Nebývalo samozrejmosťou, že písanie žien bolo akceptované verejnosťou. Žena mala napĺňať trojicu hodnôt: Küche, Kinder, Kirche (kuchyňa, deti, kostol) a literatúra bola prevažne doménou mužov. K priekopníčkam slovenskej ženskej spisby patrili, po prvej slovenskej poetke Ľudmile Podjavorinskej, aj Helena Riasnická, Maruša Jusková a Mária Jančová. Dlhoročný výskum Andrey Bokníkovej priniesol svoje ovocie v podobe tejto monografie, založenej na pôvodnom pramennom výskume, uvedenej štúdiou a doplnenej komentármi. Vydala sa po stopách lyrických zážitkov a básnických tvarov poetiek. Obohacuje tak znalosti o ženských vnútorných svetoch, ktorých jednotiacim prvkom bola konfesia.
Počiatočným miestom stretnutia bol zborník Z mladej ženskej poézie (1941). To, čo poetky spájalo, bol pohyb slobodnej myšlienky. Každá prinášala vlastné špecifikum, od dedikačných básní po rituálne procesy tkania, materstva či vzťahu k chorému dieťaťu.
Pohnuté životy poetiek mali aj svoje edičné osudy (Helena Riasnická bola autorkou bez samostatnej zbierky, jej básne v takmer súhrnnej zostave vychádzajú až v tejto knihe). Bokníková nás zasvätene a s pozoruhodnou znalosťou doby vovádza do literárneho priestoru, kde sa poetky stretávali s poprednými osobnosťami svojej doby: Rudolfom Dilongom, Tidom Jozefom Gašparom, Zorou Jesenskou, Leou Mrázovou, Jankom Silanom, Margitou Valehrachovou-Matulayovou a ďalšími. Kniha odkrýva menej známe alebo zabudnuté aspekty a línie v tvorbe slovenských poetiek a má ambíciu vrátiť niekdajšiu lyrickú samotu či družnosť do kultúrnej pamäti.
