✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup

Katarína Machová, autorka troch úspešných kníh pre ženy, sa vo svojom najnovšom románe zamerala na tému manželského trojuholníka a ženského priateľstva. Dlhoročné kamarátky Nela a Soňa sa ocitnú v zložitej životnej situácii, ktorá preverí ich charaktery a ich priateľstvo podrobí zaťažkávacej skúške. Dve mladé ženy, každá je úplne iná. Zatiaľ čo Nela verí v lásku a skutočné priateľstvo, Soňa stavia na silu ženskosti. Obe milujú, no každá celkom inak. Ktorá z nich napokon zvíťazí? Alebo v tejto hre niet víťazov ani porazených?

Ukážka textu z knihy

Nela si ešte dlho zachovala v pamäti obraz muža vzlykajúceho za kuchynským stolom. Bol odporný. Odporný a slabý. Nebol schopný postaviť sa k veci ako chlap. Zbabelo sa jej chcel pomstiť. Myslel si, že keď sa pokúsi o samovraždu, ona…
Sledovala dážď, ktorý kvapkajúci na okná. Len včera ich umývala. Pohľadom prebehla kuchyňu. Stará ošúchaná linka, v dreze riad, takmer žiadne taniere. Na stene chýbali hodiny. Postavila sa a zapla rádio. Chvíľu hralo, ale keďže nemalo anténu, počula iba chrčanie, a tak ho vypla. Skrížila si ruky na prsiach. Ruka ju ešte trochu bolela, ale tvár už mala zahojenú. Nohu mala týždeň nehybnú, našťastie, nebolo to nič vážne. Lekárovi povedala, že spadla. Videla na ňom, že jej neverí, ale bolo jej to fuk. Presťahovali sa rýchlo. Keď sa Karin vrátila od kamarátky, Nela už bola na pohotovosti. Karin videla opitého otca, a keď z neho vypáčila, kde je mama, vzala si na pohotovosť taxík. Tam sa stretla s Romanom prvý raz. Na chladničke bol magnetkou pripevnený Karinkin školský rozvrh. Nela si zahryzla do pery a pozrela na hodinky. O hodinu pôjde po ňu. Vošla do dcérinej izby, oveľa skromnejšej ako v ich byte, ale rýchlo sa v nej udomácnila. Po posteľ pôjdu zajtra. Roman už zohnal auto. Pri myšlienke na Romana sa usmiala. Chcela začať odznova a dúfala, že sa jej to podarí. Z Karinkinej izby prešla do obývačky, ktorá bola zároveň spálňou. Ponatriasala vankúše a upravila paplóny. Prešla po nich rukou. Aj tieto boli nové, ako všetko v jej živote. Nemohla mať všetko naraz, najmä teraz, keď všetko stratila. Tým myslela predovšetkým svoju rodinu. Matke to oznámila stroho. Slávo bol jej miláčik. Nepovedala jej o bitke, ani čo sa v ten večer stalo. Mama nechápala, že v manželstve so Slávom sa cítila prázdna ako bábka, ktorou pohybujú. Musela utiecť do nového života, kde sa bude rozhodovať sama. Nečakala, že ju mama pochopí, mala svoj stereotypný život. Ale Nela tak žiť nechcela, a tak bola tu. Steny vymaľované naružovo, ako si to vysnívala, jemné záclonky a kvety, po akých odjakživa túžila. V rozmanitých črepníkoch, každý iného tvaru a inej farby. Trochu chaosu do jej života. Iné ženy by si klopkali na čelo. Čo by dali za takého chlapa ako Slávo? Nech si ho majú, odvrkla v duchu a vstala. Karinka o chvíľu končí, ešte vždy ju čakávala pred školou. Pre dcéru to bolo ako dobrodružstvo, len s Romanom mávala občas problémy. Najmä keď sa mamy dotkol alebo ich videla v objatí. Vtedy Nela počula buchnúť dvere na jej izbe. Keď išla za ňou, Karin si len mlčky skryla hlavu do dlaní. Pohladkala ju po vlasoch a povedala jej, že ju nikdy neprestane ľúbiť a táto zmena nemá nič spoločné s láskou k nej. Karinka jej odpustila, ale iba do rána. Na druhý deň sa to zopakovalo.
Nela si povzdychla, zabuchla dvere a vybehla na chodník.
„Slávo?!“ vyvalila oči na manžela. „Kde si sa tu vzal?“
„Sa vrátiš, rozumieš?! Vrátiš sa! Si nemysli, že ti všetko prejde! Toto divadlo, ty špina!“
Nela sa obzrela a zrazu sa usmiala. „Kde si vzal ten slovník? Nikdy si takto nehovoril. A pusti mi ruku, bolí ma to! Alebo ma chceš zasa zmlátiť?“
„Čo si myslíš?!“ Stisol ju ešte pevnejšie. „Že som handra, ktorú odkopneš?!“
„Prestaň,“ prevrátila oči. „Si trápny.“
„Tak ja som trápny?“ Pozrel na ňu jedovato, mykol jej rukou a chrbtom ju pritlačil o múr. Na chvíľu sa zľakla. Ale iba na pár sekúnd. Vedela, že jej už neublíži.
Pozrela naňho z výšky. „Môžeš byť rád, že som ťa neudala. Ale ak sa ma ešte raz dotkneš, nebudem brať ohľad, rozumieš mi? Idem do školy po Karin, keď ma hneď nepustíš, nestihnem to. Alebo jej mám povedať, čo ma zdržalo?“ zasipela.
Slávo povolil zovretie a priblížil si k nej tvár. „Čo ti, kurva, chýbalo, čo? Mala si všetko, všetko, tak čo ti chýbalo? Čo?!“
Nela prižmúrila oči. „Načo ti to budem hovoriť? Aj tak by si to tým svojím kuracím mozgom nepochopil! Stokrát som sa chcela s tebou porozprávať, ale ty si ma nepočúval!“
„Čo mám robiť s hypotékou, ako ju mám splácať sám?“
„Takže to ťa žerie! Sprosté peniaze! Poradíš si, verím tomu. Pokiaľ ide o peniaze, nevidím u teba problém. Čo sa týka ľudí, tam ho vidím,“ mykla rukou a vytrhla sa mu. „Ty máš totiž problém s ľuďmi. Nepočúvaš, čo ti hovoria, chodíš okolo nich, akoby ani neboli. Rozumieš, čo ti hovorím?“ Slávo na ňu pozeral nechápavo. „Tak vidíš. Nerozumieš. A ženám už vôbec!“
„Veď sa ty spamätáš, mysli na moje slová!“
Zvrtla sa a vystrčila prostredník.
„Ešte sme neskončili!“ skríkol za ňou.
„A čo ešte chceš?!“ otočila sa a rozhodila rukami. Niektorí chodci začudovane krútili hlavou. Nela urobila zopár krokov ku Slávovi. „Veď si sa nás zbavil, mňa aj dcéry, čiže výdavkov, môžeš byť rád. Všetko máš pre seba. Čas, peniaze, všetko. Už sa ťa nebudem ustavične vypytovať, prečo…“ zasekla sa, hodila rukou a vykročila po ulici.
Slávo ju dobehol. „Nela, veď ja vás mám rád, čo mám teraz robiť sám?“ Kráčal popri Nele, ale nezastala. „Nechýbame ti naozaj, je to len zvyk. Odvykneš si, uvidíš.“
Slávo zastal, keď videl, že kráča ďalej. Viac sa neobzrela. Nechcela zapochybovať. Ani na okamih. Pred školu dobehla vo chvíli, keď Karinka vychádzala z budovy. Neuvedomila si, ako rozrušene vyzerá.
„Mami?“
„Ahoj, moja.“
„Mami, stalo sa ti niečo?“
„Prečo?“
„Si rozstrapatená. Plakala si?“
„Ja? Nie…“ prešla si rukou po vlasoch. „Fučí, vieš?“ Pozrela na oblohu, kde sa len sem-tam mihol mráčik. Vzduch bol takmer bez pohybu. „To nič,“ objala dcéru okolo pliec.
Karinka sa odtiahla. „Mami, prestaň…“ Obzrela sa, či ju nevidia spolužiačky.
„Pôjdeme na čokoládu?“
Karine sa rozjasnili oči. „Jasné.“

„Stala sa taká vec,“ začal Emil, keď si Soňa sadla k nemu do auta. Volal jej a trval na tom, že sa zastaví u nej v práci. Pozrela naňho z profilu. Vlasy mal na sluchách šedivé a na tvári mu dominoval sploštený nos. Všimla si, že nie je oholený.
„Čo také sa stalo?“
„Peter predal svoj podiel akcií.“
„Ako to, predal?“ otočila sa k nemu.
„No normálne, predal svoj podiel. Ako vieš, má väčšiu časť akcií.“
Soňa hodila rukou. „Preto si ma volal?“
„Preto som ťa volal.“
„Ty by si predsa svoje akcie nepredal.“
„Už sa stalo.“
„Čože?!“
„Už sa stalo.“
Soňa naňho mlčky hľadela. Prvé jej zišlo na um, ako to pocítia s Tamarkou. „Myslel si, dúfam, pri tom na nás dve…“
„Myslel.“
Uľavilo sa jej.
„Akcie som ponúkol istej americkej spoločnosti.“
Soňa prestala dýchať. „Americkej spoločnosti,“ zopakovala. „Čo to znamená?“
„Bol to najlepší obchod v mojom živote.“
„Emil, čo to znamená pre nás?“
Pozrel z okna. Jeho sebaistota sa v okamihu vytratila. „Tá spoločnosť kúpila moje akcie. A s nimi aj mňa.“
„Čože? To znamená, že ideme do Ameriky?“
„Ideme?“ pozrel na ňu spýtavo.
„Emil, čo mi to tu hovoríš? Ty si sa rozhodol bez nás?“
„Nemal som na výber. Dali mi dve možnosti. Kúpia moje akcie, a ja skončím a všetko moje úsilie vyjde nazmar, moja práca, všetko. Vyplatili by ma, ale musel by som začať odznova. A to nechcem. Už nie som najmladší.“
„A tak si sa zapredal?“
„Nikomu…!“ zvýšil hlas. Neverí tomu, pomyslela si Soňa. Vždy si bol istý tým, čo urobil.
Zľakla sa.
„Nikomu som sa nezapredal!“ zopakoval tvrdo.
„A tá druhá možnosť?“ spýtala sa, hľadiac cez okno.
„Pracovať pre nich. V Amerike.“
Soňa mlčala. Zrazu sa vzduch v aute nedal dýchať. Vystúpila a oprela sa o kapotu. Nevedela, čo povedať.
Emil sedel v aute a čakal, ako sa manželka rozhodne. Soňa si zapálila. Akoby jej cigareta mohla dať čas. Otvorila dvere a nasadla. „Dokedy sa mám rozhodnúť?“
„Vypadni s tou cigaretou.“
Otvorila okno a poslušne ju vyhodila.
„Je to trochu inakšie.“
„Inakšie? Ako inakšie?“
„Je to kruté, Soňa, ale v našom prípade asi aj dobré.“
„Hovor k veci, Emil!“
„Soňa, ja tam pôjdem sám, ty zostaneš tu. Taká je ich podmienka.“
„Ako prosím?!“
„Taká je ich podmienka. Budem pre nich rok pracovať skúšobne.“
„Čo si to tu vymýšľaš?“
„Nič si, doboha, nevymýšľam!“
„Ako skúšobne?“
„No normálne. Chápeš, je to pre mňa príležitosť!“
„Prečo by si sa tam mal trieskať bez nás?“
„A ty by si šla? No povedz, šla? Opustila by si prácu, priateľov, všetko, a šla by si so mnou?“
„Ja neviem, neviem.“ Rukou sa oprela o okno, ale nebolo dosť široké, lakeť sa jej zošmykol a ruka jej klesla k telu. „To je všetko?“
Emil mlčal. Bolo to všetko. Zatiaľ stačilo.
„Zavez ma domov.“
„Ale veď sa musíš vrátiť do roboty!“
„Na to seriem.“
„To si celá ty. Na to serieš, na hento serieš. Ty, skrátka, nerozmýšľaš. Chceš len niekam zapadnúť a ľutovať sa.“
„Aj tak to máš premyslené, len si mi to ešte nepovedal, však? Nateraz mi stačilo, nie?“
Neodpovedal. Sčasti mala pravdu.
„Dva týždne.“
„Aké dva týždne?“ pozrela naňho, oči prižmúrené, vlasy strapaté, tvár biela. Chcel ju pohladkať, ale radšej sa odvrátil. Bola herečka, nevedel, čo spraví o minútu. Bál sa jej dotknúť. Tak, ako ho mohla začať mlátiť, mohla sa aj rozplakať. Naštartoval a zaviezol ju domov. Soňa vystúpila a zabuchla dvere. Emil odišiel. Mala nad čím premýšľať. Zabuchla za sebou dvere a zviezla sa po chrbte na zem. Rozosmiala sa, najprv normálne, no vzápätí sa jej natriasalo celé telo. Po lícach jej tiekli slzy a domom sa ozýval rehot, ktorý sa zrazu zmenil na vreskot. O chvíľu stíchla. Postavila sa a dovliekla unavené telo na diván. Tam sa zvalila. Skôr ako zaspala, pozrela na mobil. Mala dve hodiny pre seba.

„Urobil ti niečo?“
„Nie.“
„Nijaká modrina?“
„Nie,“ usmiala sa.
„Poď sem,“ objal ju. „Zabil by som ho. Zabil.“
„Všetko zlé je preč a teraz nás čaká len to dobré, viem to.“ Pobozkala ho na pery. „Verím tomu.“
Nela sa pritisla k láske, ktorej verila. Bála sa chcieť všetko, lebo všetko nemôže mať nikto. Ale túžila nad všetkým zvíťaziť, nad predsudkami, skúsenosťami starších, nad tým, s čím sa iní pred ňou už dávno popasovali. Verila, že Sláva zlosť časom prejde a dá im pokoj. Naivne verila, že svet môže byť ružový, a ak nie ustavične, aspoň chvíľu. Má na to nárok.
Kým sa všetko neposerie, lebo taký je život, vzdychla si.
„Trasieš sa.“
„Keď som pri tebe, vždy sa trasiem.“
„Na chodbe je prekvapenie.“
Nela priniesla škatuľu a vybrala z nej malú vežu. Hneď ju zmontoval. „A ešte niečo.“
Vytiahol dévedečko. „Sting. Pre teba.“
„Ježiš. Stinga milujem.“
„Mňa miluješ. Zajtra privezú sedačku.“
„A máme na to?“
„O to sa neboj.“
„No, ja neviem…“
Nele zazvonil mobil. Nevšímala si ho. Roman jej ho podal. „Soňa.“
„Nechcem s ňou hovoriť.“
„Zdvihni jej to.“
„Nechcem.“
„Zdvihni.“
„Ahoj, Soni…“
Roman sa oprel o linku a pozeral na Nelu. Na perách mal spokojný úsmev.
„Soni? Soňa!“ pozrela nechápavo na displej.
„Čo sa stalo?“
„Neviem, zložila. Asi by som mala ísť za ňou.“
„Načo?“
„Akože načo?“
„Ty ju nezachrániš, ona ťa ťahá na dno.“
„Plakala.“
„Pochybujem.“
„Ako môžeš byť taký krutý?“ pozrela naňho.
Chvíľu nehybne stál. „Neviem, Neli. Neviem,“ otočil sa a vypol rádio, ktoré kúpil. „Niekedy som krutý.“

Traja do páru

Ukážka textu z knihy

Recenzie a kritiky

Ďalšie z kategórie Beletria knihy

Zaradené v kategóriách