odviesť domov aj tohto tichého starého
tátoša. Nejako nájdem spôsob, ako ti dopraviť šaty.“
„Najdrahšia Emma!“ vrúcne zvolala Elizabeth. „Myslíš
si, že by som niečo také urobila? Ani za svet! Ale nikdy
nezabudnem na tvoju dobrotu. Naozaj musíš mať úbeznú
povahu, nikdy som sa s nikým podobným nestretla!
A skutočne by si sa zriekla bálu iba preto, aby som tam
mohla ísť ja? Ver mi, Emma, nie som taká sebecká, aby
som to prijala. Nie, nie som, hoci som o deväť rokov staršia
než ty, nestala by som sa prostriedkom, ktorý by ti zabránil
ukázať sa na verejnosti. Si veľmi pekná a bolo by
veľmi nespravodlivé, keby si nemala rovnakú príležitosť
užiť si trochu šťastia, aká sa nám ušla všetkým. Nie, Emma,
nech už túto zimu zostane doma hocikto, ty to nebudeš.
Som presvedčená, že by som v devätnástich neodpustila
nikomu, kto by mi zabránil ísť na bál.“
Emma sa jej poďakovala a pár minút sa trmácali mlčky.
Elizabeth sa potom ozvala ako prvá:
„Všimni si, s kým bude tancovať Mary Edwardsová.“
„Ak sa mi to podarí, zapamätám si jej tanečníkov, ale
dobre vieš, že pre mňa sú to cudzí ľudia.“
„Iba daj pozor, či bude tancovať s kapitánom Hunterom
viac než raz, mám v tejto veci isté obavy. Niežeby jej
rodičia mali radi dôstojníkov, ale ak sa páčia jej, vieš, má
to chudák Sam márne. A sľúbila som mu, že mu napíšem,
s kým tancovala.“
„Sam má záujem o slečnu Edwardsovú?“
„To si nevedela?“
„Odkiaľ som to mala vedieť? Ako by som v Shropshire*
mohla tušiť, čo sa v tomto smere deje v Surrey? Sotva
sa dá predpokladať, že sa podobné citlivé záležitosti vyskytovali
v našej chatrnej komunikácii v posledných štrnástich
rokoch.“
„Čudujem sa, že som ti o tom nikdy nenapísala. Keď si
bola doma, natoľko ma zamestnával chudák otec a veľké
pranie, že som nemala čas povedať ti vôbec nič, ale veru
som si myslela, že o tom vieš. Už dva roky je do nej
po uši zaľúbený, a hlboko je sklamaný, že sa zakaždým
nemôže dostaviť na náš bál, ale pán Curtis ho nemôže
uvoľniť často a v Guilforde majú práve teraz obdobie zvýšenej
chorobnosti...“
„A myslíš si, že by sa slečne Edwardsovej páčil?“
„Obávam sa, že nie. Vieš, ona je jedináčik a dostane
najmenej desaťtisíc libier.“
„No aj tak sa jej môže náš brat páčiť.“
„Ach, nie. Edwardsovci pokukujú oveľa vyššie. Jej rodičia
by s tým nikdy nesúhlasili. Vieš, Sam je iba chirurg.*
Občas sa mi zdá, že sa jej páči. Ale Mary Edwardsová je
utiahnutá a rezervovaná, niekedy celkom presne neviem,
čo si myslí.“
„Kým si Sam nie je tou dámou istý, je podľa mňa nerozumné
povzbudzovať ho, aby na ňu vôbec myslel.“
„Mladý muž musí na niekoho myslieť,“ odvetila Elizabeth,
„a prečo by práve on nemohol mať toľko šťastia ako
Robert, ktorý dostal dobrú ženu a s ňou šesťtisíc libier?“
„Každý nemôže očakávať, že sa mu ujde také šťastie,“
odpovedala Emma. „Šťastie jedného člena rodiny je šťastím
pre všetkých.“
„Myslím, že to moje na mňa ešte čaká,“ odpovedala
Elizabeth a nad spomienkou na P urvisa si vzdychla. „Už
som si užila dosť smoly a o tebe by som mohla povedať
to isté, keďže sa naša teta tak pochabo znovu vydala.
Nuž, istotne si užiješ aspoň dobrý bál. Za nasledujúcou
zákrutou je mýto. Ponad tamten živý plot už vidno kostolnú
vežu a tesne pri nej stojí hostinec White Hart. Budem
zvedavá, čo si myslíš o Tomovi Musgravovi.“
To boli posledné slová slečny Watsonovej, ktoré sa dali
začuť, skôr než prešli cez mýtnu bránu a vošli na asfaltovú
mestskú ulicu, pretože tamojší hluk a zmätok úplne znemožňovali
akúkoľvek konverzáciu. Stará kobyla ťažko klusala
ďalej a vôbec nepotrebovala poťahovať za uzdu, aby
našla tú správnu cestu. Urobila iba jedinú chybičku, keďže
sa dievčatá chceli zastaviť v modistve, a potom už zamierili
priamo k dverám pána Edwardsa. Edwardsovci bývali v tom
najlepšom dome na ulici a takmer v tom najlepšom v meste,
keby sa bankárovi pánovi Tomlinsonovi nezachcelo za taký
označiť svoj práve vystavaný dom na konci mesta, obklopený
pestovanými kroviskami s oblúkovou prístupovou
cestou. Dom pána Edwardsa prevyšoval väčšinu domov
v susedstve, z každej strany vstupných dverí hľadeli dve okná,
okná chránili stĺpiky pospájané reťazami a k dverám
viedlo zopár kamenných schodov.
„Tu sme,“ vyhlásila Elizabeth, keď zastavila voz, „bezpečne
sme dorazili a podľa vežových hodín nám to trvalo
iba tridsaťpäť minút. Čo je podľa mňa slušný výkon, hoci
pre Penelope by to nič neznamenalo. Nie je to pekné
mesto? Ako vidíš, Edwardsovci majú krásny dom a žijú si
vo veľkom štýle. Prezradím ti, že dvere nám otvorí livrejovaný
sluha s napudrovanými vlasmi.“
Emma sa s E dwardsovcami stretla iba v jedno ráno
v Stantone. Boli to teda pre ňu celkom cudzí ľudia, a hoci
jej duša navrávala, že sa má v každom prípade tešiť
na večer, myšlienka na to, čo mu bude predchádzať, ju
trochu znepokojovala. Aj rozhovor s E lizabeth jej priniesol
istú bolesť v súvislosti s jej vlastnou rodinou a urobil
ju ešte zraniteľnejšou voči ostatnému svetu. Oveľa väčšmi
si uvedomovala, že je nepríjemné zbližovať sa s cudzou
rodinou pri takej chabej známosti.
A ani správanie pani a slečny Edwardsových nedokázalo
rozptýliť jej obavy hneď. Matka síce vystupovala
priateľsky, no v jej zjave sa zračil istý odstup a akási
formálna zdvorilosť, a jej dcéra, jemne pôsobiace dvadsaťdvaročné
dievča s papierovými natáčkami vo vlasoch,
podľa všetkého výchovou prirodzene pochytila matkine
spôsoby. Emma sa však čoskoro dozvedela, aké sú, lebo
Elizabeth sa rýchlo musela pobrať preč a ticho, ktoré zaplnilo
polhodinu, kým sa k ním pripojil pán domu, prerušili
iba občasnými poznámkami o tom, aký úžasný asi
bude dnešný bál. Pán Edwards pôsobil oveľa vľúdnejším
a komunikatívnejším dojmom než ženská časť jeho rodiny.
Prišiel priamo z ulice a ochotne sa pustil do reči, ktorá
by bola zaujala každého. Srdečne Emmu privítal a obrátil
sa na dcéru:
„Mary, nesiem ti dobré správy. Osbornovci dnes na bál
určite prídu. Z White Hartu si objednali kone pre dva koče
a majú byť v osbornovskom zámku o deviatej.“
„To som rada,“ ozvala sa pani Edwardsová, „pretože
ich prítomnosť urobí našej spoločnosti dobré meno. Osbornovci
sú známi tým, že sa zúčastňujú na prvom bále
a zabezpečia hojný počet ľudí aj na ten druhý. Vlastne si
to ani nezaslúžia, lebo v skutočnosti k večernej zábave
nemajú čím prispieť, zakaždým sa dostavia príliš neskoro
a zavčasu odchádzajú. Ale vysokopostavení ľudia vždy
majú svoje čaro.“
Pán Edwards im ďalej vykladal všetky novinky, ktorými
ho jeho dopoludňajšia prechádzka po meste zásobila,
a živo sa o nich rozhovorili, kým neprišiel okamih, keď
sa pani Edwardsová mala začať chystať na večer, a slečnám
tiež starostlivo pripomenuli, aby nestrácali čas.
Emmu voviedli do veľmi pohodlnej izby, a len čo ju
pani Edwardsová po zvyčajných zdvorilostiach nechala
osamote, pustila sa do svojho radostného zamestnania,
prvého šťastného záblesku blížiaceho sa bálu. Dievčatá sa
do istej miery obliekali spoločne, čím sa nevyhnutne lepšie
zoznámili a E mma zistila, že slečna Edwardsová je rozumná,
skromná a úprimná osôbka, a veľmi milá. A keď
sa vracali do salónu, kde už sedela pani Edwardsová
vznešene odetá do jednej zo svojich saténových rób, pripravených
na zimnú sezónu, a v novom čepci z modistva,
vstúpili tam v oveľa veselšej nálade a usmievavejšie,
než z neho predtým odchádzali. Prišlo na rad obzeranie
šiat a pani Edwardsová priznala, že je príliš staromódna,
aby schvaľovala dnešné výstrednosti, hoci sa aj pripúšťajú,
a aj keď na dcéru, ktorá vyzerala veľmi dobre, hľadela
s uspokojením, pochválila ju len stručne, a pán Edwards,
rovnako spokojný s Mariným výzorom, venoval na jej
účet zopár dobrosrdečných pochvál aj Emme.
Tentoraz sa medzi nimi rozprúdil dôvernejší rozhovor
a slečna Edwardsová sa nežne spýtala Emmy, či jej často
nevravia, že sa podobá na najmladšieho zo svojich bratov.
Emme sa zazdalo, že sa pritom ľahučko začervenala,
ale čosi ešte podozrivejšie sa zračilo v tóne, akým sa tej
témy chopil pán Edwards:
„Myslím, že si tým slečne Emme veľmi nepolichotila, Mary,“
ozval sa pohotovo. „Pán Sam Watson je síce veľmi sympatický
mladý muž, a podľa mňa aj veľmi šikovný chirurg,
ale jeho tvár bola oveľa väčšmi vystavená všetkým druhom
počasia, aby niekomu podoba s ním príliš lichotila.“
Mary sa trochu rozpačito ospravedlnila.
„Nemala som na mysli takú veľkú podobnosť, aká sa
nedá zlúčiť s rozdielnymi stupňami krásy. Môžu sa podobať
výrazom tváre a pleť či dokonca črty môžu mať úplne
nepodobné.“
„Neviem, či je môj brat pekný,“ ozvala sa Emma, „lebo
som ho nevidela, odkedy mal sedem, ale otec tvrdí, že
sa podobáme.“
„Pán Watson?“ zvolal pán Edwards. „To ma prekvapuje.
Vôbec ničím sa nepodobáte. Váš brat má sivé oči a vy
hnedé, on má podlhovastú tvár a široké ústa. Tebe sa zdá,
že sa podobajú, drahá?“
„Ani v najmenšom. Slečna Emma Watsonová mi veľmi
pripomína jej najstaršiu sestru a občas u nej zachytím pohľad
slečny Penelope, a raz či dvakrát len tak letmo pána
Roberta, ale pána Samuela mi nepripomína.“
„Podľa mňa sa podobá na slečnu Watsonovú,“ odvetil
pán Edwards, „veľmi, ale na ostatných vôbec nie. Nemyslím
si, že sa podobá na niekoho z rodiny, okrem slečny
Watsonovej, a som si istý, že so Samom nemá nič spoločné.“
Len čo vybavili túto záležitosť, pobrali sa večerať.

Recenzie a kritiky

Originálny názov: Lady Susan, The Watsons, Sanditon Rok vydania: 2012 ISBN: 9788055607962 Rozmer: 130×210 mm Počet strán: 199 Väzba: pevná s prebalom Jazyk: slovenčinaŠtýl: romantický, historický

Zaradené v kategóriách