Historik Martin Marty podáva čitateľom všetkých vierovyznaní krátku, ale výstižnú správu o kresťanstve a o tom, ako sa za dvetisíc rokov stalo najrozšírenejším náboženstvom na svete. Zobrazuje život Krista a jeho učenie a vysvetľuje, ako apoštoli šírili Evanjelium. So špeciálnym dôrazom na kresťanstvo ako na celosvetový fenomén Marty ukazuje, ako sa náboženstvo zo svojej domoviny v Afrike, Levante a v Malej Ázii dostalo do Európy a odtiaľ do celého sveta. Hoci autor predkladá široký obraz, zameriava sa aj na niektoré špecifické problémy, napr. ako sa kresťanstvo pokúša zladiť s učením Krista, niekoľko svojich postojov týkajúcich sa konfliktov, spravodlivosti a nadvlády. Kresťanský svet je pozoruhodným dokladom o tom, ako Kristovo posolstvo ovplyvnilo ľudstvo na celom svete.

Ukážka textu z knihy

ÚVOD
POHĽAD SPÄŤ – ALE BEZ PREDSUDKOV

Aj dvetisíc rokov po narodení Ježiša Krista viera dvoch miliárd
ľudí na celej zemeguli nesie jeho meno. Bez ohľadu na to, či
chce rozprávač priblížiť čitateľovi tento príbeh na dvesto stranách,
alebo v dvesto zväzkoch, musí si na splnenie takejto úlohy
vybrať primeraný odstup alebo vhodnú perspektívu. Keďže
tento príbeh sprevádzajú ustavičné turbulencie, na svetové
kresťanstvo možno nazerať ako na silnú tropickú búrku. A takéto
búrky, najmä hurikány, posudzujú odborníci zo štyroch
rôznych uhlov pohľadu. V prvom prípade za dôležitý zdroj poznatkov
pokladajú sledovanie mohutných poryvov vetra a záplav
dažďa zo vzdialených kamier satelitov. Druhým informačným
zdrojom poskytujúcim detailnejší pohľad sú pre nich
lietadlá, ktoré bezpečne monitorujú počasie priamo z pokojného
oka hurikánu. Ďalej vstupujú do deja naslovovzatí experti,
ktorí nesú zodpovednosť za údaje zo Zeme – meteorológovia
predpovedajúci počasie, lekári, komentátori hromadných
oznamovacích prostriedkov a záchranári, tí všetci ponúkajú
ešte detailnejší obraz. A štvrtý pohľad možno získať od obetí,
ktoré prežili hurikán na vlastnej koži, takže ich obraz – spočívajúci
na bezprostredných osobných zážitkoch – by mal byť
najhodnovernejší.
Môj pohľad je vlastne kombináciou rozličných informácií
a správ, takže predstavuje predovšetkým druhý a tretí z uvedených
prístupov. Prvý prístup prenechám radšej filozofom
a teológom, ktorí pracujú so široko zameranými teóriami a nie
s bezprostrednými príbehmi. A pokiaľ ide o štvrtý prístup, lokálni
reportéri a historici, ktorí sledujú kresťanskú tretinu ľudstva
a milióny jeho predchodcov, sú odsúdení na narábanie
s priveľkým množstvom detailov, takže sotva vystihnú práve
tie správne údaje zahrnuté v dvoch stovkách alebo dvoch miliardách
stránok. A to je dôvod, prečo pristupujem k tematike
kriticky a usilujem sa povedať trochu viac aj o použitých metódach
a o skúmanej oblasti, hoci si uvedomujem, že tým činom
obmedzujem priestor venovaný vlastnému príbehu.
Hlavnou niťou, čiže jadrom tejto verzie príbehu, je provokatívna
téma, ktorá je taká zrejmá a evidentná, že človek sa
nad ňou už ani nezamýšľa. Kresťanstvo, rovnako ako jeho predchodca
judaizmus a jeho príbuzný islam, striktne vyznáva iba
jediného Boha. Na rozdiel od ďalších dvoch dôležitých monoteistických
náboženstiev, tiež zameraných na jedného Boha,
toto náboženstvo je unikátne v tom, že je svedectvom a zástancom
viery v ľudskú bytosť, podľa ktorej sa aj volá. Židia
amoslimovia neuznávajú božský status prvopočiatočných osobností,
akými boli Mojžiš alebo Mohamed, pre kresťanov je však
Ježiš Kristus celkom iný. Kresťanstvo nadobúda odlišný charakter
a pôsobivosť tým, že verí vízii tohto Bohočloveka alebo
ľudského Boha, snaží sa jej slúžiť, vkladá do nej nádej
a propaguje ju na celom svete.
Tvrdenie, že Ježiš mal božskú a súčasne aj ľudskú podstatu,
vždy odrádzalo skeptických pozorovateľov a zaujatých nepriateľov,
vždy však priťahovalo veriacich, ktorí sa naňho dívali
ako na sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi. Ak aj boli
títo ľudia celkom prirodzene odcudzení Bohu, mali sa dočkať
vzkriesenia vďaka tomu, že sa s ním stotožnili. V jednom z najstarších
náboženských dokumentov autor listu nazývaný Pavol
súhlasí s tým, že Ježiš Kristus bol „pre Židov... pohoršenie
a pohanov bláznovstvo“ (Prvý list Korinťanom 1, 23), čo znamenalo,
že bol hádankou takmer pre každého.
V dnešnej verejnosti, dokonca aj pri národoch s prevahou
kresťanov, často rezonuje tvrdenie, že Ježiš bol škandalózna
osobnosť. Preto modliť sa kBohu v mene Ježiša Krista mnohých
ľudí z občianskeho prostredia priveľmi pohoršuje, platí
to napríklad pre legislatívu francúzskych verejných škôl alebo
pre americké verejné školy v pluralistickej Amerike. Niektorí
dotknutí kresťania potom siahajú po agresivite a pokúšajú
sa vnútiť jeho meno nielen občanom rozličných vierovyznaní,
ale aj neveriacim. Robia to pri rôznych príležitostiach a na
rôznych miestach. Historici predkladajú svedectvá o tom, ako
kresťania v priebehu celých storočí, za rôznych okolností, menili
svoj postoj nielen tvárou v tvár vonkajším útokom, ale aj
nezhodám vo vlastných radoch. Podľa interpretácie stúpencov
Ježiša Krista nielen potenciál konať dobro, ale aj pokušenie konať
zlo spočívajú na súhre medzi jeho božskými a ľudskými
vlastnosťami.
Dobro vyplývalo z viery veriacich v existenciu božskej aj
ľudskej lásky Boha, ktorého stelesňoval Ježiš Kristus. Zlo sa
spravidla prejavovalo vtedy, keď veriaci sprevádzali svoju vieru
extrémnymi nárokmi. Tie sa často prejavovali arogantnými,
hrozivými a odpornými zásahmi proti tým, ktorí nevyznávali
ich vlastnú vieru. Veriaci sa v mnohom odvolávali na
Ježiša Krista. V jeho mene vykladali jednoduché podobenstvá
a vymýšľali zložité dogmy, viedli vojny a uzatvárali mier, angažovali
sa v činoch prekypujúcich milosrdenstvom a spravodlivosťou,
ale konali aj nemilosrdne alebo bezohľadne. Hoci
ich príbeh možno vykladať takmer nespočetnými spôsobmi,
ak budeme monitorovať túto scénu zo zvolenej vzdialenosti
a zameriame našu pozornosť na hlavnú niť tohto vierovyznania,
umožníme historikovi, aby v snahe uspokojiť zvedavosť čitateľa
vybral podstatné črty príbehu.
Ak sa chceme dívať na vec globálne, čo znamená udržať si
široký záber na kresťanstvo celého sveta v súlade s cieľom tejto
knihy, musíme vedome ignorovať niektoré záležitosti, na
ktoré sa konvenčne zvykne klásť dôraz. Väčšina prác o dejinách
kresťanstva západného sveta sa zameriava na európske
a severoamerické prostredie, tu však nedostanú toľko priestoru.
Neznamená to však, že sme ideologicky zaujatí proti Európe
či Severnej Amerike. Ide skôr o to, že pohľad na kresťanstvo
v jeho interkontinentálnom prostredí pomôže lepšie
pochopiť minulosť a postoje kbudúcnosti veriacich kdekoľvek
a kedykoľvek.

1.
ŽIDOVSKÉ ZAČIATKY

Ak by sme chceli použiť prirodzený názov pre globálnu
komunitu a kultúru venovanú Ješuovi, čiže Ježišovi z Nazareta,
znelo by to asi „ješuánstvo“ alebo „ježišovstvo“ – podľa
toho, či by sme uprednostnili hebrejskú alebo latinizovanú
(v našom prípade poslovenčenú – pozn. prekl.) podobu
jeho mena. Bežne používané označenie „kresťanstvo“ totiž
neoznačuje Ježišovu cirkev, ale kresťanskú cirkev. Ani Ježišovo
meno neznelo Kristus, lebo tento termín je prekladom hebrejského
či aramejského slova messias (mesiáš), čo znamená
„pomazaný“, a týka sa osoby určenej na špecifickú úlohu. Ak
v súvislosti s Ježišom, rabínom z Nazareta, zanedbáme alebo
nevyjasníme význam titulu Kristus, zmeníme zmysel najstarších
písomností venovaných Ježišovi a vlastne aj skreslíme
líniu celého príbehu.

ŽIVOT V INOM SVETE A JEHO PRÍBEHY
Kniha Kresťanský svet pozýva čitateľa, aby vstúpil na globálnu
scénu a sledoval „svet“ v priebehu dvadsiatich storočí.
Treba si však uvedomiť, že kresťanský „svet“ zahŕňa všetky
kontexty, ktoré sa vzťahovali a vzťahujú na kresťanských veriacich.
„Kresťanstvo“ možno chápať aj ako inštitúciu a možno
ho vyjadriť doktrínami a spôsobom života, ale jeho jadrom
je príbeh. Tento „príbeh“ exaktne spojil so „svetom“ filozof
George Santayana, čo urobíme aj my. V knihe Reason in Religion
(Triezve uvažovanie v náboženstve) poznamenal, že „každé
živé a zdravé náboženstvo sa vyznačuje osobitnou idiosynkráziou“.
Ak požiadame ateistov, budhistov, hinduistov,
moslimov, Židov alebo iných, aby sa započúvali do prejavov
kresťanov, čoskoro v nich spozorujú „očividnú idiosynkráziu“:
zbožňovanie Ježiša Krista.
Ak si títo poslucháči všimnú aj dôsledky toho, čo počuli, zistia,
čo vlastne Santayana odporúčal svojim čitateľom hľadať.
V tomto prípade to znamená, že „sila kresťanstva spočíva v jeho
špeciálnom a prekvapivom posolstve“ vyrastajúcom z príbehu
o Ježišovi Kristovi „a v postoji, ktoré životu prináša zjavenie“.
Miliardy ľudí, ktoré sa nechali ovplyvniť týmto „postojom“,
môžu mať z neho radosť a uspokojenie alebo naopak – a nezriedka
aj súčasne – musia čeliť perzekúciám, tvrdému zaobchádzaniu
či dokonca smrti. Santayana hovoril nielen o „vyhliadkach“,
ktoré kresťanstvo otvára pred veriacimi, ale aj
o jeho „predkladaných mystériách“. Presvedčiť sa o tom môžu
všetci sledujúci tento príbeh. Ak to teda zhrnieme, ocitnú sa
„v inom svete a tento iný svet – či si trúfneme ponoriť sa doň
celkom, alebo nie – vlastne znamená vyznávať náboženstvo“.

ZAČIATOK PRÍBEHU O JEŽIŠOVI KRISTOVI
„Špeciálne a prekvapivé posolstvo“ kresťanstva sa začína Ježišom
Kristom, takže ak chceme dospieť až k samým počiatkom,
začneme jeho príbehom. Rovnako ako Ježiš i najstarší kresťania
boli Židia. Znamená to, že vyznávali hebrejské Sväté písmo,
ktoré kresťania nazývajú Stará zmluva či Starý zákon. Toto Sväté
písmo opakovane študovali a dávali mu „špeciálne a prekvapivé“
významy. Veriaci citovali slová prorokov, v ktorých sa
predpovedal príchod Ježiša, alebo rozprávali príbehy osobností
zo Svätého písma, ako boli Mojžiš, Eliáš, Noach a Jonáš, ktoré
pokladali za „prototypy“ Ježiša Krista a jeho príbehu.
Ježiš bol Žid: tento fakt treba zdôrazniť najmä preto, lebo
veľká časť dejín kresťanstva zápasí s významom Židov a judaizmu.
Obidve viery by mali byť ksebe lojálne už ztoho dôvodu,
že ide o duchovné dedičstvo spoločného rodokmeňa. Antropológovia
to zdôrazňujú najmä tým, že „agresia, podobne ako
milosrdenstvo, sa začína doma“. Kým nová skupina veriacich
v Ježiša Krista sa držala prekvapivého tvrdenia, že práve on
bol dlho sľubovaným vykupiteľom Izraela v podobe Mesiáša
či Krista, niektorí Židia sa naňho dívali iným zrakom a jeho
tvrdenia pokladali za rúhavé, preto vyhnali novú skupinu veriacich
zo synagóg a prenasledovali ich. Vyhnaní kresťania sa
potom celých dvadsať storočí snažili o pomstu alebo sa – z rôznych
iných dôvodov – vydali vlastnou cestou, snažili sa oddeliť
od svojej pôvodnej komunity veriacich a postaviť proti nej.
Ich postoj však nadobudol až vražedné tendencie a bez akýchkoľvek
formálnych či spoločenských prejavov ľútosti vydržal
až do konca 20. storočia.
Dopracovať sa ks kutočnému príbehu o Ježišovi nie je jednoduché
a ani jedna z interpretácií nemôže uspokojovať 2,2 miliardy
kresťanov. Kresťania ako celok sa totiž delia na 38 000
denominácií, z ktorých mnohé sa snažili chrániť a šíriť vlastné
verzie príbehu. Niektoré prvky tohto príbehu však celkom chýbajú.
Hneď na začiatku treba konštatovať, že všetky príbehy či
rozprávania o Ježišovi Kristovi napísali jeho stúpenci, ktorých
označujeme ako učeníkov alebo evanjelistov – teda rozširovateľov
evanjelia, čiže „dobrých správ“. Z týchto príbehov sa dozvedáme,
že Ježiš si vybral dvanásť stúpencov, čo nesporne odzrkadľovalo
existenciu dvanástich izraelských kmeňov. Štyri
knihy kresťanskej Novej zmluvy (Nového zákona) nazývané
evanjeliá sa volajú podľa troch ich autorov či zostavovateľov
– Matúša, Marka a Lukáša, ktorí sledovali podobné línie, kým
štvrtá kniha, pripisovaná Jánovi, sa vyznačuje odlišnými detailmi
a zámermi. Evanjeliá nie sú exaktnými životopismi alebo
dejinami, ide skôr o vyrozprávané svedectvá, ktoré si uchovávali
dávne komunity a snažili sa ich zachovať aj pre budúcnosť.
Lukáš hovorí o tom, ako začal svoju prácu rozhovormi s očitými
svedkami a čítaním zbierok dokumentov, aby ich potom koherentne
spojil do vlastného upraveného príbehu. Evanjeliá
zdôrazňujú rozličné aspekty Ježišovho života a pôsobenia. Lukáš
napríklad venoval špeciálnu pozornosť ľuďom na okraji záujmu,
medzi nimi ženám a deťom. Jeho Ježiš sa vždy venoval
vyvrheľom a prejavoval špeciálny záujem o malomocných a telesne
postihnutých, teda inými opovrhovaných, ktorých mal
okolo seba.
Nedávno sa podarilo objaviť niektoré z textov, ktoré sa nedostali
do budúcej spoločnej kolekcie, čiže kánonu; našli ich
ďaleko od Jeruzalema, napríklad v Egypte. Tam totiž dlho zápasili
o prežitie komunity, ktoré sa stotožňovali s Ježišom.
Novú pozornosť vzbudzujú aj ďalšie podobné písomné pramene,
ktoré sú síce známe už dlho, ale odborníci ich odmietali.
Ak to trochu zveličíme, môžeme povedať, že väčšina evanjelií
má určité problémy s ľudskou podstatou židovského
Ježiša alebo s Ježišom ako s vysokopostavenou osobou, ktorému
hovoria Pán či vyvýšený Hospodin. Niektoré evanjeliá
predkladajú otázky o Bohu a Ježišovi tajomným spôsobom,
ktorý sa dá ťažko interpretovať. No aj bez ohľadu na to, k akým
tvrdeniam mnohé z nich viedli a do akej miery dnes lákajú
bádateľov a „hľadačov pravdy“ najmä na bohatom Západe,
pre väčšinu kresťanov na zemeguli to bol práve obsah štvrtého
evanjelia, ktorý poslúžil ako stredobod ich viery, dodával
čaro ich vlastným príbehom a stal sa impulzom na ich
duchovné pôsobenie a bohoslužby.
Z evanjelií sa neskoršie komunity veriacich dozvedali aj to,
ako sa kresťania – pôvodne všetko Židia – stavali k judaizmu.
V období, keď sa evanjeliá začali spisovať, Rimania potlačili
vzburu utláčaných Židov. Obkľúčili ich mesto a zničili druhý
chrám – centrum židovského uctievania. Väčšina bádateľov
sa na tieto traumatické udalosti díva ako na prvky, ktoré
formovali aj evanjeliá. Odzrkadľujú to aj Ježišove slová
o prenasledovaní, smrti, deštrukcii a predpovedanom konci
času. Evanjeliá sa však vždy uctievali najmä ako zdroj príbehu
o Ježišovom narodení, ako správa o jeho agónii, utrpení
a umieraní, ale najmä o jeho zmŕtvychvstaní. Práve tieto
udalosti sú rámcom príbehu o jeho živote.
Keďže pre kresťanov znamená Ježišova postava tak veľa,
mnohých ohromuje aj mätie skutočnosť, že je veľa toho, čo
o ňom nevieme a nikdy sa ani nedozvieme. Archeológovia prichádzajú
na artefakty, ktoré pomáhajú porozumieť tej dobe, ale
„historický Ježiš“, ako ho označujú niektorí vedci skúmajúci jeho
životnú cestu, navždy ostane objektom kontroverzií a nedorozumení
bez možnosti definitívneho rozuzlenia. Ak aj bol „vyvýšeným
Hospodinom“, tvrdil niekedy, že je Božím Synom alebo
– dokonca – pomazaným rukou Boha, Mesiášom? Prečo
evanjeliá oznamujú, že občas sa sám nazýval Synom človeka,
postavou existujúcou v predstavách niektorých apokalyptických
Židov, ktorí žili dávno pred ním? Prečo sa stal takou obľúbenou
postavou v radoch tých, ktorí si cenia rodinu, keď jeho
vlastná rodina mala problémy uveriť mu a on sám tak často znevažoval
a odmietal rodinné putá v záujme „Božieho kráľovstva“,
ktoré ohlasoval? Čo vlastne robil od svojich dvanástich rokov približne
do tridsiatky, teda v rokoch, o ktorých evanjeliá mlčia
a pseudoevanjeliá rozprávajú fantazmagorické príbehy?
V niektorých príbehoch z evanjelií sa uvádza, že Ježiš sa
narodil Márii z Nazareta, ktorá bola zasnúbená a pravdepodobne
neskôr aj vydatá za tesára menom Jozef, muža, ktorý
z príbehu rýchlo zmizol potom, ako sa posledný raz objavil
v rozprávaní o dvanásťročnom Ježišovi. Evanjelium podľa Lukáša
ako jediné uvádza, že Mária počala a porodila Ježiša ako
panna. Dokonca aj negramotní kresťania, ktorí neveria tejto
verzii Ježišovho príbehu alebo ju odmietajú, pokladajú jeho pôvod
a zjavenie sa za nevyjasnenú záhadu. Ježiš vyrastal v Nazarete,
na mieste, ktoré jeho súčasníci bagatelizovali.
Evanjeliá sú veľmi skúpe na informácie o Ježišovom detstve
alebo o tom, ako sa zúčastňoval na živote svojej rodiny
v Jozefovej tesárskej dielni. Tu sa však príbeh Ježišovho detstva
končí, historici sa ďalej veľmi živo venujú Márii. Práve
ona je druhou najspomínanejšou a najuctievanejšou postavou
kresťanských dejín, a keďže jeden z cirkevných koncilov ju
označuje za „Božiu Matku“, rovnako k nej pristupujú aj katolícki
veriaci. Ako exemplárne dôveryhodná osoba, ktorá vyhovela
Božiemu vnuknutiu, stala sa Mária pre milióny veriacich
nielen objektom uctievania a žiarivým príkladom viery a dôveryhodnosti,
ale aj popredným cieľom kresťanského umenia
a ikonografie všetkých čias, na všetkých kontinentoch. Pokiaľ
ide o Ježiša, ako približne tridsaťročného ho v rieke Jordán pokrstil
významný, hoci veľmi osobitý prorok Ján Krstiteľ, ktorý
prilákal k rieke a do Judskej púšte celé zástupy ľudí. Jána azda
čiastočne ovplyvnili také hnutia, ako boli eséni, ich duchovné
korene sa však podarilo objaviť až v dnešných časoch a hovorí
sa o nich vo Zvitkoch od Mŕtveho mora. Tie nám dovoľujú nahliadnuť
do náboženského komplexu tých čias.
Ján, citujúc hebrejské Sväté písmo, nasmeroval ľudí kJežišovi
ako k veľkému prorokovi. Ježišove liečiteľské aktivity, vytváranie
zázrakov a kázania čoskoro prilákali davy ľudí a vyvolávali
závisť tých, ktorí sa cítili ohrození jeho kázaním. Texty
prezrádzajú, že Ježiš nabádal svojich vrstovníkov, aby „vyhľadávali“
Sväté písmo, aby študovali príbehy o stvorení a aj o tom,
ako Boh uzavrel zmluvu s ich predchodcami a ako ju títo ľudia
často nedodržiavali. Proroci vtedajších čias volali po zmene,
nutnosti robiť pokánie a Ján konal presne rovnako.

JEŽIŠ AKO UČITEĽ
Dospelý Ježiš približne tri roky kázal a liečil. Vedel byť pokojný
a rozjímavý, ale príbehy v evanjeliách ho zobrazujú aj
ako náhlivú osobu, ktorá vykonávala vlastné posolstvo veľmi
naliehavo. Keďže jeho posolstvo sa zameriavalo nielen na súčasné,
ale aj na nadchádzajúce Božie kráľovstvo, ktoré ohlasoval,
musel dať jasne najavo, že jeho slová neznamenajú nahradenie
útlaku Rimanov kráľovským panovníkom z Jeruzalema.
Jeho kráľovstvo spočívalo v ochrannom náručí Boha. Ak doň
ľudia chceli vstúpiť, museli sa zmeniť, oľutovať svoje zlé činy,
vkročiť na pôdu spravodlivosti a milosrdenstva, kde stál aj on
a kam im dovoľoval vstúpiť. Svet, ktorý poznajú, čoskoro zanikne,
takže sa na to musia pripraviť. Nijako však nešpecifikoval,
ako a kedy sa tak stane.
Dokonca aj mnohí z tých, ktorí odmietajú všetky exaltované
tvrdenia o Ježišovi, ho rešpektujú ako učiteľa. Z určitého
hľadiska je však tento rešpekt dosť zvláštny. Iba málo aspektov
jeho učenia sa dá totiž označiť ako originálne; paralely tohto
učenia možno nájsť v prácach autorov žijúcich aj pred ním.
Niektorí ľudia pokladajú za niečo nové najmä Ježišovo nabádanie
milovať aj nepriateľov, ale anticipovalo to už hebrejské
Sväté písmo. Veľa jeho stúpencov by uvítalo, keby mali všetko
presne podchytené, keby bol jasný a istý zmysel jeho príbehov,
on však rád učil tak, že ponechával veciam otvorený
koniec, mal rád paradoxy a dokonca aj hádanky. Evanjeliá, vytvorené
z podkladov, ktoré niektorí bádatelia nazývajú „dojmy
vtlačené do pamäti“, sú vlastne literárnym žánrom osobitého
typu, sú odrazom toho, čo si pamätali a mysleli jeho
stúpenci a čo pokladali z jeho slov a konania za najdôležitejšie.
Tieto niekedy protikladné obrazy vytvárajú portrét prostého
vodcu, ktorý nad niektorým mestom doslova zaplakal, ale rovnako
ho vedel aj pranierovať. Vedel nielen utešiť prahnúcu
dušu, ale aj vyvrátiť okázalé postoje arogantných ľudí vrátane
náboženských vodcov. Ako učiteľ, liečiteľ a tvorca zázrakov
vyvolával škandály aj vďaka skupine prívržencov, ktorú
viedol. Jeho podobenstvá prevracali všetko naruby. Ako mali
chápať jeho poslucháči tvrdenia, že tvárou v tvár jeho kráľovstvu
sa všetko malé zmení na veľké a veľké na malé, že cudzí
ľudia sa zmenia na známych a známi na cudzích, že všetko
silné sa bude pokladať za slabé a slabé za silné, že všetci sa
musia zmeniť a pripomínať malé deti? Jeho favoritmi boli práve
deti – slúžili ako príklad na spôsob života v jeho kráľovstve.
Moderný francúzsky spisovateľ Georges Bernanos sa
prostredníctvom hlasu fiktívneho kňaza vyjadril, že vo svete
oznamovanom Ježišom sa nikto nestane súčasťou Božieho
kráľovstva, ak sa dokonale nezmení a nebude pripomínať malé
dieťa, a bola to najstrašnejšia vec, akú kedy započulo ľudské
ucho. Ježiš tiež prejavoval mimoriadnu úctu ženám, ktoré
vtedajšia spoločnosť všeobecne prehliadala a ktorými vo
vtedajších kultúrach opovrhovali. Ani vlastná milovaná matka
Mária a bratia nemali v jeho ríši nijaké privilegované miesto,
kým zapáchajúci bedári a etnicky nepodstatní obyvatelia
mali byť jej plnoprávnymi obyvateľmi.

Kresťanský svet

Historik Martin Marty podáva čitateľom všetkých vierovyznaní krátku, ale výstižnú správu o kresťanstve a o tom, ako sa za...

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Knihy o histórii kresťanstva

Zaradené v kategóriách