Autorka vystavala silný príbeh na problematike vzťahu muža a ženy. Niekto by mohol povedať, že tu zrejme pôjde o typické dielo ženy určené ženskému publiku. Početné reflexívne pasáže však svedčia o opaku, obsahujú iróniu, ba až sarkazmus, sú zárukou istej svojskej sviežosti. Zemitosť autorkinho štýlu odkazuje k minimalistickej tradícii, na začiatku ktorej stál Rudolf Sloboda. Treba priznať, že je celkom vzrušujúce čítať takúto „slobodovčinu“ spod ženskej ruky. Iris Kopcsayová podnikla touto prózou zaujímavý experiment, ide o zbližovanie sa zavrhovaného ženského písania s intelektuálnejšou sférou. Dielo má viacero plánov, rozmerov, odbočiek; hlavné príbehy majú svoje podpríbehy a odbočky, a nad tým všetkým sa klenie nielen frustrácia „ženy“, ale aj jej vtip, ostrý vhľad a energia bojovať ďalej.