✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Daniel Glattauer je na Slovensku známy svojimi románmi Priateľ do dažďa a Siedma vlna. V najnovšom románe Navždy tvoj prekvapil novou a neošúchanou témou – stalkingom – prenasledovaním, ktoré sa stalo fenoménom dnešnej doby. Odteraz slovo „miláčik“ bude právom u nejedného čitateľa vyvolávať zimomriavky. Román Navždy tvoj sa začína ako príjemná romanca, ktorá čoskoro nadobudne kriminálny nádych a končí sa ako psychotriler.
NAJNOVŠÍ ROMÁN OD AUTORA BESTSELLEROV PRIATEĽ DO DAŽĎA A SIEDMA VLNA
Román Navždy tvoj sa začína ako príjemná romanca s komickými prvkami, Judita sa v supermarkete zoznámi s Hannesom, ktorý ju očarí. Ale romanca čoskoro nadobudne kriminálny nádych a končí ako psychotriler.
Judita je presvedčená – keď už vlastne rezignovala – že našla muža svojich snov. Hannes sa zdá byť dokonalý pozorný partner, ktorý vystihne a splní Judite každé želanie. Postupne sa vkráda do jej života, ovplyvní jej priateľov a rodičov a zdá sa, že žije iba pre ňu. Juditu čoskoro jeho nekonečná láska začína dusiť, cíti sa okradnutá o súkromie a začína sa ho báť. Navrhne mu rozchod, ale Hannes sa nemieni vzdať. Prenasleduje ju na každom kroku, až sa Judita nakoniec psychicky zrúti a on ju má v hrsti. Výborne gradovaný príbeh vtiahne čitateľa do deja natoľko, až si sám kladie otázku: Je Judita paranoidná? Prečo odmieta svojho princa, ktorý to s ňou myslí vážne? Posledné stránky rozlúštia záhadu, ktorú Judita podvedome tušila, ale nevedela rozumne vysvetliť – veď všetci sa postavili proti nej a podporovali Hannesa v jeho nekonečnej láske.
Daniela Glattauera si cenia najmä za odvahu, s akou do literatúry prináša nové prvky a témy. A počína si vynikajúco. Priateľ do dažďa a Siedma vlna – e-mailové romány – sa pokladajú za najvrúcnejšie nemecké ľúbostné romány 21. storočia. Pre Navždy tvoj kritici vymysleli nový pojem stalking-román. Tento výraz sa prvý raz objavil v USA v 90. rokoch, doslovný preklad slova stalking je prenasledovanie. Glattauer sa bravúrne zmocnil novej témy – čitateľ často nevie, kto je skutočná obeť – , a nezvyčajné rozuzlenie sľubuje vzrušujúce čítanie.
Recenzie:
Triler, ktorý drží čitateľa v napätí až po poslednú stranu. V románe Navždy tvoj nemôže byť ani reči o povrchnej zábavnej literatúre. Glattauer opisuje Juditine stavy úzkosti a psychózy veľmi sugestívne a stiesňujúco.
Austria
Presse-Agentur
Ľubostný román, ktorý sa zmení na triler, napísaný ľahko, vtipne, napínavo, ale aj zábavne.
Die Presse
Temný tanec na okraji priepasti, kniha, ktorú tak ľahko neodložíte.
Stuttgarter Zeitung
Ukážka textu z knihy
PRVÁ FÁZA
1.
Keď vstúpil do jej života, ostro to zabolelo, bolesť však rýchlo poľavila. On: „Prepáčte.“ Judita: „To nič.“ On: „To pre ten nával.“ Ona: „Pravdaže.“ Pohľadom letmo prebehla po jeho tvári, ako keď čítala v denníku titulky športových správ. Bola len zvedavá, kto ju na Zelený štvrtok v preplnenom oddelení mliečnych výrobkov bolestivo kopol do päty. Trochu ju prekvapilo, že to bol nevýrazný, všedný chlap. Nevyzeral ani lepšie, ani horšie ako iní, ničím sa nevynímal. Dočerta, prečo musí celé mesto kupovať na Veľkú noc práve syry? A prečo v tom istom obchodnom dome a všetci naraz?
Pri pokladnici si ten muž, zase on, vyložil nákup vedľa nej na dopravný pás. Do nosa jej udrel pach hrdzavohnedého hrubého koženého kabáta, preto si ho všimla. Už pustila z hlavy, ako vyzerá, veď tvár si sotva všimla, ale páčilo sa jej, ako neznámy obrane, premyslene a zároveň vláčne pohybuje rukami. Aj v dvadsiatom prvom storočí pôsobí ako zázrak, keď štyridsiatnik v supermarkete berie potraviny do ruky a balí ich tak, akoby to už voľakedy robil.
Už asi ani nebola náhoda, keď sa pri východe vynoril znovu, pridržal jej dvere a blysol sa dlhodobou pamäťou na tváre. On: „Ešte raz sa ospravedlňujem za to kopnutie.“ Ona: „Ach, nič sa nestalo.“ On: „Nie, nie, viem, že to musí pekelne bolieť.“ Ona: „Dalo sa to vydržať.“ On: „To som rád.“ Ona: „Naozaj sa nič nestalo.“ On: „V tom prípade…“ Ona: „To je v poriadku.“ On: „Pekné sviatky.“ Ona: „Aj vám.“
Proti takýmto rozhovorom v obchodných domoch nič nemala, ale už by hádam stačilo.
Juditina posledná myšlienka patrila siedmim či ôsmim banánom, obrovskému žltému trsu, ktorý práve vkladal do polyetylénového vrecka. Človek, čo kupuje päť, sedem či osem banánov, má určite doma aspoň dve, no, možno aj štyri hladné deti. Pod koženým kabátom zrejme nosí pletenú károvanú vestu v dúhových farbách. Taký správny otec rodiny, pomyslela si, perie, vešia a suší bielizeň pre štyroch, piatich či šiestich ľudí, ponožky vzorne popárené všetky v jednom rade, a beda tomu, kto by narušil poriadok na šnúre.
Doma si prilepila na červenú pätu hrubý flajster. Achilovku jej našťastie neodtrhol. Napokon, beztak sa cítila nezraniteľná.
2.
Veľká noc prebiehala ako zvyčajne. Sobota predpoludním: návšteva u mamy. Mama: „Ako sa má otec?“ Judita: „Neviem, idem k nemu popoludní.“ Sobota popoludní: návšteva u otca. Otec:
„Ako sa má mama?“ Judita: „Dobre, dopoludnia som bola u nej.“ V nedeľu napoludnie: návšteva u brata Aliho na vidieku. Ali: „Ako sa majú mama a otec?“ Judita: „Dobre, včera som bola u nich.“ Ali: „Znovu sa dali dokopy?“
Na Veľkonočný pondelok si pozvala priateľov. Mali prísť až večer, ale chystať začala hneď, ako vstala. Boli šiesti: dva páry, dvaja slobodní (jeden z nich odjakživa, druhá – ona sama – tiež). Medzi jednotlivými chodmi viedli náročné rozhovory, najmä o tom, ako pri varení uchovať vitamíny, a o najnovších trendoch v boji proti vínnemu kameňu. Skupinka bola zohraná, chvíľami pôsobili ako sprisahanci (proti vojne, chudobe a pečienke zo štopaných husí). Nedávno zavesený secesný luster sa postaral o mäkké svetlo a priateľské tváre. The Divine Comedy priniesla na trh – akoby práve pre túto príležitosť – najnovšie CD.
Ilse sa na svojho Rolanda dokonca raz aj usmiala, dve sekundy jej masíroval pravé rameno – po trinástich rokoch manželstva a dvoch deťoch, napriek luku, z ktorého denne vyletujú šípy proti vášni. Druhý, mladší pár, Lara a Valentín, sa nachádzal ešte vo fáze držania za ruky. Chvíľami mu zovrela prsty oboma rukami, asi aby si ho pevnejšie pripútala, akoby sa jej to mohlo podariť naveky. Gerd bol, samozrejme, zase najvtipnejší, salónny lev, predurčený pobádať hanblivých hovoriť voľnejšie a odvážnejšie. Škoda, že nie je teplý, ináč by sa s ním Judita rada stretla aj medzi štyrmi očami a zverila sa mu i s osobnejšími vecami, ako je možné v skupine s popárenými dvojicami.
Na záver takýchto večerov, keď hostia odtiahli a pripomínali ich už len oblaky dymu, Judita zakaždým testovala, ako sa cíti v dôverne známom priestore sama so sebou a horami špinavého riadu. Áno, napriek všetkému je to predsa len zreteľne vyššia kvalita života: odslúžiť si hodinu v kuchyni, rozraziť okná dokorán a vpustiť do obývačky čerstvý vzduch, zhlboka sa nadýchnuť, ešte preventívne šupnúť do úst tabletku proti bolesti hlavy, konečne objať milovaný vankúš a pustiť ho zase až o ôsmej ráno. Jednoznačne lepšie než pokúšať sa preniknúť do psychiky pravdepodobne (tiež) pripitého, chronicky mlčanlivého ‚partnera‘ – absolútne nepripraveného na záverečnú v súkromí a, pravdaže, neochotného zapojiť sa do upratovania –, aby sa opatrne pokúsila zistiť, či dúfa, alebo sa obáva, že by ešte mohlo dôjsť k sexu. Tento stres si Judita ušetrila. Ráno jej však niekedy po boku chýbal muž pod prikrývkou. No nesmel by to byť len tak hocikto, dokonca ani nie niekto určitý, ale iba jeden jediný, predurčený. A preto to, bohužiaľ, nemôže byť nikto z tých, ktorých pozná.
3.
Judita chodí do práce rada. A keď niekedy predsa len nie, napríklad po voľných dňoch, hľadá akýkoľvek dôvod, aby si to vsugerovala. Aspoň že je sama sebe šéfkou, i keď by niekoľkokrát denne prijala za vedúcu inú, menej dôslednú osobu, napríklad svoju učnicu Bianku, tej stačí zrkadlo, a už má plné ruky práce. Judita viedla malú prevádzku na Zlatníckej ulici v pätnástom obvode. V skutočnosti nešlo o veľké podnikanie, ale svoj obchod so svietidlami mala rada a nemenila by ho za nič iné. Už v detstve to bol pre ňu najkrajší kút na svete, plný jagavých hviezd a trblietavých gulí, zakaždým slávnostne vysvietený. V deduškovom ligotavom múzeu s voľným vstupom sa Vianoce mohli sláviť dennodenne.
Pätnásťročná Judita sa cítila ako v zlatožltom salóne, pri písaní domácich úloh ju strážili stojacie lampy, nástenné a stropné lustre jej prežiarili aj najintímnejšie fantázie. Bratovi Alimu bolo v obchode prijasno, vyhýbal sa svetlu, utekal pred ním do ponurých izieb. Mama úporne bojovala s konkurzom a vlastným ubíjajúcim odporom k podnikaniu. Otec už vtedy uprednostňoval šero lokálov. Po vzájomnej dohode sa rodičia napokon rozišli. ‚Vzájomná dohoda‘ je najbezcitnejšie slovné spojenie, aké Judita pozná. Slzy zaschnú a skamenejú na demonštratívne usmiatych perách. Kútiky úst po čase trpko klesnú a už tak navždy zostanú – ako mamine.
Judita prevzala pohasínajúci obchod so svietidlami, keď mala tridsaťtri rokov. Za posledné tri roky sa znovu zaligotal, nehýril síce farbami ako za slávnych čias starého otca, ale predaj a opravy lámp išli tak dobre, že mohla mame platiť za to, aby zostala doma. To bola jednoznačne najlepšia dohoda, na základe ktorej sa Judita s niekým rozišla.
Utorok po Veľkej noci bolo v obchode mimoriadne pokojne, Judita ho trávila prevažne v zadnej miestnosti pri nevýraznom svetle stolnej lampy nad povinnými cvikmi, ktoré jej predpisovalo podvojné účtovníctvo. Bianka medzi ôsmou a šestnástou akoby sa bola vyparila – asi sa práve šminkovala. Aby ukázala, že v ten deň bola v práci predsa len prítomná, odrazu tesne pred zatváracou hodinou zakričala: „Pani šéfka!“ Judita: „Prosím! Nie tak hlasno! Ak mi chcete niečo povedať, poďte sem.“ Bianka, teraz už v kancelárii: „Hľadá vás akýsi muž.“ Judita: „Mňa? A čo chce?“ Bianka: „Pozdraviť vás.“ Judita: „Aha.“
Bol to ten chlap s banánmi. Judita ho spoznala, až keď sa jej pripomenul. On: „Iba som vám chcel zaželať dobrý deň. Pred Veľkou nocou som vám v Merkúre stúpil na pätu. Ráno som vás sem videl
vchádzať.“ Judita: „A to ste doteraz čakali, kým vyjdem?“ Mimo voľne sa zachichotala. Mala pocit, že práve povedala niečo vtipné. Aj banánový muž sa zasmial, tvár mu pritom opeknela, dve iskriace oči obrúbili stovky malých vrások a v ústach sa mu zablyslo asi šesťdesiat žiarivo bielych zubov. On: „Iba niekoľko ulíc odtiaľto mám ateliér. Tak som si pomyslel…“ Ona: „… že mi poviete dobrý deň. To je milé. Čudujem sa, že ste ma spoznali.“ Nekoketovala, myslela to úplne vážne. On: „Vás by to naozaj nemalo prekvapiť.“ Zvláštne sa na ňu pozrel, na otca rodiny s ôsmimi banánmi až príliš rozžiarene. V takých chvíľach Judita nevedela, čo si počať. Tvár jej zrumenela. Pozrela sa na hodinky, ručičky jej prezradili, že si musí súrne zavolať. -n: „Tak teda dovidenia.“ Ona: „Dovi.“ On: „Veľmi ma tešilo.“ Ona: „Aj mňa.“ On: „Možno sa zase stretneme.“ Ona: „Keď budete potrebovať lampu.“ Zasmiala sa, aby zakryla situačnú tragiku svojej poznámky. Vtom vošla Bianka, tentoraz v najvhodnejšej zo všetkých chvíľ. „Už smiem, pani šéfka?“ Tým myslela, že je načase ísť domov. Pre banánového muža to bol signál na odchod. Pri dverách sa ešte obrátil a zakýval ako na stanici, nie ako keď sa s niekým lúči, ale ako keď niekoho víta.
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2013ISBN:
9788022206716Rozmer:
147×222 mmPočet strán:
160Väzba:
pevná s prebalomJazyk: slovenčina
