Rozpoltenosť doby, protichodnosť vlastného vnútra, hľadanie uzmierenia so samým sebou, čo býva zväčša najťažšie...
Denník dopĺňajú autorove perokresby.



 Stalo sa mi to, čo sa raz prihodilo slávnemu komikovi Deburauovi z parížskeho periférneho divadla Funambules. Bola to dosť veľká spoločnosť, boli to ľudia k umeniu blízki. Bol som predstavený dáme, ktorá si neveľmi všimla moje meno. Počas celého posedenia ma však sledovala a musela vybadať, že mám na očiach tieň po nepokoji a som vzrušene smutný.

 "Čo je vám?" pýta sa ma.

 "Nič, nie som tu, nikde nie som, ale som úzkostlivo poľakaný všade."

 "Prečo?" pýta sa ďalej.

 "Hľadám krásu, nevšednú, nesmrteľnú krásu hľadám. Hľadám absolútnu krásu."

 "Čítajte Dilonga."

 "Ach, to nemožno, veď ja som Dilong."    (str. 162)