✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Spisovateľ a režisér Peter Krištúfek na svojom novom románe TELÁ, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Artforum, pracoval pomerne dlho. Jeho cieľom bolo vyjadriť telesnosť v rozličných podobách a v situáciách bežného života, ako je napríklad zamilovanosť, cestovanie, sex, alebo dokonca starnutie a umieranie, no telesnosť mu slúži len ako základ na vnímanie netelesných súvislostí života. Kniha je rozdelená do piatich T, používaných ako známa mnemotechnická pomôcka pri prvej pomoci: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. V dnešnej Bratislave sa prelínajú životné príbehy štyroch postáv – režiséra Viktora, jeho sestry Barbary, filmovej kostymérky Lucie a jej brata Filipa.
Počas celého života sa musíme vyrovnávať so svojím telom. Ponúka nám veľa možností, ale aj obmedzení. Ovplyvňuje naše rozhodnutia, pocity a vnímanie sveta. Rozprávanie Petra Krištúfka občas pripomína ambientnú hudbu a občas film plný rýchlych záberov. No nech už budete čítať román TELÁ akokoľvek, určite vás prinúti zamyslieť sa: Ako vnímate svoje telo vy?
Kniha vychádza v zaujímavej grafickej úprave Pala Bálika, jedného z najlepších slovenských grafických dizajnérov a typografov. Spolu s Petrom Krištúfkom vydali pôsobivý grafický román Atlas zabúdania.
Ukážka textu z knihy
Dlho jej trvalo, kým si zvykla na otcovu nahotu. Dlho. Ale postupom času jej telo zbavené šiat pripadalo akoby zbavené démona, ktorý sa v nich skrýva. Je čisté. Vracia sa k nevinnosti. Mama jej kedysi rozprávala, že keď bola ešte malé dievča a v ich dedine horelo, najmladší člen rodiny musel nahý trikrát obehnúť dom, aby múry a strecha nechytili od ohňa. A ešte predtým – ale to už si ona sama určite ani nepamätala, mala to zrejme od nejakej praprapra – bolo vraj zvykom, že na jar muž svoju ženu, nahú, so zaviazanými očami, musel tri razy previesť krížom cez pole, aby čerstvo osiata roľa získala ochranu pred myšami.
Lucia si na to občas spomenula a bolo jej ľúto, že povery tohto druhu v dnešnom nadovšetko logickom, racionálnom a účelovom svete nemajú svoje miesto. Áno, roztomilá minulosť, krajšia v našich predstavách ako v skutočnosti! Keby sa tomu všetkému dalo znovu veriť, keby sa to dalo vrátiť späť! Ako by to dnes asi tak vyzeralo? Vzal by ju Matúš pred začiatkom nakrúcania do štúdia, vyzliekla by sa a trikrát by prešla krížom cez kulisy a káble, popred kamery, popod svetlami, aby sa posvätilo celé umelecké počínanie, aby sa ochránilo pred neprajnými kritikmi? A ako by sa po tomto smelom výkone na ňu pozerali kolegovia a herci, ktorých by vzápätí (po tom, ako by obliekla seba) obliekala a pripravovala na záber?
Musela sa usmiať, až sa otec na ňu spýtavo pozrel. Chcel vedieť, po akých cestách jej behajú myšlienky. Mávla rukou.
Pozrela naňho. Samému mu muselo byť z pohľadu na seba smutno. Celé roky bol nútený sledovať nezadržateľný úpadok svojho tela. Ako každý.
Ale v jeho prípade...
Luciin otec býval veľký krásavec. Lucia nikdy nevedela presne opísať, v čom spočívala jeho príťažlivosť, tak ako sa to zvyčajne nedarí nikomu, kto sa pokúša definovať krásu. No áno, je zopár presných vypozorovaných znakov, o ktorých môžete hovoriť ako o príznakoch krásy, ale je v tom zvyčajne ešte oveľa viac.
Otec mal vo vrcholnom období hladkú snedú pleť, nosil úzkostlivo presne zastrihnuté fúziky a bradu, alebo neskôr také akoby ledabolé, presne vymyslené strnisko. Mal atletickú postavu, k tomu dobre išli naleštené topán-ky, perfektný oblek a perleťové manžety. Mama ho často pristihla ako stojí, hoci v plavkách alebo do pol pása nahý v nečakaných džínsoch, pred zrkadlom – je uchvátený sám sebou, pózuje, prezerá si svaly, strieda výrazy, usmieva sa. Vydržal tak bárs aj celé hodiny – v rodine tým bol známy, aj keď sa to snažil tajiť, večne ho niekto pristihol. V takých situáciách sa zvyčajne zatváril rutinne a unudene, akoby sa pred zrkadlo dostal iba náhodou alebo z nutnosti.
A potom, kráľ môj, aké nešťastie, aká skaza, aká krása to upadá!
Musel byť rozhodne zdesený. Najprv sa ako nesmelá pripomienka toho, čo nezadržateľne príde, ukázalo bruško a neskôr aj boky, faldy (Lucia si spomenula, že v anglickom slangu toto slovo znie love handles, nemusela veľmi hádať prečo.) – v tej prvej fáze cvičil, snažil sa, áno. Zväčšili sa mu póry na nose, hlava sa mu akosi rozšírila a pribudla druhá brada, s tým už nedokázal pohnúť. Vysoký tlak mu vohnal červeň do tváre, vrásky mu najprv dodávali mužnosť, ale postupne pribúdali aj okolo očí, pod nimi – hoci, áno, tie jediné zostávali rovnaké, ako si Lucia neustále uvedomovala – sa zberali kožné záhyby, viečka mu ovisli. Vlasy, tie tmavé vlasy, na ktoré bol taký hrdý a starostlivo si ich česal, začali rednúť. Kým celkom zošediveli, na temene sa mu vytvoril prázdny ostrov, plást mastnej pokožky pokrytý hnedými škvrnami. Hrudník ochabol a postupne ho nasledovali aj svaly na rukách a na nohách. Pokožka čoraz väčšmi pripomínala dobre vypracovaný pergamen. Zhrbil sa. Zväčšili sa mu uši – to bolo ozaj prekvapenie. Pôvodne pekne vykrojené, plné pery strácali tvar. Ďasná povolili a dovolili zubom, aby sa lámali a mnohé z nich celkom opustili svoje miesta.
A hlas, ten barytón, ktorý sa tak páčil ženám, strácal postupne silu, slabol, a dostal sa do vyššej tóniny a občas znel ako zanesený pieskom, ako odtok v umývadle – tak to Lucii prišlo, vlasy, piesok, mokrý prach.
