Za záhadným názvom v poradí deviateho románu Amélie Nothomb sa skrýva životopisné rozprávanie o nemenej záhadnej bytosti – nehybnej, a predsa živej trubici.
Trubica, poučuje nás Amélie, je jedinečnou zmesou plného a prázdneho. Je to dutá hmota, membrána existencie, chrániaca pred neexistenciou. Trubica nerobí nič iné, iba čaká, kým ju naplnia. Je však bezodná, preto nič nezachytáva. Prijíma a prepúšťa všetko.
Okrem tohto absolútneho prijímania a vylučovania je aj stelesnením zotrvačnosti – najsilnejšej zo všetkých síl. Má neúprosnú moc, aká vyžaruje zo všetkého, čo sa nehýbe. Svojím spôsobom pripomína Boha. Ba čo viac, trubica JE Bohom.
Zvonku však vyzerá ako obyčajné dieťa, ktoré sa pred dva a pol rokom narodilo manželke belgického konzula v japonskej Osake. A v tom je celý problém.