✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup

2. časť trilógie

Rhine s Gabrielom síce utiekli zo sídla, ale zlo im stále dýcha na chrbát.
Po úteku sa dostanú do ďalšej pasce – do zvráteného lunaparku, v ktorom stará kupliarka dozerá na svoje dievčatá. Rhine a Gabriel sú odhodlaní dostať sa na Manhattan – do bezpečia k Rhininmu dvojčaťu Rowanovi. Cesta tam je však dlhá a plná nástrah. Vo svete, kde sa mladé ženy dožívajú len dvadsať rokov a mladí muži umierajú ako dvadsaťpäťroční, je čas nesmierne cenný. Najhoršie však je, že sa im nepodarí uniknúť Rhininmu svokrovi Vaughnovi, ktorý si zaumienil za každú cenu priviesť Rhine naspäť do sídla.
V pokračovaní mrazivého románu Pasca od Lauren DeStefano sa Rhine musí rozhodnúť, koľko je ochotná obetovať pre slobodu, lebo teraz jej naozaj ide o všetko.

Ukážka textu z knihy

V hrudi sa mi rozlieva príjemné teplo, a hoci chcem viac,
rýchlo tieto pocity potláčam. Nemôžem sa zbaviť dojmu,
že nás sledujú.

Vo sne sledujem dráhu ružovej tabletky, ktorú mi do hrdla
vtlačila Madam. Kĺžem sa po jazyku do temnej priepasti
a pristávam s hlasným špľachnutím. Som vydesená a rýchlo
sa rozpúšťam.
Fialka ma potiahne za vlasy, strhnem sa a bolesť ma
prebúdza. „Driemeš pri práci?“ opýta sa. Otvorím oči.
Opäť cítim len začmudený vzduch a jeden z mnohých
Madaminých parfumov. Fialka mi kulmou kučeravila vlasy.
Asi som na chvíľu zaspala.
Chytá ma za zápästia a ťahá ma na nohy. Čuchre mi
vlasy. „Madam ťa chce vidieť.“
„Teraz?“
„Nie, zajtra, keď bude mať opicu a po zákazníkoch tu
neostane ani stopy. Obleč si toto.“ Podáva mi kus svetložltej
látky, predpokladám, že sú to šaty. Ani sa neobťažuje
otočiť, kým sa do nich prezliekam.
Šaty sú také dlhé, že ich vlečiem po zemi, a Fialka mi
musí pomôcť prísť na to, ako si mám látku previazať cez
plece. „Volá sa to sárí,“ objasňuje mi. „Zo začiatku sa ti
bude zdať čudné, ale ver mi, Madam ho dovolí nosiť len
dievčaťu, ktoré chce predviesť.“
„Predviesť komu?“
Fialka sa len usmieva a napráva látku, čo mi visí cez
plece. Potom ma berie za ruku a vedie ma von.
Ťahá ma do tmavej noci, kde ma ľadový vzduch štípe
na tvári ako facka. Okolo nás neúnavne víri sneh, ktorý
sa však nehromadí na zemi. Dokonale to vystihuje toto
miesto. Ani sneh, ani nič iné sa tu nezastaví. Dievčatá sú
stále v pohybe, všetko sa hýbe ako súčiastky v stroji, ako
kolieska v hodinkách.
Madam sa mi ženie oproti s rozpaženými rukami, šatky
a široké rukávy za ňou vejú ako hodvábna dúha v odtieňoch
oranžovej, fialovej a zelenej. „Teraz vyzeráš ako
ozajstná dáma,“ hovorí.
Jared stojí za ňou s prekríženými rukami, okolo krku
má ovinutý oranžový kábel a v ruke zviera lampáš. Je oblečený
do košele s odtrhnutými rukávmi a svalnaté ruky
má zamazané od čierneho oleja. Predtým som ho videla
ležať pod obrovským strojom, ktorý vyzeral ako hromada
vibrujúcich častí áut, omotaná šnúrou svetielok. Napriek
chladu sa mu na čele perlí pot. Civie na mňa bezvýrazným
pohľadom.
Madam mi silno stisne líca a postláča mi ich hánkami.
Od bolesti zatnem päste, ale vydržím to. „Potrebovala
si trocha farby,“ chechce sa. „Poď, poď.“ Vedie ma za
zápästie a Jared nás nasleduje. Kráča niekoľko krokov za
nami. Cítim, ako sa mi jeho pohľad zabára do zátylku.
Kamienky sa mi zarezávajú do chodidiel. To je na
tomto mieste ďalšia zvláštnosť – nikto tu nikdy nenosí
topánky.
Prechádzame okolo ruského kolesa, ktoré sa krúti, aj
keď nikoho nevezie. Ideme okolo stanov a tie šuchocú,
chichocú sa a svietia mihotavým svetlom. Studený vietor
šepká slová, no ja im nerozumiem. Uhlíky z Madaminej
cigarety mi útočia na oči. Niečo sa hýbe v poli mŕtvych
slnečníc a sleduje nás. Najprv mi napadne, že je to nejaké
zviera, ale potom zazriem biely záblesk Maddiných šiat.
Čudné dieťa. Dokonca aj Fialka to vraví. Hovorieva, že
jej dcéra je šialená, nesmierne bystrá a úžasná. Tvrdí, že sa
mala narodiť do lepšieho sveta.
Kráčame až k drôtenému plotu, cez ktorý nás sem
s Gabrielom privliekli proti našej vôli. Kútikom oka sledujem,
ako Maddie rukami rozhŕňa trávu. V tej tme sa jej
ligocú oči. Ukazovákom kreslí do vzduchu písmená, ale
nedokážem rozoznať, čo hláskuje.
Jared otvára plot a celý čas ma pozoruje, akoby sa mi
posmieval. Akoby mi vravel: Do toho! Len sa opováž.
Presne ako vtedy, keď som bola s Lindenom po prvý
raz mimo sídla na výstave, neutekám. Niečo vo mne sa
tomu bráni. Maddie čosi zúrivo píše do tmy.
V diaľke počujem hučať príliv. Vo vzduchu cítim vôňu
oceánu. Žalúdok mi stíska túžba a strach. Začujem ešte
niečo iné. Niečo sa k nám blíži.
„Stretneš sa s niekým výnimočným,“ povie Madam.
Jej horúci dych ma šteklí na uchu. Jej dym sa mi ovíja
okolo krku ako syčiaci had.
Prestávam dýchať. Z tmy sa totiž vynárajú obrysy veľkého
muža, celého v sivom.
Nikto presne nevie, prečo si zberači vybrali pre svoje
kabáty a dodávky sivú farbu. Niekedy sú dodávky zle
premaľované, okná sú zaprskané sivými machuľami, kolesá
potečené farbou. Nenosia rovnaké kabáty – to viem.
Aj tie majú vlastnoručne zafarbené, každý má iný strih
a štýl. Zberači tvoria uzavretú, tajnú spoločnosť, a hoci
niektorí ľudia tvrdia, že pracujú pre vládu, isté je len to,
že cestujú v skupinkách. Nájdu sa navzájom, niekde si
vytvoria skrýšu a potom striehnu na príležitosti. Možno
si delia peniaze, ktoré za nás dostávajú, aby si mohli kúpiť
benzín do dodávok, náboje do zbraní, opíjať sa do nemoty
a ktovie čo ešte.
Zdá sa mi, že zápach tohto muža ku mne doľahol ešte
skôr, než som zazrela farbu jeho kabáta. Musí byť náročné
unášať toľko dievčat. Určite sa pri tom poriadne zapotia.
Zvlášť pri tých, ktoré sa bránia, škriabu a udierajú ich,
kam len môžu.
Potom sa objavuje jeho úsmev, jeho zhnité zuby mi
pripomínajú krivé úsmevy Madaminých dievčat.
Inštinktívne urobím krok vzad, ale Madam ma zdrapí
za rameno. Jej ostré pazúry a lacné šperky sa mi zarezávajú
do pokožky. Určite krvácam.
Muž ma rukou chytí za bradu a Madam naznačuje
Jaredovi, aby zdvihol lampáš nad moju tvár. Vtedy si uvedomujem,
čo sa deje. Tento muž, tento zberač, mi hľadí
do očí rovnako intenzívne, ako sme kedysi s bratom prezerali
jablká na trhovisku, aby sme kúpili len tie najlepšie.
V očiach sa mu zableskne čosi podobné radosti. Bránim
sa, hoci mi ešte stále úplne nedošlo, k čomu sa schyľuje.
To sa stane až vo chvíli, keď Madam vysloví cenu.
A konečne, konečne pochopím, čo mi prstom písala
Maddie.
Bež!
Jej ruky sa stále hýbu, kričia na mňa.
Bežbežbežbežbež!
Zberač zjednáva, vraví, že na ulici zoženie dievčatá
oveľa lacnejšie. Vyzerá, že od zlosti vybuchne.
Madam sa smeje, z úst jej vytryskuje dym: „Takú, ako
je táto, nekúpiš.“
Bež!
Nemôžem! Gabriel je stále väzňom v lunaparku. Madam
ho zabije. O tom som presvedčená. Zabije ho, keď si
uvedomí, že sa z neho nikdy nestane jeden z jej strážcov.
Nedokázal by niekde držať dievča proti jeho vôli, nemohol
by mať zbraň a už vonkoncom by nemohol strieľať.
A aj keby som utiekla, ako ďaleko by som sa dostala?
Jared stojí vedľa mňa, svieti na mňa lampášom a je pripravený
zdrapiť ma pri najmenšom náznaku neposlušnosti.
Dych sa mi zasekáva v hrudi. Myseľ mi pracuje na plné
obrátky.
Bežbežbežbež!
Kam mám bežať? Ako mám utiecť?
Zberač je síce neoblomný, ale neodchádza. Madam
vie, že ma tak či tak predá, a teší sa z toho. Mohla som
to tušiť. Potrebuje ďalšie dievča? Všetky dievčatá na tomto
mieste sú uvädnuté, vysušené, použité. Je tu celý stan
vyhradený tým, ktoré sú v rôznych štádiách smrteľného
vírusu a ona ich ponúka zákazníkom so zľavou. Muži od
nich odchádzajú a zo zarastených tvárí si stierajú krvavé
bozky umierajúcich dievčat. Všetko má svoju cenu. Koľko
času ubehlo odvtedy, čo tu mala zdravé dievča s bielymi
zubami?
Povedala mi, že jej pripomínam jej dcéru.
Dcéru, ktorú tak veľmi ľúbila. Dcéru, ktorej smrť jej
na duši nechala doživotnú jazvu. Už nikdy, nikdy nebude
nikoho ľúbiť.
Nemala som svoju dcérku milovať tak, ako som ju milovala.
Nie v tomto svete, kde nič nežije dlho.
Zberač ponúka nižšiu cenu.
Vy deti ste muchy.
Madam svoju ponuku zdvojnásobí.
Ste ruže.
„Zlodejstvo!“ vyprskne muž.
Množíte sa a mriete.
Madam ju strojnásobí. „Táto je Zlatobyľ!“ kričí, akoby
to preňho niečo znamenalo. „Je to poklad. Získaš za ňu
celý majetok.“
„Oči sú oči,“ odpovie zberač. „Sú aj iné dievčatá so
zvláštnymi očami.“
„Nie s takými, ako má ona.“ Madam je červená od
hnevu. Objíme ma rukami, akoby ma ochraňovala. „Len
jej prsteň predáš za cenu, ktorú od teba pýtam! Ak ju nekúpiš
ty, urobí to niekto iný.“
Na malú, vrtkavú chvíľu si dovolím záblesk nádeje.
Nádeje, že ma nekúpi a Madam ma pošle späť do stanu,
kde vezmem Gabriela a spolu niekam utečieme.