✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup

Vydajte sa na ďalekú, dobrodružnú cestu za poznaním duše a osudu, v ktorej autorka ponúka čitateľom revolučný pohľad na dôvody, prečo pociťujeme nepriazeň osudu a odpovede na otázky, ktoré sa v ťažkých chvíľach často pýtame – Prečo sa to deje práve mne? Prečo prežívam takú bolesť? Čo mi tým chce moje telo povedať? Je to moja karma? Môžem sa tomu vyhnúť?
Autorka nám vysvetlí, ako rozpoznať v ťažkých alebo opakujúcich sa životných situáciách to, čo sa máme naučiť, tým posilniť svoju spoluprácu s osudom, žiť efektívnejšie a zahojiť aj tie najhlbšie rany na duši a v srdci.

Ukážka textu z knihy

STROMY A JABLKÁ

Líderstvo sa začína doma

Občas môžu tie najlepšie lekcie z líderstva prísť z tých najneočaká-

vanejších miest. Niektoré vodcovské črty sa takmer určite dedia a či

chceme alebo nie, všetci sme výsledkom výchovy a prostredia, v kto-
rom sme vyrastali. Ako sa hovorí, jablko nepadá ďaleko od stromu.

Každý, kto pozná moju matku Eve alebo poznal môjho nebohého otca

Teda, môže istotne dosvedčiť, že ani ja nie som výnimkou z tohto

pravidla. Vidím na sebe veľa čŕt, ktoré som nepochybne podedil po

rodičoch – väčšinou tých dobrých. No vidím na sebe aj zopár vecí,

ktoré mi v detstve liezli na mame a ocovi na nervy a teraz asi rovna-
ko pôsobia aj na moje vlastné deti.

Už v mojich najranejších spomienkach mama figuruje ako ne-
posedná osoba, ktorá neustále niečo robí. Mala zdanlivo nevyčerpa-
teľnú predstavivosť, ktorá jej neustále ponúkala nové podnikateľské

nápady. Nepamätám si, že by samu seba považovala za „entrepre-
neur“ (podnikateľku), ale to akiste len preto, lebo toto slovo sa v tých

časoch ešte v angličtine nepoužívalo – a ak aj áno, nikto nevedel,

čo znamená. Už vtedy však bola doslova stelesnením podnikavosti.

Moja mama Eve je ľudské tornádo. Nezáleží na tom, čo bolo práve jej

najaktuálnejším hitom, vždy si sama riadila celý proces od nápadu,

cez výrobu produktu, až po uzatváranie zmlúv s ľuďmi, ktorí jej vý-

robky distribuovali a predávali. Nikto iný jej nemohol stáť v ceste,

bola to jej šou a nikoho iného! Spomínam si, aký veľký dojem na mňa

urobila jedna z jej úspešnejších podnikateľských epizód, keď vyrába-
la a predávala drevené škatule na papierové vreckovky a odpadkové

koše na papier. Podarilo sa jej s nimi dostať do pomerne nóbl obcho-
dov, no vo všeobecnosti išlo skôr o lokálne záležitosti. Bola absolútne

húževnatá a naučila ma nikdy neplakať nad rozliatym mliekom. Ak

sa jej produkt nepredával, jednoducho ho odpísala, zobrala si z celej

skúsenosti ponaučenie a bez akýchkoľvek výčitiek prešla k ďalšiemu

podnikateľskému pokusu. Moju sestru a mňa vždy nejako zapriahla

ako neplatenú detskú pracovnú silu či „pracantov z lásky“, ako tomu

hovorila, alebo na nás pre zmenu preniesla všetky povinnosti v do-
mácnosti, kým ona bola pohrúžená do svojich manufaktúrnych po-
kusov. Vtedy som si to ešte neuvedomoval, no náš dom bol plný in-

špirácie, čo mi neskôr v živote prišlo viac než vhod.

Eve sa veľmi nezmenila, hoci dnes už má... ehm ehm. Keďže to

bola práve ona, kto ma učil, že zmieňovať sa o veku dámy sa nepat-
rí, dajme tomu, že je pomerne skúsená osemdesiatnička. Keď bola

mladšia, isté obdobie pôsobila vo West Ende ako tanečnica a neskôr

sa vydala na dráhu letušky v British South American Airways – bolo

to v zlatom veku leteckej dopravy, keď ešte museli pasažierom počas

preletu nad Andami rozdávať kyslíkové masky. A ani dnes neobsedí!

Ja sám nevediem práve sedavý spôsob života, ale prisahám, že mám

občas problém udržať s ňou krok.

Nedávno, z ničoho nič, len tak mimochodom vyhlásila, že ho-
dlá zorganizovať charitatívny zápas v póle – niečo také by človek od

osemdesiatničky nečakal! No tento zápas sa nemal odohrať niekde

na vidieckom ihrisku neďaleko jej domova – plánovala ho usporiadať

v Maroku! Prekvapený, no ani zďaleka nie zaskočený, som jej veľmi

jasne povedal, že je to podľa mňa bláznivý nápad. Nielenže s tým bude

spojené obrovské množstvo práce, ale nakoniec ešte príde o kopu pe-

ňazí, čo by sa nestalo, ak by ich zháňala napríklad na charitu. Pozorne

si ma vypočula, a nakoniec aj tak urobila, čo si vzala do hlavy. Všetko

sa jej podarilo zorganizovať ako chcela, navyše s veľkým úspechom

– vyzbierala okolo štvrť milióna dolárov! Okrem toho, že som pri-

šiel o príležitosť povedať: „Vidíš, mami, ja som ti to hovoril,“ musel

som obdivovať jej húževnatosť a povedať (skôr pre seba ako nahlas):

„Dobrá práca, mami.“

Ďalšia z typických rodinných vlastností, ktorú som zrejme po nej

zdedil, je tendencia mať vždy pri akejkoľvek téme posledné slovo. Aby

som ukázal, aký viem byť v takýchto veciach flexibilný, umožnil som

svojej mame (ktorá je tiež knižnou autorkou) napísať niekoľko úvod-
ných slov v tejto knihe. Poprosil som ju teda, aby mi napísala zopár

myšlienok. V súvislosti so všetkým, čo som vám už o nej stihol pove-
dať, sa budete môcť sami presvedčiť, či sa vám nebudú zdať niektoré

z nasledujúcich slov povedomé. „Jablko nepadá ďaleko od stromu!“Drahý Riško,

ak mi chceš dať naozaj možnosť niečo povedať vo svojej knihe,

tak tu to máš.

Videli sme to v tebe prakticky od okamihu, keď si začal rozprá-

vať. Dokonca už predtým, ako si sa naučil chodiť, sme si uvedo-
mili, že nám dáš zabrať. Bol si len batoľa, no už vtedy bolo jasné,

že si človek, ktorý rád robí veci po svojom a za svojich vlastných

podmienok.

Akoby to nebolo už tak dosť zaujímavé, ako si rástol, mal si več-

ne naporúdzi nejaký bláznivý plán, ktorý mal podľa teba buď zme-
niť svet, zarobiť veľa peňazí, alebo najlepšie oboje! Pri takých príle-

žitostiach sme zvykli vravieť: „Ale Riško, nebuď smiešny! To nebude

nikdy fungovať.“ Oveľa častejšie sme však s tvojím otcom upred-
nostňovali možnosť nechať ti dosť priestoru, aby si sa mohol učiť

na svojich chybách. A tak sme ťa nechali pestovať vianočné strom-

čeky, chovať vtáky a realizovať všetky ostatné čudesné plány, s kto-
rými si vyrukoval. Takmer zakaždým skončili nejakou pohromou,

pričom nám vždy zostala úloha upratať to po tebe – doslova i ob-
razne. No niesli sme to statočne a dúfali, že sa ti tieto skúsenosti

v živote zídu.

Čas ukázal, že to bola pravda. Po kostrbatých začiatkoch, keď sa

ti začalo s Virgin dariť, sme s Tedom často premýšľali nad tým, ako

ľahko z teba mohol vyrásť celkom odlišný človek, keby sme ti ne-
dávali toľko voľného priestoru, alebo akoby mohol niekto povedať,

keby sme boli „lepšími“ rodičmi. Čo by bolo, keby sme ti nedovolili

tak často riskovať, bránili ti v šestnástich odísť zo školy, nútili ťa za-

ťať zuby a stoj čo stoj strednú školu dokončiť? Podobne ako riadi-
teľ Stowe School, ktorý sa (neskôr) preslávil svojou predpoveďou,

že kým dovŕšiš dvadsaťjeden rokov, budeš buď sedieť vo väzení,

alebo budeš milionár, aj my sme mali vážne obavy, čo ťa v budúc-
nosti čaká.

Ako vidíme dnes, nemuseli sme si robiť toľké starosti. Ukázalo

sa, že to, čo sme vnímali ako rozmary tvrdohlavého chlapca, skalo-
pevne odhodlaného robiť si svoje, nebolo nič iné ako počiatočné

trampoty budúceho podnikateľa. Kiežby sme to vedeli už vtedy,

mohli sme si ušetriť nejednu bezsennú noc!

S láskou

Mama

Kdesi som čítal, že akýsi figliar raz o mne povedal: „Ten Bransonov

chlapčisko má skrátka šťastie, je to ten najšťastnejší človek, akého po-
znám. Dajte pozor – ten keby niekedy spadol z nejakej vysokej budo-
vy, isto by padal nahor!“ Nemusíte zatajovať dych, túto fámu sa nao-
zaj nechystám v dohľadnej dobe overovať! Ďalší hovorili, že som sa

skrátka narodil „pod šťastnou hviezdou“. Možno majú pravdu.

Podľa mňa je „šťastie“ (v zmysle priaznivej náhody) mimoriad-
ne nesprávne chápaná komodita. Určite to nie je nič, čo by spadlo

človeku z nebies, pretože musíte pracovať na tom, aby ste mu vyšli

v ústrety – o tom ale neskôr. Zatiaľ bude stačiť, keď si povieme, že

som prišiel na tento svet s oveľa väčšou dávkou šťastia ako väčšina

ľudí. Šťastena mi dopriala narodiť sa do láskyplnej rodiny, v ktorej

som si užíval bezpečné a „rozumné“ detstvo v povojnovom Anglicku.