Autor vstupuje sériou úvah programovo do viacerých kultúrnych a umeleckých kontextov. Jeho zvedavý a objavujúci rozprávač sa cíti komfortne v prostredí divadla, fotografie, výtvarného umenia i literatúry. Je zorientovaný, vzdelaný (či skôr kultúrny) a má potrebný nadhľad. Texty vynikajú interpretačnou hĺbkou a perspektívou, v mene ktorej sa niekedy to, čo je vzdialené, približuje k čitateľovi, a naopak, čokoľvek blízke, ak sa ukáže ako nepodstatné, zaniká za horizontom záujmu i výhľadu. Kovácsove úvahy veci nekomplikujú, sú skôr (vy)nálezmi, od ktorých vedú nitky inam (do iných kultúrnych svetov a kontextov), čo len potvrdzuje, že autor nevytvára povrchové mapy, ale záznamy založené na vnútorných súvislostiach. Autorove komentáre nezotrvávajú tvrdošijne v analyzovanej problematike, ale sú obohatené existenčnými, empirickými a filozofickými presahmi, ktoré svedčia o autorovom rozhľade, životnej múdrosti a niekedy hraničia až s tvrdošijnosťou občianskeho postoja. Od divadla, obrazov, básní Kovács očakáva vždy správu o tomto svete, preto sa od umenia nikdy nezabúda vrátiť k životu.