✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup

ROMÁN O OSUDE ŽENY, KTORÁ SA Z NAJVÄČŠEJ BIEDY A NEŠŤASTIA DOSTANE MEDZI SMOTÁNKU.

Píše sa rok 1913 a Malka Trejnovská sa spolu s rodinou na palube lode Amerika doplaví do New Yorku. Biedni židovskí prisťahovalci z Ruska túžia po lepšom živote. Namiesto toho ich čakajú hlad a neistota. Keď Malka utrpí ťažký úraz a rodina ju opustí, zdá sa, že je bez šancí.

Do rodiny ju však prijme taliansky zmrzlinár a tým predurčí jej osud. Dievča prežije vďaka láskavosti Dinellovcov, ale najmä vďaka vlastnej vynachádzavosti a šikovnosti. Keď sa zamiluje do všetkými obletovaného fešáka Alberta, v zmrzlinárskej dodávke sa s ním vydá na púť po Spojených štátoch. Ledva majú na jedlo, no napokon sa im podarí vybudovať firmu, ktorá ovládne trh so zmrzlinou. Z Malky Trejnovskej je už vtedy Lillian Dunklová, všetkými uctievaná "Zmrzlinová kráľovná Ameriky".

Ako skutočne prišla k svojej sláve a bohatstvu a aké sú jej temné tajomstvá?

Ukážka textu z knihy

Odomkla dvere a postrčila ma na dvor, z ktorého sa ozývali
detský džavot a smiech. „Choď,“ vzdychla. „Vystrájaj, koľko
ti srdce ráči.“
Mali sme v pláne preplaviť sa loďou do Kapského Mesta.
Strýko Hyram mal v Transvaale obchod s trvanlivými potravinami,
pomáhali mu aj bratranci z Vilniusu. Strýko Hyram
bol podľa všetkého veľmi nábožný človek. Pred pogromami
študoval, chcel sa stať rabínom. Nikdy som sa s ním nestretla,
ale Bella hovorila, že smrdí od varenej cibule, a Rosa zase,
že na ľavom oku má tik, takže to vyzeralo, že na každého
len žmurká. Ocko o ňom zjavne nemal vysokú mienku. Ten
šmendrik, tak o ňom vravel. Strýko Hyram poctivo písal listy
a posielal peniaze. „Príďte do Južnej Afriky. Ak B-h dá, Teba môžeme
zamestnať ako účtovníka a Tillie ako predavačku. Je tu dosť
príležitostí.“
Kapské Mesto, Kapské Mesto, ozývalo sa mi v hlave. Dnes máme
atlasy, televíziu a knižnice. No keď som bola malá, nik
v našom štetli nevlastnil mapu či glóbus. Sestry nemali ani
učebnice. Kde je tá Južná Afrika? Nikto nevedel. Keď šla naša
rodina s dokladmi do kancelárie lodiarskej spoločnosti a niesla
naše celoživotné úspory, vzácne ruble a randy, vymenené za
marky v prehnanom kurze – tí pruskí dráči, hromžila mama –,
muž v rade nás odviedol k obrovskej vyblednutej mape, ktorú
tam mali pripnutú na stene. Bolo to prvý raz, čo som videla
šíry svet – samé kľukaté čiary a škvrny, ufúľané od odtlačkov
prstov tisícok predavačov a vysťahovalcov. Bledomodrý bol
oceán, svetloružová súš. Štáty boli ohraničené svetlozelenými
čiarami. Muž ukázal na vyblednutú červenú hviezdičku rovno
uprostred mapy. „Tu je Hamburg,“ vysvetlil. Potom šmahom
prešiel prstom k maličkému čiernemu terčíku na samom
spodku mapy. „A tu je to vaše Kapské Mesto.“
„A tam idete aj vy?“ opýtal sa ocko.
Muža to zrejme šokovalo. „Ale kdeže! Ja idem do Ameriky,“
vyhlásil hrdo a ukázal na bodku, čo bola azda ešte ďalej
ako Južná Afrika, ale na jednej úrovni s Hamburgom. „Do
Milwaukee.“
Amerika: Milwaukee. New York. Pittsburgh. Chicago. Od chvíle,
keď sme prišli do strediska pre vysťahovalcov, všade sme
počúvali tieto názvy, vyslovované s nábožnou úctou. Amerika.
„Zlatá Medina,“ volali ju niektorí Židia a ako vo vytržení ospevovali
jej dlažbu z dvadsaťštyrikarátových diamantov, jej rieky
plné medu a mlieka. Dokonca lodné spoločnosti mali všade
vyvesené veľké reklamné plagáty, na ktorých boli vyobrazené
luxusné večierky v palubách ich lodí, čo vezú cestujúcich
k americkej zástave, a tá veje nad vodopádom zlatých mincí.
V obehu boli letáky. Vyzeralo to, že všetci okolo nás idú do tej
bájnej Ameriky. „Dávajú tam ľuďom pôdu zadarmo,“ povedal
ktosi. „Moja sestra mi písala, že tam rastú stromy, z ktorých len
tak pršia jablká,“ dodal iný. „Býva v nejakom Connecticute.“
„Človek iba vystúpi z lode, a hneď má robotu,“ oznámil
nám tretí. „Po roku tam zbohatnete.“
Moja mama však nad tým len mávala rukou, že sú to nezmysly
a zbožné priania. „Všetci sú mešuge, čo tí o tom vedia?“
krútila hlavou. „Kde už človeku padajú pečené holuby do
úst? Sú takí hlúpi, akoby boli zamilovaní.“
Kúpili teda šesť lodných lístkov do Kapského Mesta, poskladali
ich a starostlivo zasunuli do tajného vrecka v podšívke
môjho kabáta. Stala som sa rodinnou peňaženkou.
Kapské Mesto, Kapské Mesto.
Tri dni pred vyplávaním sa moja sestra Rosa prebudila
s plačom. Podľa môjho názoru bola Rosa kveč, večná kverulantka.
Bledá, roztrasená, v jednom kuse sa ponosovala na
svoju žalúdočnú nervozitu, vyrážky od slnka a krehkú konštitúciu.
Bola odo mňa staršia a pekná ako porcelánová šáločka
– tak som nechápala, prečo musí byť stále stredobodom pozornosti.
„Mama,“ vzlykala a v panike krútila hlavou z boka
na bok. „Nevidím! Pred očami mám hmlu!“
O niekoľko hodín už nemohli otvoriť oči ani Bella, Flo-
ra a mama. Pokúsili sa to zatajiť, tvárili sa, že len prechladli,
a stiahli si šatky na čelo, ale ružové mokvajúce viečka mali
oblepené lesklými kryštálikmi hnisu. Žmúrili a smutne sa
potácali. Rosa fikala. Flora nariekala. Ostatní vysťahovalci
v stredisku sa od nás rýchlo odtiahli a zďaleka nás obchádzali.
Niekto na nás možno aj žaloval, vôbec by ma to neprekvapilo.
Prišli úradníci a matku aj sestry okamžite odviedli do
karantény. „Konjuktivitída, zápal spojiviek,“ vysvetlil lekár.
Naše mená vyškrtli zo zoznamu pasažierov. „Na palubu nesmieme
pustiť nikoho, kto má nákazlivú chorobu,“ povedal
pokladník otcovi. „To by ste mali vedieť.“
Otec naňho zúfalo pozeral. „Lenže čo máme robiť?“ hlesol.
„Šesť lístkov... dali sme za ne všetko.“
„Len čo sa rodine polepší, môžete si lístky vymeniť, pán
Trejnovský. Do Kapského Mesta vyplávajú v tejto sezóne ešte
ďalšie lode. A dovtedy...“ Muž ukázal na prepchaté lavice.
„Čakajte.“
„Koľko?“ spýtal sa otec.
Chlap pokrčil plecami.
Ocko nám napokon našiel len kútik na dlážke pri stene.
Obaja sme sa sťažka zviezli na špinavú zem. Obhrýzal si dolnú
peru a pozeral rovno pred seba. S istotou som vedela, že
nám zostalo už len niekoľko mariek, sotva na stravu na týždeň.
Mala som ich v tajnom vrecku spolu s lodnými lístkami.
„Ocko,“ ozvala som sa, „kedy bude mame lepšie?“
Mykol sa. Vždy keď som ho oslovila „ocko“, vyzeral prekvapený.
Mal štyri dcéry a neraz akoby nechápal, kde som
sa medzi nimi vzala. Pokiaľ si dobre pamätám, ocko bol vo
Višneve potulný obchodník – handliar či handrár, ktorý jednostaj
vymieňal tovar a vozil ho z mesta do mesta. Nikdy nemal
na voze to isté. V jeden týždeň viezol kotlíky, potom azda
uhorky, nato zase vlnu. Často býval preč aj niekoľko týždňov.
Nebol ani pri mojom narodení. Cestoval aj počas pogromu,
a to mu nepochybne zachránilo život. Lenže moja matka pri
nespočetných manželských hádkach zakaždým veľmi rýchlo
spustila krik, hlasom stŕpnutým od výčitiek a zúrivosti: Keby
bol doma, mohol zachrániť môjho starého otca. Keby nás
bránil, nemusela nám vyhorieť maštaľ. Ako mala sama holými
rukami chrániť rodinu? Ba vlastne, opakovala v stupňujúcej
sa hystérii, keby bol otec častejšie doma, možno by porodila
druhého syna, nielen samé naničhodné dcéry. „Len sa okolo
seba pozri – holé nič! Nič, iba štyri hladné krky, ktoré treba
navyše vydať!“ vyplakávala. „Pravdaže, čo sa dá čakať, keď si
stále preč? Ako by sa vo mne asi tak mohol ujať chlapček?“
Odkedy sa mama vydala, akoby si zhromažďovala sťažnosti;
skoro ako nejaké na hlavu postavené veno. Keď otec počul
jej žalospevy, len rozhodil rukami a vzdychol. „A čo mám
podľa teba robiť, Tillie? Vyzerám ako Boh?“
Keď som teraz sedela vedľa otca v stredisku pre vysťahovalcov,
pripadal mi ako umelecké dielo. Ešte nikdy som ho
nevidela za denného svetla z takej blízkosti. V celom ruskom
pásme osídlenia bol otec známy ako mimoriadne pekný
muž. Videla som, že má stále výrazné a pôvabne symetrické
črty tváre, mihalnice dlhé ako okvetné lupienky. Dívala som
sa naňho a zdalo sa mi, že dýcha celým telom. Mocná svalnatá
postava v tmavom kabáte, husté ryšavé vlasy, čo sa mu vlnili
spod klobúka, to všetko ma uchvacovalo. Môj ocko. Ešte nikdy
som ho nemala len pre seba.
Potiahla som ho za kabát. „Ocko, myslíš si, že mama a Rosa
oslepnú? A čo Flora a Bella?“
Vzdychol a pokrútil hlavou.
„Aké je to byť slepý, ocko?“ spýtala som sa o niečo odvážnejšie.
„Ak je človek slepý, dokáže sa sám najesť? Lyžicou alebo
iba rukami? A môže jesť polievku?“
Neveselo sa zasmial, potom sa vystrel a vstal. Jeho tmavé
oči, sivé sťa búrkové mračná, strieľali sem a ta. Mama často
šomrala, že je príliš neposedný. Ešte aj pri jedle na sabat pokyvkával
nohou a bubnoval prstami o stôl. Iní otcovia sa vydržali
celé hodiny hrbiť nad Tórou, ale ocko vždy študoval len
pár minút, potom nechal sväté spisy tak a utekal von, či tam
netreba niečo opraviť alebo vymeniť. Na rozdiel od väčšiny
mužov z Višneva nosieval krátku bradu a klobúk svetácky posunutý
do tyla.
Teraz sa ponaťahoval, uprel zrak na chaos v stredisku –
plačúce bábätká, zlorečiace ženy – a dlho, ticho hvizdol.
„Kindele,“ povedal, nie mne, lež vzduchu nado mnou, „čo
keby sme sa my dvaja trochu prešli?“
Vystrel ruku. Mozole na dlani mal hladké ako olúpané
mandle. „Poďme na výpravu, dobre?“ A veľmi ma potešil,
lebo žmurkol.
Vykročili sme teda spolu: otec vo svojom čiernom kabáte
a v tmavom hrncovitom klobúku, ja, drobné dieťa oblečené
tak, ako sa vtedy deti obliekali – ako malá dospelá, v roztrhanej
dlhej sukni, ručne háčkovanej šatke a príšernom sivom
kabáte.
Vošli sme do zelených ulíc mesta, ktoré bolo vtedy klenotom
Nemeckej ríše, tretím najväčším prístavom na svete.
Hamburg bol pretkaný kanálmi a vyčačkanými kaviarňami
pri jazere. Jeho útle vežičky prepichovali oblohu ako ihlice
klobúk. Domy s odhalenými drevenými trámami sa týčili
do výšky štyroch poschodí a z okien sa valili celé kaskády karmínových
muškátov. Ach, koľká márnosť a koľká krása!
Ocitli sme sa na námestí, obdivovali sme záhradu obkolesenú
ozdobným plotom, železo ako vykovanú čipku, fontánu
plnú anjelov, budovy s arkádami. Samozrejme, nikdy predtým
som nič také nevidela. A ani ocko, hoci bol dosť scestovaný.
Kým sme neprišli do Hamburgu, nik z našej rodiny na
vlastné oči nezazrel toaletu v dome, električku či elektrické
svetlo. V našom štetli ešte aj synagógu osvetľovali len sviečky
a lampáše.
Spolu s ockom sme stáli uprostred hamburskej štvrte Neustadt.
„To je čosi, hm?“ ozval sa a zadíval sa na radničnú vežu.
Tú vežu použil ako strelku kompasu a orientoval sa podľa
nej, keď nás viedol z jednej strasse na druhú. „Ocko, aha!“
Žasli sme pred výkladmi konditorei a bäckerei, pred obchodmi,
kde sa predávali látky, mydlá, krémy, pred regálmi, na
ktorých
stáli porcelánové misy plné mentolových cukríkov
a presladeného ovocia. Akoby do môjho sveta náhle vstúpili
farby. Na širokom bulvári sa klenula vznešená brána.
Z oboch strán pri nej viseli pestré obrazy. Ocko zastal a potisol
si klobúk ešte ďalej do tyla.
„Ktože už postaví takéto niečo?“ čudoval sa. Písmenám
ani jazyku nad vchodom sme, pravdaže, nerozumeli. No
obaja sme vnímali ich vábenie, vizuálnu výzvu, pokušenie,
ktoré predstavovali. Bolo neskoro popoludní. Pod oblúkovou
bránou stála búdka s okienkami, zívala však prázdnotou.
Vedľa nej sa vynímali dvere, tehla ich pridŕžala otvorené.
„Môžem?“ šepla som.
Ocko ma chytil za plecia a potisol ma dnu.
Ocitli sme sa v rozľahlej hale vyzdobenej červeným zamatom.
Spoza veľkého závesu znela hudba. Inak vládlo ticho.
Nesmelo som vykročila a predrala som sa cez zamatový pás.
Nachádzali sme sa v zadnej časti chodby tmavej ako tunel,
kde sa vznášali lenivé kadere bieleho dymu. Na opačnej
stene tancovali dvaja ľudia, mihotaví, čiernobieli, boli živí,
a predsa neživí – len hrot dlhého svetelného a prašného pásu.
Bola som už dosť veľká na to, aby mi bolo jasné, že to, čo
vidím, je aj nie je obrázok. Oživovali ho svetlo a pohyb. Stisla
som ockovi ruku. Pred nami sa mihotal šíry nový svet. V úžase
som zastala a dívala som sa na dvoch neznámych, ako sa
v oslnivom a nezvyčajnom oblečení vznášajú cez salóny plné
okrúhlych elektrických lámp, pomedzi kreslá s ozdobnými
dečkami a okolo rozkošnícky zaobleného klavírneho krídla.
Dáma pripomínajúca vílu s tmavými perami a v ligotavej róbe
klesla na pohovku. V tej chvíli som zatúžila byť na jej mieste.
Na plece mi dopadla neznáma ťažká dlaň a nejaký muž
začal zlostne syčať na ocka. To, čo vravel, nepotrebovalo preklad.
„Pch!“ Otec sa rozosmial, akože o nič nejde. No chytil
ma za ruku a rýchlo ma vytiahol zase na ulicu. „Hnusný šajgec,“
zahromžil a ohorok cigarety hodil do stoky. Až do tej
chvíle som netušila, že môj otec fajčí. „No čo už?“ Zahasil
ohorok podrážkou a vrhol na mňa úchvatne sprisahanecký
pohľad. „Videli sme dosť, však, kindele?“
V ubytovni pre vysťahovalcov otec opísal ostatným mužom,
čo sme zažili. Keďže som bola primalá, aby ma nechal osamote,
prepašoval ma do mužskej nocľahárne. Položil ma na
svoj matrac v kúte, kde na mňa všetci rýchlo zabudli. Bolo to
trochu ako v synagóge. Väčšina mužov v miestnosti mala jarmulky
aj šály a skláňali sa nad modlitebnými knižkami. Niektorí
so zavretými očami sedeli opretí o stenu. Ocko však mal
krúžok priateľov, ktorí si vzadu vytvorili niečo ako klub. Okolo
nich ležali pohádzané klobúky a kabáty. Do vzduchu stúpal
bledý tabakový dym. Muži rozdávali karty a striedavo si
upíjali z fľašky. Ocko sedel na stoličke s rozkročenými nohami,
rozopnutým golierom a vysúkanými rukávmi košele. Bol
oveľa živší ako doma – žoviálne všetkých komandoval – a sedel
uprostred mužov ako malý cár, kde-tu niektorého plesol
po chrbte, rozdával cigarety a všetkým kibicoval.
„To, čo ste dnes videli, to bol takzvaný film,“ vyhlásil jeden
robustný chlap. Líca mal zjazvené po kiahňach a zakaždým,
keď plesol kartu na stôl, zatriasol sa mu podbradok. Vzduch
okolo neho zapáchal ako mokrá vlna, dym a hnijúca cibuľa.
„Filmy sú z Ameriky.“
„Len sa na ne pozorne dívaj, Heršel,“ vyhlásil vychudnutý
muž a plesol otca po chrbte. „O tri týždne ma v nejakom
určite uvidíš.“
Otec sa rozrehotal.
„Čo je?“ nedal sa chudý. „Ty si myslíš, že idem do Ameriky,
aby som zostal krajčírom? Tam môžeš byť, čím len chceš.“
„Ako však počúvam, Herš, v Afrike veľa filmov nerobia.“
Ten s jazvami na tvári sa uškrnul. „Čo za Žida sa vyberie
z Ruska do Afriky? Akoby nestačilo, že sme štyridsať rokov
blúdili po púšti! Chceš ďalších štyridsať?“
„Kozáci ti nestačili, Herš?“ podpichol ho muž v roztrhanom
hnedom kabáte.
Otec vyskočil, odkopol stoličku a pristúpil k nemu. „Dobre,
Jossi, ty macher.“ Rukávy si vysúkal ešte vyššie, ohol ruky
v lakťoch a kývol. „Priatelia.“ Veľkoryso sa zaškeril. „Kto sa
chce staviť?“
Muži sa ležérne zasmiali. Otec sa vrhol päsťami na Jossiho.
Strhol sa prudký jasot a krik. Padali ďalšie stoličky. Videla
som, ako ocko komusi vrazil do hlavy, vzápätí muž v hnedom
kabáte zovrel otcovi krk lakťom.
„Ocko!“ zjačala som.
Muži prestali a obrátili sa ku mne.
„Dosť! Neublížte môjmu ockovi!“
A všetci, ešte aj ocko, sa rozosmiali. Ja som sa rozplakala.
„Ale no tak, vydesili ste malú,“ povedal ktosi. „To sa vám
podarilo.“
Muž v roztrhanom hnedom kabáte ocka pustil a cúvol.
„Herš, tvoja dcérka ťa zachránila. Máš šťastie, šmok.“
Ocko na mňa len pozrel. „Iba sme sa zabávali, kindele.“
To mi už po lícach stekali slzy. „Ocko!“ zakvílila som. „Nechcem,
aby si zomrel!“
Neveriaco sa zasmial. „Blázonko! Kto tu zomiera?“
No keď som len plakala a plakala, pokrútil hlavou. „Ach!
Poď sem.“ Ostýchala som sa ísť k nemu, keď stál uprostred
veľkých a ťarbavých chlapísk, ale ocko ku mne vystrel ruky.
Kľakol si a postrapatil mi vlasy. Jeho objatie bolo nádherné.
Kývol na ostatných, nech mu podajú fľašku, odpil si a opakom
zápästia si utrel ústa. Vzápätí ma pevne chytil za ruku.
„Zatni päsť,“ povedal.
Ktosi sa zasmial. Muži stáli v polkruhu okolo nás. Niektorí
mali pokazené zuby a dych im smrdel ako kyslá kapusta. Pokúšala
som sa ignorovať ich upreté pohľady.
„Mocnejšie,“ kázal mi ocko. „Sprav päsť tvrdú ako kameň.
Dobre. Takto. A teraz aj z druhej ruky. Veľmi dobre. Drž ich
takto.“ Vystrel ruky, posunul ma do správneho postoja s pästičkami
tesne pri hrudníku.
„Jednou nohou vykroč dopredu, aby si si lepšie rozložila
váhu.“ Ocko zdvihol dlaň. „A teraz, keď narátam do troch,
pravou päsťou ma udri do dlane. Z celej sily, jasné? A rozožeň
sa od pleca, nie od zápästia, chápeš?“ Ukázal mi to vlastnou
päsťou. „Takto.“
Neisto som pozrela najskôr naňho a potom na svoju päsť
zvinutú do tvaru slimáka. „Nebude to bolieť?“
Otec sa usmial a pokrútil hlavou. „Udri z celej sily.“ Muž
v hnedom kabáte sa zasmial. Predstavila som si, ako sa moja
päsť tvrdo stretne s otcovou dlaňou. Pripomenula som si, že
rozohnať sa mám od pleca. A modlila som sa, aby to nebolelo.
„Raz. Dva. Tri,“ odpočítal ocko.
Udrela som ho do dlane, ako som len vládala. Ozvalo sa
tiché plesnutie. „Oj!“ zvolal ktosi, hoci otcom ten úder ani
nepohol.
„Znovu,“ prikázal mi ocko. „Silnejšie.“
„Čo to robíš, Herš?“
„Ticho,“ odvrkol. „Prečo by sa to nemala naučiť? Znovu,“
zopakoval.
Tak som ho udrela.
„Ešte silnejšie.“
Ocko zdvihol ľavú ruku. „Teraz ma udri ľavou.“
Udrela som ho ľavou.
„Teraz pravou.“
Poslúchla som. Zasiahla som ho pravou. Pri každom údere
bolo plesnutie o niečo hlasnejšie.
Onedlho sa už pridalo zopár chlapov a nahlas kričalo:
„Pravá! Ľavá! Pravá! Ľavá! Pravá!“ A ja som udierala ocka do
dlaní tak rýchlo a silno, ako som vládala. Rozhorúčila sa mi
tvár a v kabáte som sa div neroztopila, ale ďalej som udierala.
Cítila som veľkú silu. Akoby som narástla, akoby sa mi ruky
a päste zväčšili na kladivá. Otec pri každom údere zažiaril,
ako keby doňho z mojich pästí prúdil kyslík a rozdúchaval
v ňom vnútorné svetlo. „Šikovnica!“ smial sa. Jeho pozornosť
bola ako tekutá podoba lásky, akoby ma zalievali jablková
šťava a med. Muž s jazvami na lícach si vložil do úst prsty
a hvizdol. Niektorí muži sa sťažka opreli o stenu, pozorovali
nás a podávali si fľašku.
„To je teda niečo! Heršel si zo svojej maidele vychoval
boxerku!“
„Herš, tá tvoja malá je prirodzený talent!“