✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Dvaja dobrí priatelia sa po skončení vysokej školy rozhodnú emigrovať na Západ. Majú dvadsaťdva a ich odhodlanie je plné túžby opustiť režim, s ktorým už nechcú mať nič spoločné. Stopujú na diaľniciach a úzkych cestách, prespávajú v spacákoch na parkoviskách, v parkoch a u rodinných známych. Ich sen sa naplnil, a napriek tomu je zrazu neuchopiteľný a vzdialený. Na štyritisíc kilometrov dlhej ceste Európou – ktorú nikdy predtým nemali možnosť precestovať – ich sprevádzajú dovtedy nepoznané stavy a situácie, ktoré im majú definovať budúcnosť. Je to príbeh o návrate stratených synov, ktorí sa nikdy nestratili, o nerozlučných priateľoch, ktorí sa aj tak rozišli, o limitoch, ktoré ich zotročovali, a predsa ich oslobodili. Cesta sa v ich prípade stáva akýmsi satori, uvedomením, pochopia, že predsa len existuje miesto, kde sa odohrá boj o seba samého.
Recenzie:
Tubusy s čerstvými vysokoškolskými diplomami nám odovzdali v období, keď sa režim na večné časy a nikdy inak blížil ku koncu. Niekto to už určite vedel, ale my sme to neboli. Preparovali nás pocitom povinnosti voči spoločnosti, mali sme splácať dary, o ktoré sme sa neprosili, ísť životom cestou, ktorú sme si nevybrali. Bola len jedna možnosť úniku, emigrácia, ale tá bola jednosmerná a znamenala nechať za sebou spálenisko. Človek spozná sám seba až vo chvíľach rozhodnutí, ktoré majú nezvratné následky. Vladimír, zástupca našej generácie, ktorá od sudičiek dostala do vienka tanky bratských armád a normalizáciu, má možnosť zvoliť si slobodu. Je však slobodný pohyb po svete dostatočnou protiváhou tomu, že zničí existenciu svojej rodiny, ktorá mu dávala lásku a dôveru? Ako sa vysporiada s vykorenenosťou, ako si usporiada existenciu, keď jeho jediný plán je zhrnutý vo fráze „potom sa uvidí“? Na jednej strane neprikrášlená výpoveď o nedostatku heroizmu, o vnútorných pochybnostiach, limitoch odhodlania a nadšenia, na druhej oslava pestrosti a komplexnosti sveta, vnútorného, aj toho mimo nás.
Beáta Beregrad Grünmannová
Cestopis obyčajný i neobyčajný, po cestách nemilosrdne reálnych dejín matky Európy i jedného súkromného dobrodružstva (alebo úteku?), denník pohybu, intímny bedeker, v ktorom sa prepletajú krajiny, hranice, spomienky, ľudské osudy i sny a dokonávajú mystický oblúk, ktorý všetky naše kroky skôr či neskôr vráti na počiatok. Stačí iba vykročiť.
Peter Balko
Maroš Hečko nás berie na dôležitú cestu ďalej na Západ, cestu za slobodou, na ktorej sa presunieme aj v čase. Z prítomnosti do minulosti, do čias socialistického Československa, kedy bolo lepšie
nevyčnievať, nič nechcieť, neunikať z potravinového reťazca a už vôbec nie na západ. Víza, jazda stopom, slušivý oblek na promóciách a v hlave otázka „Čo teraz?“. Kniha nie je žiadnym cestopisom. Je vstupenkou do duše mladého muža, ktorý je na začiatku, bojuje o vymedzenie svojej duše z verejného priestoru a chce ísť za svojím snom. Nie mať, ale spoznať, precítiť. Ďalej na Západ.
Zuzana Golianová
Ukážka textu z knihy
1.
Dom odborov sme obišli štyrikrát, ale ani tak sme nenašli miesto na zaparkovanie. Museli sme ísť až k Zimnému štadiónu. Mama sa ujala úlohy navigátora. Naslepo skúša možnosti štvrte a verí, že ju intuícia dovedie na správne miesto. Dáva otcovi krátke pokyny, kde odbočiť, kde by to mohlo byť ako-tak vyhovujúce na odstavenie auta. Krúžime uličkami a sliedime ako policajná hliadka. Akýsi nešťastník, čo zabral dve parkovacie miesta vedľa seba a nepatrične sa rozvalil, ako to nazvala mama, ju mierne podráždi.
„Keby sa posunul kúsok doľava, tak sa tam zmestíme.“
S privretým okom začne odhadovať vzdialenosť medzi automobilmi. Neviem, či si to predstavuje tak, že otec zastaví na blikačky pri krajnici, ja vybehnem z auta, začnem zvoniť na všetky zvončeky obytného domu oproti parkovaciemu miestu a neprestanem, kým pána, ktorý vlastní červené žiguli, nenájdem a nevyzvem ho, aby auto posunul do strany a vytvoril tak priestor aj pre nás.
Našťastie to odo mňa nikto nepožaduje.
Hľadanie voľného parkovacieho miesta v štvrti, kde je okrem futbalového a hokejového štadióna aj najväčšia kultúrna a kongresová sála v republike a dnes v nej prebiehajú promócie niekoľkých fakúlt našej univerzity, je obrovskou skúškou napätých nervov. V slávnostných róbach vystupujeme z auta ako sardinky v oleji napichnuté na hliníkovej vidličke. Pod tesilovým oblekom a bielou košeľou s dvadsaťpercentnou umelou prísadou, do ktorej som navlečený, ma svrbí celé telo. Plním normu. Sme len pár mesiacov pred uzavretím desaťročia a normy dosiahli vrchol. Neustálym zdokonaľovaním dospeli do absurdnej krásy.
Či sa mi to páči alebo nie, mám na sebe oblek, kravatu a salamanderky s bielymi ponožkami a o chvíľu ma čaká pätnásť minút nechcenej slávy, no všetci ma už mesiac presviedčajú, ako si ju zaslúžim. Viem len jedno: tých dvadsať percent umeliny v mojom slávnostnom šatstve je ako útočiaci mrak komárov v zátoke Dunaja, a ten si naozaj nezaslúžim.
Pred Domom odborov je kalamita. Nie je zima, nepadá sneh, je júl a horúčavy sú rekordné. Za posledných sto rokov sa v našich zemepisných šírkach niečo podobné odohralo len trikrát. V dvadsiatom šiestom a šesťdesiatom piatom. Potom boli ešte veľké suchá v polovici sedemdesiatych, ale teplotné rekordy neboli zlomené. Pred pár dňami ohlásili v rádiu najvyšší rizikový stupeň, môžu vzniknúť veľké požiare a vraj sú ohrozené lesy. V meste pre istotu nasadili oranžové nákladiaky s cisternami, rozstrekujú studenú vodu, aby aspoň čiastočne schladili zem a vzduch. Jeden práve prechádza cez námestie Františka Zupku. Vodný poprašok spod prednej kapoty sa dvíha do výšky
a ľudia na chodníku odstupujú. Aj tak to niektorých zasiahlo. Nielenže sme jediná krajina v širokom okolí, kde sa pitnou vodou ľudia dennodenne sprchujú, no zaručene sme aj jediná krajina, kde sa pitnou vodou v lete striekajú ulice, aby ich slnko neroztopilo na kolomaž. Komunálne služby to robia už celé týždne, ale nie je to nič platné. Voda dopadne na rozpálený asfalt, zasyčí a zmizne v malom
teplom obláčiku, ktorý vyzerá ako posledný výdych. Je to ako predzvesť: praská zem, topí sa asfalt a o chvíľu sa roztečieme. Budovy sa rozlejú po uliciach a vysnívaný sladký čokoládový svet socializmu zanikne spolu s nami.
Kvety v kvetináčoch sú úplne spálené. Ostali po nich len kýpte zoschnutých stoniek a vlajky spriatelených štátov ovísajú bez života na stožiaroch, vyblednuté, akoby nimi práve poutierali všetok prach zo striech domov.
Celú plochu pred vchodom do Domu odborov zaplnili ľudia. Je nás tu požehnane. Vyzerá to tu, akoby zomrel prezident. Smútočný dav sa pomaly zbieha a čaká ho dlhá cesta ku katafalku, kde je mŕtvy vystavený, tam sa mu všetci pokloníme a vzdáme mu hold, vyroníme slzu, dotkneme sa súkna, čo prevísa cez boky, položíme mu do náručia kvet, pokloníme sa rodine, vdove zašepkáme do ucha niečo nezrozumiteľné… Teraz však nejde o najvyššieho štátneho predstaviteľa, ide o nás, iba to má podobný charakter. Tento kultúrny stánok, kde sa odohralo už toľko súťaží populárnej piesne Bratislavská lýra a premietaní Filmového festivalu pracujúcich, očakáva dnes niečo mimoriadne a oveľa veselšie, ako je pohreb. Obchodná fakulta má dnes promócie. Diplom si prevezme viac ako dvestopäťdesiat absolventov. Ak rátam, že každý sem prišiel s niekoľkými rodinnými príslušníkmi, táto masa v konečnom súčte pôsobí neodškriepiteľným dojmom smútočného sprievodu na prezidentovom pohrebe. Len moja rodina, babky, strýkovia, tety a sesternice, tvorí skupinu vyše dvadsiatich ľudí. Celkovo to odhadujem asi na štyritisíc osôb. Mnohí sa nedostanú do sály, jej kapacita je len niečo cez tisíc.
Všade cítiť kvety. Nie je tu snáď jediná rodina, ktorá by nemala vo výbave obrovskú bukrétu. Ich vôňa sa mieša
s arómou parfumov, lacnej kolínskej, pestrých rúžov a pudreniek, ktorú priniesol dav na vlastných telách. Sladký odor sa nehybne drží nad hlavami a cezeň prerážajú žihadlá slnka.
Obrovská plocha parkoviska na boku budovy je prepchatá a stále prichádzajú ďalší a ďalší. Je to pochopiteľné, o malú chvíľu sa predsa odohrá jedna z najslávnostnejších udalostí v živote socialistického človeka, dôležitejšia ako krst alebo birmovka. Tento deň si máme na rozdiel od krstu pamätať, aj keď sa o väčšine z nás dá povedať, že
rovnako ako pri krste, ani teraz nie sme pri plnom vedomí. Všade sú hlúčiky rodinných klanov. Ženy v tmavých dlhých šatách, muži v tmavomodrých alebo šedých oblekoch. Pietna chvíľa. Stojíme pred mramorovou kryptou, ktorá má síce len jedno poschodie, ale pôsobí monumentálne ako ozrutný praveký mastodont, dávno vyhynuté plemeno architektúry.
Naša fakulta prichádza na rad presne v najvyššom bode horúčavy, keď slnko vlastne ani nevidno, kotúč žltej farby sa rozlial po oblohe a tvorí optický klam, svetelný ikonostas. Čakám, že väčšine žien sa Taftom postriekané drdoly a načechrané účesy vznietia ako prvé, lak na vlasy je predsa len horľavina. Cez letné prázdniny sme u starkej na dedine hádzali spreje do pahreby a potom utekali do priekopy a čakali, kedy explodujú. Stačilo, aby niekto z mojich starších dedinských kamarátov ukradol v kúpeľni matke neminutý lak na vlasy. V pahrebisku neostal jediný uhlík. Po explózii sa rozleteli do strán, plávali v potoku, dymili, niekedy preleteli za plot k susedom a vyplašili husi. Teplo a tlak roztrhli plechový obal a oceľové guličky lietali vo vzduchu ako vo vojne. Svišťali nám nad hlavami, rezali vzduch, akoby pílili oceľový drôt, a rušili pokojne vegetujúcu dedinu natočenú tvárou ku Karpatom.
Ako nás vedú na túto čudnú slávnosť, vynára sa mi predstava z detstva, akoby z hrobky vstávali kreatúry, ktoré sa rozsypú na popol, hneď ako na ne zasvieti slnko. Nedá
sa to zastaviť. Detstvo mi pochovali v siedmich, keď ma strčili do zelenej lavice 1. C, a tu, v Dome odborov, po pomazaní od rektora školy, prebratí diplomu a potrasení
pravice navždy pochovajú moju mladosť. Zasadia ma do kvetináča niektorého zo štátnych podnikov, prevezmem povinnosti vyplývajúce z môjho titulu a zamerania, vstrebám princípy hrdého občana, budem vyrábať, čo hrdlo ráči, pre všetkých, stanem sa súčasťou premeny, radovým členom spoločensko-ekonomickej formácie.
Cez široké schodisko stúpame do obrovskej sály. Šťastná generácia narodená v druhej polovici šesťdesiatych rokov vchádza do života. Tu nás totiž systém oficiálne pokrstí a prijme do lona svojho náboženstva. Mladosť a neviazanosť majú pred sebou posledné minúty. Romantickým chvíľam nezrelosti odzvoní umieračik. Počujem ho v sebe. Srdce mi tepe do tela posledné vety rozsiahlej básne najkrajšieho obdobia života, o ktorom sa hovorí, že ostane v človeku ako pamiatka na nesmrteľnosť. Touto oficiálnou ceremóniou sa to však uzavrie. Aj mladosť má svoj záver vysielania. Ostane pár momentiek, sĺz, príhovorov a predsavzatí, tie však veľmi rýchlo vyprchajú a zachovajú sa len fotografie plné optimizmu a nedokonalý zrnitý záznam na VHS, ktorý urobí Ivan Lengyel, lebo jeho otec má z čias pôsobenia na sudánskej ambasáde kameru.
Sme poslednou várkou dnešnej veľkolepej ceremónie
a o to je to silnejšie. Ako sa tak pozerám na spolužiakov, asi ja jediný mám z toho hrôzu. Školský psychológ by si ma za to podal a napísal by skvostné hodnotenie. Nepomôžem si, cítim sa hrozne! Mám pocit, že sa z toho nedá vyvliecť, ale napadne mi, že útek by pomôcť mohol. Nebadane sa vytratiť zadným vchodom, zdupkať na Tehelné pole, hodiť sa do ľadového bazéna, schladiť si hlavu a urobiť pár uvoľňujúcich záberov. Len tak zo srandy to navrhnem Mariánovi.
„Kam chceš zdrhať? Toto je náš deň,“ šepká mi podráždene do ucha. Má pravdu. Nepomôže ani liter vodky! Nie sme Rusi, aj keď k nim ďaleko nemáme. Dobre viem, že stiahnuť fľašu, hoci aj na ex, a potom spievať pred Gottwaldovou sochou hodovnícke piesne by bol len prejav zúfalstva a prázdne gesto. Nestačilo by to, tak či tak by som sa cítil ponížene, neužitočne a ochromený ako kripel bez barlí.
Obzerám sa dookola, vidím tváre spolužiakov, žiaria hrdosťou. Tu sa žiadna revolúcia konať nebude. Na internáte poletia von oknom leda ak stoličky, na ktorých nebude nikto sedieť. Šťastné tváre okolo mňa vyžarujú spokojnosť, s tým sa rátalo, veď prečo by sa mal ktokoľvek z týchto ľudí hnevať, že je oddnes inžinier, že dostane pochvalu a uznanie. Dosiahli sme predsa ďalší stupeň, všetko je pripravené, čaká to len a len na nás.
Vysoké školy vypúšťajú tento rok novú tisícku absolventov. Zajtra to pokračuje v aule právnickej fakulty, na
filozofickej, na technike… Mnohí z nich veria, že sa im podarí získať zamestnanie, v ktorom budú šťastní, ja naopak dúfam, že vnútri v sále bude aspoň trocha vzduchu z klimatizácie, ale keď vstúpime, ovalí ma kyslá pachuť po dvoch predchádzajúcich turnusoch z národohospodárskej fakulty.
Moje pôsobenie na univerzite dopadlo tak, že tu dnes stojím vyštafírovaný a čakám na svoj diplom, kytice, dary, bozky a vrelé objatia. Zmes ťahákov a vzájomnej solidarity zoslala na krajinu trest boží, stali sme sa inžiniermi. Vlastne až dnes si uvedomujem, čo to znamená, vypustiť takýchto hochštaplerov do reality. Takmer všetkých osobne poznám, ich charaktery, zlozvyky, lásku k alkoholu, prokrastinácii, zľahčovaniu a vyhýbaniu sa zodpovednosti. Dobre poznám triky, ktoré nám pomohli preliezť z ročníka do ročníka.
Vedľa mňa stojí Zuzka, dcéra štátneho tajomníka, tíško pradie, slávnosťou nablýskanými očami s obrovskými klipkajúcimi mihalnicami lieta po celej sále a ovieva si červené rozpálené líca. Peter jej nenápadne obchytkáva zo zadného radu zadok, až ju nadvihuje. Chichúňa sa, odtláča mu ruku, ale nakoniec to nechá tak, lebo z druhej strany sa pridal Marián a ona stojí ako Madona a pozerá do hľadiska, pátra, či si to náhodou niekto nevšimne, ale jej povesť je už dávno v kýbli, tí, čo ju ohmatávajú, to dobre vedia.
S týmito chlapcami som bol na mesačnej vojenskej výchove. Zažil som ich šťastných, v plači, so žiletkou na zápästí, v bitkách, kriku, agresívnych amokoch aj váľajúcich sa po zablatených mačacích hlavách pod Michalskou, keď vyšli z prítmia vínnych pivníc a nevedeli sa udržať na nohách. Smiali sa z plného hrdla, do ktorého sa zmestila polovica mesta, lebo výdrž mali, a vášeň, tá nechýbala pri ničom. Zažil som ich v mnohých situáciách, podľa ktorých im prischli prezývky, lenže po promóciách nič z toho už nebude mať význam, pretože sa vrátia do svojich rodných dedín alebo sa niekam presťahujú za prácou. Kto bude vedieť, prečo Ivana voláme Kondor? Prečo som Eve, dekanovej dcére na zemiakovej brigáde začal hovoriť Fonda Ré? Prečo prischla Julovi na žúre v Nitre prezývka Gabika? Prečo sa Slobodovi hovorilo Lopata a prečo Dražkovič spolu so mnou patril do Tria Titanic? Tomu je koniec. Ani Boris si po nástupe do banky nespomenie na Dankine prsia, ktoré na lyžiarskom zájazde nadšene ospevoval slovami krásne ako dve jabĺčka, a určite si neprizná, že v ňom drieme a občas vyviera tento bukolický poetizmus.
Ďalšie obdobie sa uzavrie a zakonzervuje, stane sa minulosťou, a nám ostane len to, že sme ocajchovaní. Pred menom sa nám bude vynímať titul Ing., tri tenké písmená, tenšie ako meno samotné, a predsa, susedia budú úslužnejší, policajti pri cestnej kontrole menej drzí a na úradoch budeme mať prednosť. To je prvý skutočný znak ochrany spoločenskej vrstvy, do ktorej budeme patriť.
Zároveň sme si súdení. Nikto z krúžku nevyletel. Koľko nás doň na začiatku vstúpilo, toľko nás z neho aj vystupuje. Nádherné je možno len to, že rozdiely, počas štúdia
viditeľné vďaka odlišnému rodinnému zázemiu, budú minimálne na ďalších päť rokov zarovnané do jedného šíku, pretože sme všetci bez výnimky personálne zaradení do jednotnej platovej skupiny, ktorá činí tisícštyristo korún čes-
koslovenských v hrubom. Je úplne jedno, či je to bifľoška Beata alebo ja, hochštapler Vladimír.
Štyri roky dovolenky sú za mnou. Inak sa návšteva Vysokej školy ekonomickej, odbor vnútorný obchod so zameraním na reklamu, ani nedá nazvať. Netuším, koľko som toho dokázal na škole nachytať, ale mám pocit, že okrem kamarátov a pestrých zážitkov so ženami sa na mňa nenalepilo nič. Škola bola našťastie plná žien. Nie ako strojárina alebo slaboprúd. Tu sa to len tak hemžilo dobrými
nápadmi. Na zahraničnom obchode študovali aj deti arabských šejkov, ktorí prilietali na súkromných stíhačkách
obklopení niekoľkými zahalenými manželkami. Tie ubytovali v piešťanských hoteloch a chodili ich pravidelne kontrolovať, aby nezdivočeli. Matematikárovi Pellerovi raz povedali, že ak nebude hlasnejšie prednášať, kúpia školu a prepustia ho, lebo oni do zadných lavíc jeho výklad nepočujú.
Úspešné absolvovanie univerzity sa považuje za potvrdenie dospelosti. Teraz by malo prísť trvalé zamestnanie, len čo ak to bude aj konečná stanica? Veď kto sa často presúva z miesta na miesto, toho nazvú fluktuantom a označia ho za nepriateľa socializmu. Kto mieni vystriedať za život viac ako dve alebo tri zamestnania, môže si byť istý, že v kádrovom posudku bude mať odsek o neprispôsobivosti, chorobnom individualizme, neschopnosti zžiť sa s kolektívom, o problematickej povahe… Mne je už úplne jasné, že sa premiestňovať chcem, pokojne aj viackrát za život, a preto sa s tým nedokážem stotožniť.
Nemôžem spolu s ostatnými s odhodlaním a entuziazmom spievať univerzitnú hymnu, proste to nedokážem.
Na gymnáziu nás cez formuláre nútili každý rok na začiatku školského roka odpovedať na otázku, kam pôjdeme na vysokú, a rodina ma počas štyroch rokov na vysokej podobne bombardovala výzvami, aby som rozmýšľal, kde po nej zakotvím. Absolvoval som nespočetné množstvo rozhovorov na tému, kde je aký známy a kto by ako mohol pomôcť. Základnou premisou týchto taktizovaní bolo, že to, čo si vyberiem, bude do smrti mojím povolaním. Rovnako ako keď sa policajt rozhodne pre uniformu a asi ťažko bude šéfkuchárom v Carltone alebo vedcom v akademickom zbore, tak si aj ja výberom určím dráhu svojho letu
a sudičky mi veru pomáhať nebudú.
Možno sa v živote niekedy aj niečo zmení, ale ako vidím na svojej rodine, ani nie. Mama je napríklad učiteľka. Chcela byť lekárka, ale starý otec jej nepodpísal papiere na vysokú, pretože by ďalších päť rokov neprinášala peniaze do rodinného rozpočtu. Tak išla robiť do materskej škôlky a odtiaľ nebolo až tak ďaleko k pedagogike. Po dvadsiatich rokoch na základnej škole prešla na odbor školstva. V Starom meste chodí na inšpekcie a píše hlásenia o úrovni jednotlivých škôl v obvode. Malý posun tam nastal. Otec zase chcel byť pilotom lietadla. Tiež mu to neprešlo cez starého otca, ktorý mu nepodpísal prihlášku. Skončil večernú ekonomickú a po niekoľkých rokoch v Doprastave je už celé desaťročia v Slovenskej akadémii vied. Je tam spokojný
a nemá jediný dôvod odísť. Do penzie sa preňho nič nezmení, pretože sa nezmení systém. Farári zvyknú hovoriť: Boh je tu na večnosť, a komunisti si tiež osvojili túto čarovnú formulku nesmrteľnej predvídavosti.
Štyri roky hľadania vlastnej identity a únikovej cesty von z pevného potravinového reťazca plného istoty sa skončili. Teraz sa ozve nezvratný zákon socialistickej džungle. Prechádzame na päťročnice, tak je nastavené celé hospodárstvo. Asi preto vnímam dnešné promócie ako pohreb. Dnes sa musím rozhodnúť. Slovo musím ma fascinuje
a desí zároveň. V panike nemyslím na to, ako vystúpim na pódium a za obrovského aplauzu si preberiem diplom, ale na to, že vzápätí sa musím rozhodnúť a zadefinovať si doživotie. Ešte nikdy som nebol v takejto skľučujúcej situácii. Gymnázium odtlačilo problém na štyri roky, vysoká v podstate tiež, ale teraz? Už sa tomu nedá vyhnúť! Som pritlačený k múru a mieri na mňa eskorta s muníciou dobrých nápadov na život.
Cítim, že sa mi črevá skrúcajú, že sa do seba zaplietajú, tvorí sa mi v nich uzol, treba ho rozťať alebo aspoň vytiahnuť malý vreckový nožík a pokúsiť sa to miserere odrezať.
Niekoľko rozhodnutí mám za sebou. Stal som sa inžinierom, ale to určite nebolo slobodné rozhodnutie. Alebo bolo, lebo stačí, ak si vyberiem jednu z možností? Mama mi vysvetlila, že na VŠMU sa kvôli kádrovému posudku a nedostatočným konexiám nedostanem. Klopkala prstom po stole, pozerala do formulárov so školami vypísanými podľa abecedy a nahlas zvažovala možnosti. Filozofická fakulta ma príliš nelákala, ešte tak dejiny a literatúra, ale z gymnázia som na to nemal dostatočnú prípravu, pretože som tie štyri roky strávil v telocvični. Do školy som takmer vôbec nechodil. Vyvolávať ma mohli len na základe individuálneho študijného plánu, ktorý som si sám stanovil. Keď ma náhodou niektorá z profesoriek vyvolala, mohol som sa brániť formulkou: prepáčte, dnes nemám termín. Na dva roky na vojnu som ísť nemienil, takže vďaka tomu, že som bol niekoľkonásobný majster republiky a člen československej juniorskej reprezentácie v basketbale, zostali iba dve možnosti: buď pôjdem na stavárinu alebo iný technický smer, alebo na ekonomickú, a to dokonca bez prijímacích pohovorov. Bez prijímačiek! Luxus nad luxus. Vtedy bolo rozhodovanie vlastne jednoduché. Otec bol ekonóm, takže ma v tom podporoval, matematika bola na obchodnej fakulte len prvý rok, čo mi nesmierne vyhovovalo, pretože som ten predmet neznášal, navyše som mohol pričuchnúť k reklame a kreatívnej robote. V deň prijímačiek som prišiel na pohovory, dekan nás vzal do zaplnenej auly, kde ma s ďalšími športovcami a víťazmi národných olympiád v matematike postavili pred katedru a predstavili zapoteným uchádzačom, ktorým o dve minúty začínal test, ako tých, ktorí sú už prijatí. A bolo vymaľované! Na chodbe sme sa potom zoznámili a odišli do krčmy oproti univerzite osláviť vstup na akademickú pôdu. Jednoduchý recept na víťazstvo. Nemal som čo špekulovať. Získal som ďalšie štyri roky na premýšľanie, čo so sebou.
Lenže teraz musím záväzne oznámiť, kde sa zamestnám, a po letných prázdninách prvého septembra nastupujem! Podľa našich zákonov sa iba tak nestanem príživníkom. Vlastne sa to ani nedá. Ostať doma niekoľko mesiacov alebo ísť napríklad vykladať vagóny, ako som to robil počas školy, to s mojím novým modrým diplomom nebude možné. Na nás vzdelaných sa vyvíja tlak tvrdením, že zodpovednosť, ktorú sme s diplomom nadobudli, je oveľa väčšia, ako len mechanicky vziať vrece cementu, naložiť si ho na chrbát a odniesť na Tatrovku. Bolo by trestné nevyužiť kapacitu oplodnenú titulom Ing.
Páči sa mi, ako v nás zakorenili pocit spolupatričnosti. Odmalička dostávam na tanieri, že moje rozhodnutia nie sú mojimi rozhodnutiami, že sú to rozhodnutia celej rodiny. Občas vydieranie siaha aj ďalej, až po vlasť, veď za jej smerovanie som vďaka svojmu rozhodnutiu zodpovedný, čiže ide o jedno veľké, naozaj veľké spoločné rozhodovanie.
Mám niekoľko možností, z ktorých si musím vybrať. Prvou je štátna reklamná agentúra Rempo, kde som bol po treťom ročníku na stáži. Robia kampane všetkým lukratívnym podnikom. Je tam taký nával absolventov, že môžem byť rád, ak sa k reálnej reklamnej robote dostanem po piatich rokoch nihilistického vysedávania v kancelárii.
Ďalšiu stáž, ktorá mi umožňuje podať žiadosť o prijatie do zamestnaneckého stavu, som absolvoval v Priore. Celý mesiac nás nechali vzadu v sklade a k obchodu sme ani
nepričuchli. Pán vedúci Špihlavica si určite hovoril, že
voľajakí inžinierikovia mu rozumy kradnúť z obchodu nebudú, veď kto môže o obchode a ziskových operáciách s mäsom vedieť viac ako on. Drôtenými kefami nás nútil zoškrabovať plesne z klobások. Umývali sme ich v impregnačnej tekutine, aby sa na pár hodín, kým sa to predá, potlačil odporný smrteľný zápach. Nastriekavali sme šunku vodou pomocou dlhých ihiel a medicínskych striekačiek, aby sa zvýšila hmotnosť, alebo sme vyrábali paštéty z preležaného mäsa, do ktorých sa prisýpala lacná polohrubá múka a voňavé korenie. Osobne som zažil dve rokovania s hygienikmi, ktorých okrem niekoľkých igelitiek plných kvalitného mäsa, najmä sviečkovej, obdaroval pán Špihlavica Araratom a obálkou s peniazmi. To, čo som mal možnosť vidieť na vlastné oči v sklade, úplne stačilo, aby som si uvedomil, že na toto územie vstúpiť nemienim.
Potom mám jednu možnosť vďaka otcovmu známemu. Stať sa súčasťou manažmentu hotela Kyjev v Bratislave je veľké terno. Získal by som kontakty na vekslákov a registrované prostitútky, o zárobku pomimo ani nevravím. Hovorí sa, že každý pracovník hotela musí pri nástupe podpísať aj spoluprácu s ŠTB, takže tento lukratívny džob som odmietol hneď v zárodku, hoci dvaja spolužiaci mi vraveli, že nič lepšie si nemôžem priať, a úprimne mi to závideli.
A potom tu bola posledná možnosť. Filmové štúdiá Koliba. Vzali by ma ako asistenta do produkcie pána Tomašoviča, u ktorého som už bol na pohovore. Prezradil mi, že by ma nasadil na film Dušana Hanáka, ktorého debut 322 som nedávno videl. Nemohol som príliš vyskakovať od radosti, ale toto miesto bolo pre mňa vskutku vysnívaným rajom. Tie štyri roky dovolenky na vysokej som totiž okrem čítania kníh strávil so svojím najlepším priateľom Edim predovšetkým návštevami filmoték a nočných projekcií pána Dubeckého, pretože som si cez tetu svojho spolužiaka z gymnázia vybavil preukaz pre filmových a televíznych tvorcov. Toto privilégium mi otvorilo brány k neskutočným zážitkom. Čiernobiela kópia Mechanického pomaranča, trezorová kópia Salo alebo 120 dní
Sodomy, niekoľko Godardových filmov a, samozrejme, československá nová vlna. Určite by som od septembra nastúpil do kolibských štúdií, keby som sa pred časom nerozhodol inak.
Lenže ešte skôr, ako príde revolúcia a skok do prázdna, musím zomrieť, padnúť na záverečnej barikáde hanby, pochovať sa symbolicky s ostatnými a nechať sa požrieť týmto rituálom. Zatiaľ som ukryl svoj plán hlboko v sebe. Splynul som s absolventmi zoradenými v štvorrade na obrovskom otočnom pódiu. Som súčasťou veľkej slávnosti. O chvíľu si preberiem od rektora diplom a budem prijatý do cechu ekonómov, ktorých rozhodnutia budú ovplyvňovať smerovanie, tempo a svetonázor tejto krajiny.
Bočné steny sály sú obložené travertínom, hlboké sedadlá čalúnené jemnou plyšovou látkou, svetelné reflektory zavesené v pätnásťmetrovej výške túžia po osobnostiach, ale namiesto nich sú na pódiu priemerné tváre novej generácie soc-pop yuppies. K tomu znie z hľadiska smiech a výkriky nedisciplinovaných neplnoletých súrodencov, poprípade vlastných detí, pretože niektorí z nás to stihli ešte v prvom ročníku. Nechýba ani plač babičiek v čepcoch a národných krojoch, ktoré pricestovali s darmi až niekde od ukrajinských hraníc alebo spod Tatier.
Dekan má dlhú, veľmi dlhú úvodnú reč o budúcnosti, povinnostiach k spoločnosti a rodine, o úspechoch, ktoré nás všetkých bez rozdielu čakajú. Vy im už v pondelok, hneď po nástupe do práce, ukážete, ako sa to robí, počujeme z reproduktorov. Ópiová formulka preskakuje z jedného na druhého a odhodlanie naplniť dekanove predsavzatia, ktoré vyslovil namiesto nás, je ako turbína elektrárne, ktorá sa roztočila, lebo na ňu pustili vodu nazbieranú v priehrade. Predchádzajúce generácie ju postavili s takou odvahou, nasadením a vášňou, že my túto energiu minulosti musíme len prijať, bežať na nej ďalej a víťaziť. Dekan rozpráva zastretým prefajčeným hlasom čosi o verejnom a súkromnom záujme, ktoré sa zlievajú, pretože my patríme všetkým a všetko patrí nám. V ústach mám sucho, a to je jediné šťastie, aspoň nemôžem zakričať, že ja svoje súkromie chcem a nikomu ho nedám, pretože nič iné nemám, pretože si hodlám aj naďalej šetriť dušu pre niečo podstatnejšie, ako je verejný záujem, ktorý aj tak verejný nikdy nebol.
Čakám na svoj diplom a mama, ponorená v mäkkom sedadle, sa na mňa z hľadiska hrdo usmieva. Dvíha zaťaté päste a ja viem, že je so mnou. Na chvíľu sa mi akosi uľaví.
Nič z dekanovej reči sa ma v tomto momente nedotýka. Je to všeobecné. Dotklo sa ma, keď zomierala moja prababka. Ležala nevládne na posteli v dome starej mamy a všetky ženy z rodiny sa nepretržite o ňu starali a boli pri nej. Dotklo sa ma, keď emigroval Oliver a ja som ostal sám, bez kamaráta, zošnurovaný zákazom písať mu a kontaktovať ho. Dotklo sa ma, keď mi moja prvá veľká láska na gymnáziu oznámila, že sa vyspala s hercom z VŠMU,
oznámila mi to sucho pri obede, práve sme mali dukátové buchtičky. Subjektivita je jediný druh pravdy, ktorý stojí za poznanie, čítal som nedávno v Kierkegaardových zápisníkoch namiesto toho, aby som sa učil na štátnice z politickej ekonómie. Je to tak. Čakám na svoje zážitky, na niečo, s čím sa budem vedieť stotožniť, úplne, bez kompromisu. Potrebujem aspoň skúsiť byť sám za seba, bez akýchkoľvek pomocných barličiek.
Na pódiu sa pri inaugurácii za inžiniera tvárim šťastne len preto, aby som ostal nenápadný, aby som zbytočne nepriťahoval pozornosť a čo najvernejšie sa podobal svojim spolužiakom. Preberám diplom, usmievam sa ako blbec, ale v zadnom mozgu svieti kontrolka a upozorňuje ma na fakt, že v banke mám zložené devízové prostriedky, ktoré mi o pár dní umožnia vycestovať na Západ. Taký je plán! Konečne príde môj čas. Čas, keď sa odpojím a postavím na vlastné, keď mi už nikto nebude hovoriť, že našinec si musí spraviť oko, že rozhodnúť sa môžem len istým spôsobom, pretože na iné rozhodnutie nemáme konexie ani nárok. Nechcem počúvať o kádrových posudkoch a kastovníctve, nechcem počúvať o predurčení, chcem sa rozhodnúť tak, ako naozaj chcem, to je môj plán, moja cesta k slobode.
Už pár rokov sa dá získať doložka a devízový prísľub tak, že banka nemusí dať peniaze na vycestovanie. Odídem ako keby na kauciu. Peniaze zloží niekto v zahraničí. Oliver, ktorý emigroval s matkou pred desiatimi rokmi, zložil v banke sumu pokrývajúcu päť týždňov pobytu v krajinách, čo mi vydali víza. Potrebných tridsať amerických dolárov na deň krát tridsaťsedem mi dal na účet už v júni a na základe toho môžem vycestovať do Nemecka, Francúzska a Španielska. Poberiem sa za kopečky, ako hovorí starká. Mám lístok na Západ a vlastnú predstavu o živote, nejasnú fatamorgánu, ktorá sa stala mojím novým súkromným náboženstvom. Pozostáva z vízie začať niekde, hoci aj na Severnom póle, sám za seba. Celý ten čas som ju zdieľal len s Edim, nikto iný v celej RVHP nemal o našich plánoch ani potuchy. Tajili sme to naozaj partizánskym spôsobom, správali sme sa ako agenti plánujúci vyviesť systému neodčiniteľnú odpornosť.
Áno. Je to od Ediho a odo mňa odvážna myšlienka, keďže sme najprv prijali dar v podobe vzdelania, ktorého cenu nám na politickej ekonómii profesor Jakubec dokonca aj vyčíslil. Snažil sa v nás prebudiť ešte väčšiu zodpovednosť a výčitky svedomia vyhnať na maximum, keby sme náhodou mali po skončení školy zajačie úmysly. A my, nevďační pankharti, sme teraz plánovali zdrhnúť aj s pokladom, čo štát do nás vložil, aby ho z nás po kúskoch až do penzie pomaličky žmýkal a vyťahoval aj s úrokmi, ktoré mali niekedy po šesťdesiatke prekročiť bájnu hranicu ľudských možností, aby si človek, vyprázdnený a spľasnutý, konečne mohol vyzliecť zvieraciu kazajku socializmu a naplnený pocitom, že pre štát a jeho ideológiu niečo poctivo urobil, potichu, nestranícky umrieť. My dvaja s Edim pocit viny, že niečo zrádzame, berieme alebo nelegálne odnášame, samozrejme, nemáme. Akože čo sa chystáme ukradnúť? Vzdelanie, ktoré sme celé štyri roky ignorovali? Prednášky, na ktoré sme príliš nechodili? Z čoho máme mať pocit zlodejstva? Že odcudzíme debilné predmety ako dejiny KSČ a MRH, štatistiku, vedecký komunizmus s profesorom Bartošíkom, ktorý mal takmer vždy na hodinách sako na chrbte zastrčené do trenírok, alebo vojenskú prípravu s kapitánom Demáčkom, presláveným hňupom, ktorý nás so sebe vlastnou bohorovnosťou presviedčal, že robí za svitania, ešte pred raňajkami, od pol šiestej do šiestej dvadsaťpäť kilometrov na bežkách, a vrieskal na nás, že ak to vie stihnúť za tridsať minút on, potom aj my môžeme robiť zázraky? Alebo so sebou unesieme socialistickú ekonomickú integráciu s docentom Filkom a znalosti z tovaroznalectva, kam sme si nosili dokonale vypracované ťaháky, inak by sme ani jednu z tých skúšok nespravili? Čo sa vlastne chystáme ukradnúť? Titul? Tie tri magické písmenká? Že nie sme lojálni k systému? Že nemáme vďačnosť? Nie. Nič z toho nevlastníme. Sme iba nasiaknutí túžbou uniknúť spod tejto nadvlády a sme presvedčení, že to bude hračka.
