Dvanásťročný Martin z ničoho nič ochorel. Bolo to vážne, jeho stav sa zhoršoval a lekári boli bezmocní. Postupne prestal chodiť, hýbať očami a napokon aj hovoriť. Nevnímal okolitý svet, neprítomne civel pred seba a v štrnástich rokoch bola z neho už len bezduchá telesná schránka.
No jedného dňa sa jeho myseľ začala prebúdzať. A potom strávil nepredstaviteľných desať rokov pri plnom vedomí uväznený vo vnútri nehybného tela, kým si jedna vnímavá terapeutka nevšimla reč jeho očí. Vtedy sa všetko začalo meniť k lepšiemu a Martin sa naučil komunikovať pomocou prístroja. Svoj príbeh vyrozprával v knihe Väzeň vo vlastnom tele. Úprimne v nej opísal mrazivé podrobnosti zo života nehybného človeka, ktorý intenzívne vnímal okolitý svet – počnúc zneužívaním ľuďmi, ktorí sa nazdávali, že jeho mozog už dávno nepracuje, až po nádej, ktorú mu dodávali tí, čo verili v jeho návrat medzi „živých“. Martinovo rozprávanie nám predstaví svet zdanlivej temnoty a hlboko sa dotkne čitateľovej duše svojou múdrosťou, humorom a vďačnosťou k životu.