Jedného dňa sa u záhradníka v istom švédskom meste náhodne stretnú dve ženy: Inge, asi päťdesiatročná Švédka, rozvedená, matka dvoch takmer dospelých dcér, a Čiľanka Mira, približne v rovnakom veku, taktiež samostatne žijúca matka niekoľkých detí. Jedna verí rozumu a v nejestvovanie Boha, druhá verí v každodenný dialóg s Pánom. Táto kniha je o tom, ako sa rozdielni ľudia môžu navzájom zblížiť, dokonca sa obohacovať, ak sú ochotní načúvať tomu druhému.
Recenzie:
Priateľstvo ako hodnota i záväzok
Príbeh dvoch žien, Švédky Inge a Čiľanky Miry, ktoré sa náhodou stretli u záhradníka pri kúpe agapantu afrického, a napriek rozdielnosti kultúr a rozdielnym predsudkom, v ktorých vyrastali, dokázali sa postupne zblížiť a nakoniec spriateliť, je už dvanástou knihou Fredrikssonovej, švédskej spisovateľky, pre ktorej celé literárne (a predtým aj novinárske dielo) je charakteristické nazeranie na svet zo ženskej perspektívy. Po sérii románov s biblickou tematikou (Evina kniha, Kainova kniha, Podľa Márie Magdalény a ďalšie), v ktorých dominuje predtým prehliadaný "ženský aspekt", vydáva Fredrikssonová v roku 1994 román Anna, Hanna a Johanna o osudoch troch generácií žien a zároveň kladie mnohé naliehavé otázky o postavení ženy v spoločnosti - a nielen švédskej. Aj preto sa z knihy stal medzinárodný bestseller a jeho autorka sa odvtedy teší trvalému záujmu čitateľov i kritiky. Naliehavosťou svojej výpovede a literárnymi kvalitami oslovil aj slovenského čitateľa (či čitateľky) vďaka prekladu Márie Bratovej (1999).

Sťahovaví vtáci sa vyznačujú suverénnym a príťažlivým rozprávačstvom, oscilujúcim medzi Inginým, viac racionálnym a sebaironicky odľahčeným pohľadom na svet svojho stroskotaného manželstva a menších i väčších kolízií vo vzťahu k svojim dvom dcéram, a Miriným svetom, poznačeným pocitom nezakotvenosti v "chladnej" švédskej realite, ale zároveň hlboko, bytostne zasiahnutým tragédiou jej rodiny počas brutálnej Pinochetovej diktatúry v Chile, ktorá ju pripravila o syna i dcéru. Práve okolnosti, za akých sa to stalo (zavraždenie syna a znásilnenie nedospelej dcéry) a trauma matky, ktorá sa nedokáže s touto skutočnosťou vyrovnať ani pomocou toho, že sa "každý večer zhovára s Bohom", dávajú príbehu pečať tragickosti, vytvárajú ustavičné napätie vo vzťahoch Miry a jej synov, a nepriamo aj vo vzťahu k Inge. Príbeh prerastá až do akéhosi "záznamu" o predstavách a boji mnohých prisťahovalcov, usilujúcich sa nájsť svoje miesto v novej krajine, v krajine s iným životným štýlom a inými predsudkami. Mira napríklad čoskoro pochopí spôsob, akým sa Švédi zhovárajú: "Ide im o to, aby si k sebe nikoho bližšie nepripustili". Podobne sa rozvíja aj jej komunikácia s Inge a v ich vzťahu vzniká napätie i odcudzenie a prechodné ochladnutie, aby nakoniec predsa prevládol "strach o priateľstvo - ako podstatná životná hodnota žien po päťdesiatke". Takéto vyústenie románu nie je žiadnym happy endom v duchu D. Steelovej. Obsahuje v sebe značnú dávku dezilúzie a životnej trpkosti - ale zároveň je ľudsky aj čitateľsky presvedčivý.

Anton Baláž, Knižná revue 1/2002