✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Spomienky herca Ľubomíra Gregora nenechajú nikoho na pochybách, že je nielen
dobrý herec, ale aj človek, ktorý vie dať svoje spomienky viac ako humornou
formou i na papier. Poviedky z divadla, natáčania filmov, vojenčiny, zo
školy, z rodiny či obyčajné ľudské príbehy, ktoré navaril sám život,
rozozvučia vašu bránicu, ale vám aj pripomenú svet minulých rokov, keď veci
mali svoju skutočnú hodnotu. Kniha je doplnená množstvom dobových
fotografií, no jednoducho skvelý titul.

Ukážka textu z knihy

Facka

Deň pred Vianocami v roku 1949 som doniesol domov poznámku od katechétu
Františka Feldmana, žida, ktorý za prvej Slovenskej republiky konvertoval na
katolícku vieru, aby sa zachránil pred koncentrákom:
"Váš syn bude mať zníženú známku z chovania za drzé správanie sa voči
učiteľovi náboženskej náuky."
Bol to posledný školský rok od komunistického prevratu, čo sa ešte učilo
náboženstvo.
- Čo si urobil? - opýtal sa môj otec zatiaľ pokojne, držiac v ruke
žiacku knižku.
Kým ju držal v pravej ruke, bolo dobre. Bol totiž pravák.
- Ale tati, - bránil som sa, - čo ja môžem za to, že ten katechéta
je...?
Mama práve prestierala večeru a facke zabránila vôňa fazuľovej polievky
s klobásou, ktorú mal môj otec tak rád. Ale aj to, že mal pravú ruku
obsadenú žiackou knižkou.
- Chcel si povedať hlúpy? - položil žiacku knižku a sadol si rýchlo za
stôl.
- Sadni si, Ľubko, - ponúkla ma mama a položila predo mňa tanier, z
ktorého sa voňavo parilo.
- Rozprávali sme sa, - hovoril som s plnými ústami, - o vianočných
modlitbách, zvykoch, kedy ideme po štedrovečernej hostine spať a o tom, čo
potom robia naši rodičia.
Matka prestala jesť a otcovi zabehlo. Mama sa spamätala prvá:
- Nechajte to tak a jedzte! Vychladne vám to!
Môj otec bol však didaktik a dialektik. Chcel mať všetko jasné, presné a
logické.
- A čo bolo ďalej?! - sprísnil tón a odložil lyžicu.
- No... - začal som opatrne, - na to, o tých rodičoch sa prvej pýtal
Korpášovej, ale tá nevedela. Čupec tiež nevedel. Ani Barinka. A tak to išlo
dokola.
Napchal som si plné ústa.
- A teba sa katechéta nepýtal?! - položil otec otázku hrozivo a vstal.
- Otec, - oslovila ho bojazlivo matka, - vykašli sa na to! A jedz! -
posunula k nemu, stojacemu, tanier.
Prehltol som.
- Pýtal, - prikývol som bojazlivo.
- A čo si mu povedal?! - už stál tesne nado mnou.
Mlčal som a meravo hľadel do fazule. Nos som mal skoro v polievke. O
sekundu
tam bol celý, pretože mi otec dal ľahký oflinok na zadnú časť hlavy. Z
nosa mi trčali fazule a môj hlas bol akýsi čudný.
- No! - povzbudil ma výhražne.
- Povedal som mu, že... - vysmrkal som fazule naspäť do taniera, - že
načo sa to pýta, keď to dobre vie a že nech sa nerobí sprostý!
Vyhŕkol som to zo seba veľmi rýchlo a nabral si ďalšiu dávku fazuľovice.
Vyzeral som asi ako škrečok a mama sa potichu smiala.
- Vstaň! - rozkázal otec a ja som pomaly, váhavo a obozretne vstával.
Mama sa prestala smiať. Naša polievka nielenže chladla, ale i hustla.
Podľahla atmosfére. Keď som sa celý narovnal, dostal som takú facku, že celý
obsah úst som vyprskol na otcovu bielu košeľu a červenú viazanku s čiernymi
bodkami. Viazanka vyzerala zrazu ako tabuľka s kandizovanou zeleninou. Ibaže
sa z nej trochu parilo. Mama sa vrhla na otca a ten ju odstrčil
tak nešikovne, že prevrátil svoj tanier fazuľovice na seba a oblial si
aj nohavice.
- Vy ste sa zbláznili! - vykríkla mama a odbehla do kúpeľne.
Chvíľu sme nevedeli, kto sa zbláznil, ale bol to asi otec, lebo utekal
do kúpeľne ako blázon. Ja som opäť sedel na stoličke, kam som sa asi dostal
po tvrdom údere.
Po chvíli ma otec zavolal:
- Poď sem!
Pomaly a neisto som sa došmochtal pred kúpeľňu. Otec stál v kúpeľni len
v trenírkach a ponožkách. Matka prala vo vani otcovu košeľu. Nohavice viseli
na žinke a otec ich drel mokrou špongiou.
- Po sviatkoch povedz katechétovi, - povedal otec dôstojne pri tejto
nedôstojnej činnosti, - že keď deti idú spať, ich rodičia perú a čistia
svoje šatstvo, pretože si ho počas dňa kvôli deťom ušpinia a na nič iné im
neostáva čas!
"Má to svoju logiku," pomyslel som si, "ale katechéta tomu aj tak
neuverí! A spolužiakom budem na srandu."
Keď som zaspával, otec prudko otvoril dvere na mojej izbičke a z tieňa
jeho majestátnej
postavy sa ozvalo:
- A teraz idem zatelefonovať Ježiškovi, aby ti zajtra nepriniesol žiadne
darčeky!
To však už žiadnu logiku nemalo. Pred desiatimi dňami som totiž všetky
svoje darčeky objavil v maminej skrini.