✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup

Mladá Nathalie je krásna melancholická vdova, úplne oddaná svojej profesii, rešpektovaná kolegami, od ktorých si drží odstup. Markus je jediný Švéd v jej tíme, nie je ani atraktívny, ani zaujímavý, ničím nevyniká a je z Uppsaly. Nečakaný bozk od šéfky, keď jej prinesie spis číslo 114, otrasie ich istotami i stereotypmi a spustí sériu nečakaných "pohrôm". Ako sa to skončí? Vtipný, dojemný a subtílny príbeh o správaní zaľúbených sa odvíja v 117 častiach bravúrne napísaného textu a patrí ku knihám, ktoré prečítate na jeden dúšok. Sfilmovaný príbeh knihy s rovnomenným názvom Nežnosť si môžete od júla pozrieť aj v slovenských kinách.

Ukážka textu z knihy

Nathalie bola skôr zdržanlivá (asi ako Švajčiarky). Dospievaním
prekĺzla bez nehody, rešpektovala prechody
pre chodcov. Keď mala dvadsať, tešila sa na budúcnosť.
Rada sa smiala, rada čítala. Tieto dve činnosti mohli len
zriedka prebiehať súčasne, lebo milovala smutné príbehy.
Literatúru však nepovažovala za dostatočne konkrétny
odbor a rozhodla sa študovať ekonómiu. Tvárila sa
ako rojko, ale približnosť veľmi nepripúšťala. So zvláštnym
úsmevom dokázala celé hodiny sledovať krivku
HDP v Estónsku. Na prahu dospelosti si občas zaspomínala
na detstvo. Na chvíle šťastia sústredené do niekoľkých,
vždy rovnakých predstáv. Bežala po pláži, nastupovala
do lietadla, spala v otcovom náručí. Avšak
bez nostalgie, hoc nositeľky tohto mena bývajú nostalgické.

Väčšina dvojíc rada rozpráva príbehy o sebe, mysliac si,
že ich stretnutie zahaľovalo niečo výnimočné, a nespočetné
zväzky, ktoré sa utvorili tým najbanálnejším spôsobom,
sú často okrášlené detailmi ponúkajúcimi aké-
-také vzrušenie. Všetko by sme totiž radi komentovali.
Nathalie a François sa stretli na ulici. Muž, ktorý osloví
ženu, je vždy v chúlostivej situácii. Jej okamžite zíde na
um: Nezabíja takto čas? Muži väčšinou tvrdia, že je to
prvý raz. A istotne povedia, že ich tak očaril nevysloviteľný
pôvab, až prekonali zvyčajný ostych. Ženy bez rozmýšľania
odpovedajú, že nemajú čas. Nathalie nebola
výnimka. Bolo to hlúpe: nemala čo na práci a predstava,
že by ju takto niekto oslovil, sa jej pozdávala. Ale nik sa
neodvážil. Často si kládla otázku: Gánim nebodaj alebo
vyzerám skleslo? Jedna priateľka jej povedala: Nikto
sa ti neodváži prihovoriť, lebo vyzeráš ako žena, ktorá
uteká pred plynúcim časom.

Keď muž osloví neznámu ženu, povie jej zvyčajne niečo
pekné. Myslíte si, že by sa našiel kamikadze, ktorý by
pristavil ženu a zapotil: „Ako môžete nosiť také topánky.
Prsty máte stlačené ako v španielskej čižme! Ničíte si
nohy ako inkvizícia!“ Kto by také niečo povedal? Určite
nie François, ktorý vedel, čo sa patrí. Pokúšal sa defi novať
niečo, čo sa vôbec defi novať nedalo: zmätok. Prečo
oslovil práve ju? Zaujala ho jej chôdza. Vycítil niečo dosiaľ
nepoznané, skoro detské, akúsi rapsódiu pohybov.
Vyžarovala z nej dojemná prirodzenosť, pôvab v každom
geste a on si pomyslel: Je to presne ten typ ženy,
s ktorou by som tento víkend rád strávil v Ženeve. Bola
to príležitosť, aká sa vyskytne raz za život, musel ju využiť.
Stalo sa mu to naozaj prvý raz. Na tejto ulici, tam
a vtedy sa videli prvýkrát. Začiatok úplne klasický, dalo
sa predpokladať, aj ako sa to bude vyvíjať, lenže po istom
čase sa všetko zvrtne inak.
Vyjachtal prvé slová a odrazu šlo všetko ľahučko. Jeho
slová poháňala akási troška patetická, no dojemná sila
zúfalstva. Práve v tom je čaro paradoxov: situácia bola
taká trápna, že sa z nej dostal priam elegantne. Neuplynulo
ani tridsať sekúnd a podarilo sa mu vykúzliť jej
úsmev. Prelomil anonymitu. Prijala pozvanie na kávu
a uvedomil si, že ona sa vôbec neponáhľa. Načisto ho
prekvapilo, že môže stráviť chvíľu so ženou, ktorá sa mu
práve zjavila v jeho zornom poli. Vždy sa rád pozeral
na ženy na ulici. Dokonca si spomenul, že dokázal sledovať
dievčatá z dobrých rodín až k dverám ich príbytkov
ako nejaký romantický pubertiak. Ba v metre neraz
prestúpil do iného vagóna, aby sa ocitol v blízkosti cestujúcej,
ktorú zbadal v diaľke. Podriaďoval sa zmyselnosti,
ale zároveň bol romantický a veril, že svet žien sa môže
zúžiť na jednu jedinú.

Opýtal sa jej, čo bude piť. Výber rozhodne. Pomyslel si:
Ak si objedná kávu bez kofeínu, vstanem a odídem. Na
takomto stretnutí sa predsa nepije bezkofeínová káva.
Je to ten najmenej žiadostivý nápoj. Čaj nie je o nič lepší.
Ešte sa ani nepoznajú a už sa medzi nich vtiera pocit
fádnosti. Už sa vidí, ako trávia nedeľné popoludnia
pri televízore. Alebo ešte horšie: u svokrovcov. Áno, čaj
nepochybne navodzuje predstavu usporiadanej rodinky.
Tak teda čo? Alkohol? Nie, o takomto čase alkohol
nie je na mieste. Žena, čo hneď začne piť, by oprávnene
vzbudila obavy. Dokonca ani pohárik červeného nie je
vhodný. François trpezlivo čakal, kým si ona vyberie nápoj,
a pokračoval v jasnej analýze prvého dojmu zo ženy.
Čo teda? Kokakola alebo niečo bublinkové... nie, to sa
k nej nehodí. Ani pýtať si slamku, veď to je samozrejmé.
Nakoniec usúdil, že džús by ušiel. Áno, džús môže byť.
Vytvára pocit dôvernosti a nevnucuje sa. Pristane nežným,
vyrovnaným dievčatám. Ale aký džús? Radšej sa
vyhnime klasike: vylúčme jablkový alebo pomarančový,
ten si dá každý. A čo tak trochu originality, pravdaže, neprehnanej.
Papája alebo guava, to je príliš. Nie, najlepšie
by bolo zvoliť si niečo medzi tým, napríklad marhuľový.
To je ono. Marhuľový džús je ten pravý. Ak si ho dá, ožením
sa s ňou, pomyslel si François. V tej chvíli Nathalie
zdvihla oči od nápojového lístka, akoby sa vracala späť
po dlhom premýšľaní. Presne takom, aké absolvoval neznámy
oproti nej.
„Dám si džús...“
... ?
„Hádam marhuľový.“
Pozrel na ňu, akoby spadla z oblakov.

Pozvanie neznámeho prijala preto, že ju čímsi očaril.
Okamžite sa jej zapáčila zmes neobratnosti a samozrejmosti,
s akou sa jej prihovoril, niečo medzi Pierrom
Richardom a Marlonom Brandom. Fyzicky mal v sebe
niečo, čo sa jej na mužoch tiež páčilo: trošku škúlil. Máličko,
ale predsa. Áno, bol to prekvapujúci detail. A navyše,
volal sa François. Toto meno sa jej odjakživa páčilo.
Bolo elegantné a vľúdne ako jej predstava o rokoch
päťdesiatych. Rozprával čoraz istejšie. Ani chvíľu nemlčali,
neboli v pomykove alebo v napätí. Po desiatich
minútach sa spomienka na stretnutie na ulici vytratila.
Obaja mali pocit, že sa už niekedy stretli a teraz sú
tu, lebo spolu randia. Bolo to zarážajúco prosté. Prosté,
lebo neboli nutné stretnutia, keď bolo treba rozprávať,
byť vtipný, usilovať sa vytvárať čo najlepší dojem. Samozrejmosť,
ktorá vzbudzovala úsmev. Nathalie sa dívala
na tohto chlapca, ktorý už nebol niekto neznámy,
a čiastočky jeho anonymity sa jej strácali rovno pred očami.
Pokúšala sa spomenúť si, kam mala namierené vo chvíli,
keď ho stretla. Nič, prázdno. A ona predsa nebola
z tých, čo sa len tak bezcieľne prechádzajú. Nechcela
vari kráčať v stopách Cortázarovho románu, ktorý práve
čítala? V tej chvíli sa ocitli v literatúre. Čítala Nebo,
peklo, raj a obľubovala najmä scénky, keď sa hrdinovia
pokúšali stretnúť na ulici tak, že museli zdolávať trasy
vyznačené vetou bezdomovca. Večer potom zopakovali
tú istú trasu na mape a zisťovali, kde sa mohli stretnúť
alebo sa istotne aspoň míňali. Už bolo jasné, kam mierila:
do románu.

Tri najobľúbenejšie knihy Nathalie
Obľúbenkyňa Pána od Alberta Cohena
∗
Milenec od Marguerite Durasovej
∗
Odlúčenie od Dana Francka

François pracoval vo fi nančnom sektore. Stačilo však
päť minút v jeho spoločnosti a každý pochopil, že mu
je to rovnako vzdialené ako Nathalie biznis. Možno je
to diktát konkrétneho, ktorý sa neustále prieči schopnostiam.
Inak povedané, ťažko si predstaviť, čo iné by
robil. Hoci sme ho pri stretnutí s Nathalie videli skôr
plachého, bol to muž plný života, prekypujúci nápadmi
a energiou. Bol vášnivý, mohol vykonávať akúkoľvek
prácu, hoci aj predávať kravaty. Bol to muž, ktorého
sme si živo predstavovali s kufríkom, ako podáva a pevne
stíska ruky, akoby vám chcel stisnúť krk. Znervózňoval
šarmom ľudí, ktorí vám dokážu predať hocičo. Šli by
ste s ním lyžovať hoci aj v lete a plávať i v ľadových islandských
jazerách. Patril k druhu mužov, ktorí jediný
raz oslovia na ulici ženu, a natrafi a na tú správnu. Všetko
sa mu darilo. Tak prečo by nie obchod. Bol jedným
z tých rýchlo kvasených odborníkov, ktorí hrajú o milióny
a len nedávno sa hrali Monopoly. No len čo vyšiel
z banky, stal sa z neho iný človek. Index parížskej burzy
CAC 40 nechal za sebou. Zamestnanie mu nebránilo venovať
sa i naďalej svojim záľubám. Najviac miloval puzzle.
Možno sa to zdá čudné, ale najlepšie si vyventiloval
energiu tým, že soboty trávil skladaním tisícok kúskov
skladačky. Nathalie rada pozorovala svojho snúbenca
skloneného nad hrou. Bola to tichá nemohra. Zrazu sa
však narovnal a zvolal: „Hurá, podarilo sa!“ A ešte niečo
treba zdôrazniť. Nemal rád postupné zmeny. Miloval
obraty, prechod z ticha do zúrivosti.

S Françoisom čas plynul šialeným tempom. Zdalo sa,
akoby mal schopnosť preskakovať dni, vytvárať zázračné
týždne bez voľného štvrtka. Len nedávno sa stretli, a už
oslavovali dva roky. Dva roky bez najmenšieho mráčika,
čo by rozbíjačov tanierov isto znepokojilo. Ostatní
ich obdivovali ako šampiónov. Získali žlté tričko lásky.
Nathalie s vynikajúcimi výsledkami pokračovala v štúdiu
a stačila aj Françoisovi spríjemňovať život. To, že si
zvolila muža o čosi staršieho, ktorý mal stále zamestnanie,
jej umožnilo odsťahovať sa od rodičov. Aby však
mohla prispievať na spoločnú domácnosť, niekoľko večerov
v týždni robila uvádzačku v divadle. Napĺňalo ju to
šťastím, vyvažovalo strohosť univerzity. Sedela a dívala
sa na predstavenia, ktoré poznala už naspamäť. Jej pery
sa pohybovali v rytme herečiek, pri potlesku pozdravovala
publikum. A predávala program.
Keďže hry už poznala od slova do slova, bavilo ju prešpikovať
každodenný život divadelnými dialógmi, prechádzať
obývačkou a mňaučať ako v Molièrovej hre, akoby
to bolo celkom samozrejmé. Ostatné večery trávila
s Mussetovým Lorenzacciom, vyslovujúc z neho repliky
ako prišlo, v dokonalom nesúlade. ,Poď tadiaľto, ten
Maďar má pravdu.‘ Alebo: ,Kto sa to tam plahočí v tom
blate? Kto sa to obšmieta popri múroch môjho paláca
s toľkým krikom?‘ A to počúval François onoho dňa,
keď sa pokúšal sústrediť:
„Mohla by si byť trochu tichšie?“ opýtal sa.
„Áno, pravdaže.“
„Práve skladám veľmi zaujímavé puzzle.“
Nathalie stíchla, rešpektovala snúbencovo zaujatie.
Toto puzzle sa líšilo od iných. Nezobrazovalo nijaké výjavy,
hrady alebo osoby. Na bielom podklade sa vynímali
červené kliky-haky, z ktorých sa vykľuli písmená. Puzzle
obsahovalo nejaké posolstvo. Nathalie položila knihu,
ktorú práve otvorila, a pozorovala, aké tajomstvo vydá
skladačka. François na ňu z času na čas pozrel. Objavovanie
napredovalo k rozuzleniu hádanky. Chýbalo len
niekoľko kúskov a Nathalie už mohla tušiť posolstvo,
posolstvo vytvorené s dôkladnou presnosťou zo stovky
malých kúsočkov. Áno, mohla si prečítať, čo tam bolo
napísané: ,Staneš sa mojou ženou?‘