Nová knižná akcia so zľavou až do 80%

Nejasná správa z planéty opíc

My tu nie sme na panskom, my sme tu doma. Celý svoj dospelý život, a je to už, hrôza pomyslieť, takmer celé...

Rado ProcházkaTatran (2014)

🌴 Posledný kus na sklade, posielame ihneď.
9,90€

✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

My tu nie sme na panskom, my sme tu doma.

Celý svoj dospelý život, a je to už, hrôza pomyslieť, takmer celé štvrťstoročie, uvažujem o tom, ako správne žiť nielen ako osoba, ale aj ako príslušník spoločenstva. A o tom, čo by mali robiť také orgány a čo iné, za akých podmienok, za aké peniaze , pre koho a prečo. Keď som sa v roku 2010 vydal do verejnej služby, ponúkol som verejnosti knihu Štekajúca karavána, ktorá bola zbierkou mojich dovtedajších textov. Dnes to robím znova s textami z ostatných troch rokov. Sú v nich aj veci, v ktorých som sa pomýlil. Nehanbím sa za tieto omyly; viac by som sa hanbil, keby som ich teraz chcel pred vami utajiť. Neurobím to, pár tých textov som síce mierne upravil, ale naozaj len pár a len formálne, nie obsahovo. Chcem totiž povedať ľuďom čo najviac o tom, ako veci vidím je to ich právo a je to zároveň moja povinnosť. O autorovi: Radoslav Procházka (1972) od roku 1996 pôsobí ako vysokoškolský pedagóg, v súčasnosti v postavení mimoriadneho profesora v odbore teória a dejiny štátu a práva. Počas prístupového procesu SR do EÚ bol poradcom Európskej komisie, niekoľko rokov pôsobil aj ako poradca Ústavného súdu SR. V máji 2004 sa stal historicky prvým zástupcom Slovenska pred Európskym súdnym dvorom. V rokoch 2010 a 2012 ho občania prekr úžkovali do Národnej rady SR, kde dnes pôsobí ako poslanec bez straníckej príslušnosti. Ako manžel, syn a otec dvoch detí žije v trojgeneračnej domácnosti. Aktívne sa venuje sálovému futbalu a športovej kynológii. Je občianskym kandidátom na prezide nta Slovenskej republiky.



Úryvky zo zadnej strany obálky:

„Spoločenstvo, ktorého pastieri si ovečky chovajú na mlieko a na vlnu, zvlčie zo stáda na svorku. A keď sa minie vlna i mlieko, keď zostane kosť a koža a sem-tam nejaké mäso, privedú vlci v barančom rúchu svoju svorku k priepasti a prikážu jej pozrieť sa na dno. A tak sa nám dnes z toho pohľadu nadol krúti hlava, strachom i túžbou. No v tej závrati sa začíname rozpamätávať, že my tu nie sme na panskom, my sme tu doma.“
„Trápi ma, že v dôsledku neochoty a/alebo neschopnosti rozlišovať ukladáme do nášho spoločného (pod)vedomia vrstvy, ktoré v čase erupcie ublížia v prvom rade tým, čo si to nezaslúžia, oným „náhodným okoloidúcim" veľkých dejín, ktorí nimi prechádzajú tak, že chodia do školy či do práce, platia si hypotéku alebo stavajú svojpomocne s rodinou, starajú sa o deti či o rodičov, futbal, posilka, televízor, pivečko s kamarátmi, kino s kamarátkami, niektorí autom, iní trolejbusom, niektorí sami, iní v páre, všetci za vlastné a s nádejou, že sa oplatí byť dobrý.


Ukážka textu z knihy


ÚVOD

Tragický príbeh človeka, ktorý sa napriek veľkému zraneniu nedočkal primeranej lekárskej pomoci, lebo nevedel nájsť preukaz poistenca, by sa dal odbiť ako ľudské zlyhanie jedného lekára. Ale je to hlbší problém.

Jeho podstatou asi fakt nie sú peniaze, ani to, že zdravotníctvo ich síce zožerie mimoriadne veľa, ale v jeho rámci ich najviac zožerú pijavice, ktoré sa nás za tie roky prisali a ktoré pre kvalitu zdravotnej starostlivosti nemajú žiadnu pridanú hodnotu. Podstata spoačíva v tom, že ľudia úplne stratili dôvody, prečo by sa na tento štát mali v čomkoľvek dôležitom spoliehať.

Zomrel človek, ktorý mohol žiť, ale nežije, pretože desaťročia prispievania do spoločného mešca mu štát oplatil ľahostajnosťou. Áno, aj štát, nie len ten konkrétny „ľudský faktor“. Ako?

Tak, že hoci vyberá čoraz viac peňazí, prijíma čoraz viac predpisov, ukladá čoraz viac bremien a pýta si čoraz viac kontroly nad našimi životmi, nijako sa netrápi tým, ako ten bič plieska na konci. Toľko je parazitov, toľko čiernych pasažierov, že pohyb v priestore verejných služieb – úradmi počnúc, škôlkami pokračujúc a ambulanciami končiac – je ako chôdza po mínovom poli. Nikdy neviete, či budete mať šťastie alebo smolu, či vojdete do správnych dverí, či natrafíte na správny štempeľ, na správne tlačivo, či na opačnom konci bude človek, pre ktorého ste platiaci zákazník, alebo človek, pre ktorého ste stránka. Pacient alebo poistenec. Občan alebo obeť.

S peniazmi to fakt nemá veľa spoločného. Skôr s tým, že sme ten spoločný priestor prestali vnímať ako spoločný ako miesto, kde si máme byť vzájomne na prospech, ale vidíme ho ako miesto pre dav, kde sa treba tlačiť, rozháňať lakťami a drať sa dopredu, lebo kto sa
nederie, tomu sa neujde. Mimo rodín a priateľských vzťahov už od seba očakávame len to najhoršie a aby sme sa vyhli sklamaniam, na to najhoršie sa vopred pripravujeme. Bonboniéry, koňaky či obálky nie sú symbolmi našej vďačnosti, ale strachu, že bez nich nič nebude. Nič z toho, čo sme si predplatili. Lebo my si už žiadne služby nepredplácame, my si od štátu za dane a odvody kupujeme už len akú-takú šancu, že nás jeho úrady nechajú žiť.

Je pozoruhodné, že v spoločnosti, ktorej členovia v súkromnom prostredí dokážu byť srdeční, obetaví, vrúcni jeden k druhému a ktorá má v genetickom kóde družnosť, sa vo verejnom priestore mnohí menia na dravcov bez zábran. Niet horšieho dedičstva minulosti ako presvedčenie, že si nemôžeme veriť, že chamtivosť je jediný spôsob, ako prežiť, a že to posledné, na čo by sme sa mohli spoľahnúť, je vzájomná ohľaduplnosť a ústretovosť. Čovek zomrel na triesku v oku, tomuto štátu však v oku hnije obrovské brvno.

A hnije mu v ňom preto, že jeho horné poschodia fungujú ako geto, ktoré má namiesto všetkých občanov slúžiť len tým, čo sa dostali dovnútra. Ľudia by mali mať prednosť pred systémom, lenže u nás je to naopak – systém žije na úkor tých, ktorým by mal slúžiť. Potrebujeme Slovensko vrátiť späť jeho občanom a začať̀ pekne zhora, od hlavy.

Súčasný prezident republiky sa už v jednej dôležitej veci nechal počuť, že nech právo povie čokoľvek, on sa zariadi podľa seba. Takto sa tu nedá žiť. Nedá sa tu žiť s vedomím, že moc nie je službou, ale nástrojom vlastného prospechu, vlastného ega. Každá moc, a o moci štátu to platí dvojnásobne, je však morálne opodstatnená a má nárok na našu poslušnosť iba dovtedy, kým slúži svojmu pôvodnému cieľu – poskytovať ľuďom ochranu a priestor pre osobný rozvoj. Keď tomuto cieľu slúžiť prestane alebo ani nikdy nezačala, treba ju od podlahy vymeniť. Chcem tomu pomôcť.

Dnes možno väčšina ešte neverí, že by som mohol uspieť – aj to je súčasťou toho príbehu, musí to tak byť a bolo by podozrivé, keby to tak nebolo. Žiadne veľké víťazstvo nebolo nikdy samozrejmé, bez rizika, rozhodnuté vopred. Čierne kone nikdy nenastupovali ako favoriti – ich definičnou vlastnosťou je ochota zúčastniť sa na súbojoch, v ktorých idú proti vetru, bez istoty víťazstva, ale s nádejou naň.

Lenže o mňa v tomto príbehu nejde, ani o moje víťazstvo. Som len jednou z postáv príbehu, nie jeho zápletkou. A nie je ňou ani pravica, stará či nová, ani Smer, ani pán Fico. Tou zápletkou, tým motívom je náš vzťah k vlastnému štátu. Naše očakávania voči nemu, naše nároky aj naše túžby.

Mojou túžbou je prispieť k tomu, aby naše deti, ktorým tento štát raz odovzdáme, nežili v prostredí hrozby, strachu a neistoty, ale v prostredí, kde bude panovať základná spravodlivosť, kde budeme môcť veriť úmyslom toho druhého a kde budeme nachádzať dôvody budovať nielen vlastné súkromné domovy, ale aj náš spoločný domov, Slovensko.

Celý svoj dospelý život, a je to už, hrôza pomyslieť, takmer celé štvrťstoročie, uvažujem o tom, ako správne žiť nielen ako osoba, ale aj ako príslušník spoločenstva. A o tom, čo by mali robiť také orgány a čo iné, za akých podmienok, za aké peniaze, pre koho a prečo. Keď som sa v roku 2010 vydal do verejnej služby, ponúkol som verejnosti knihu, ktorá bola zbierkou mojich dovtedajších textov. Dnes to robím znova s textami z ostatných troch rokov. Sú v nich aj veci, v ktorých som sa pomýlil. Nájdete tam napríklad moje tvrdenie z júna 2011, že vláda Ivety Radičovej dovládne do konca volebného obdobia. Nehanbím sa za tieto omyly; viac by som sa hanbil, keby som ich teraz chcel pred vami utajiť. Neurobím to, pár tých textov som síce mierne upravil, ale naozaj len pár a len formálne, nie obsahovo. Chcem totiž povedať ľuďom čo najviac o tom, ako veci vidím – je to ich právo a moja povinnosť.

Veci okolo nás vidím inak, ako ich vidia veľké peniaze a veľké strany. A prajem si, aby sme naše spoločné veci nielen inak videli, ale ich inak aj začali robiť. Chcem jednoducho prispieť k tomu, aby moc bola poctivou a odbornou službou a aby sa vrátila k luďom, ktorým patrí – k občanom Slovenskej republiky. Toto je naša vlasť, my tu nie sme na panskom, my sme tu doma.

Rado Procházka

Recenzie a kritiky

Rok vydania: 2014 ISBN: 9788022206815 Rozmer: 147×222 mm Počet strán: 384 Väzba: pevná s prebalom Jazyk: slovenčina

Zaradené v kategóriách