✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Ďalší román z obľúbenej série o šľachtickom rode Sherbrookovcov. Helen Mayberryová je nielen obdivovaná krásavica, ale aj cieľavedomá žena, ktorá pevnou rukou vládne vo svojom hostinci. Pletky s mužmi nemajú v jej živote miesto a jej jedinou túžbou je nájsť záhadami opradenú lampu kráľa Eduarda. Keď však stretne Spensera Heatheringtona, známeho londýnskeho zhýralca a starého mládenca, preskočí medzi nimi zvláštna iskra a rozohrá sa neľútostný mužsko-ženský súboj...
Ukážka textu z knihy
Londýn 1811, 14. máj
Tesne pred polnocou
Lord Beecham zastal ako prikovaný. Obrátil sa tak rýchlo, že sa takmer potkol o rozložitú palmu v črepníku.
Neveril vlastným ušiam. Určite sa mýli. Také niečo nemohla vysloviť! Pátral po žene, ktorej z pier vyšli tie slová.
Rozhrnul hustú korunu palmy a zadíval sa do Sanderlingovej knižnice, dlhej a úzkej miestnosti lemovanej regálmi plnými kníh, neďaleko plesovej sály. Kým knižnica bola prepchatá hrubými zväzkami, v kútoch viseli pavučiny a jeden malý svietnik tu slúžil skôr na zvýraznenie tieňov ako na rozlievanie svetla, v sále sa bavili najmenej dve stovky hostí. Smiali sa, tancovali a popíjali silný punč zo šampanského.
Žena, ktorú začul, sa ozvala znovu, bližšie ku knižnici. Mala sýty, fascinujúci hlas podfarbený smiechom. „Alexandra, naozaj ti myšlienka na dominanciu, na disciplínu vynucovanú od muža neprivoláva nádherné, vábivé predstavy? Skús si to slovo povedať pomaly, nech ti poláska jazyk, okús ho ako zrelé ovocie. Disciplína. Vieš, aké to je? Vieš, že si vydaná na milosť a na nemilosť druhému človeku, že ťa úplne ovláda a ty s tým nič nezmôžeš. Vieš, že niečo sa stane, hrozíš sa toho, ale je to rozkošný strach. V kútiku srdca vieš, že to, čo prichádza, je príjemné, nemôžeš sa toho dočkať, ale na druhej
strane to nedokážeš ani urýchliť, ani zastaviť. Povedz, však ti naskakujú zimomriavky?“
Nastalo mŕtve ticho. Žeby začul ťažký dych?
Lord Beecham si hneď predstavil, ako stojí nad krásnou ženou, usmieva sa na ňu, zväzuje jej ruky nad hlavou a roztiahnuté nohy pripútava k stĺpom postele, o niekoľko minút z nej stiahne odev, jeden krásny kúsok po druhom, veľmi pomaly, a potom...
„Ach, Helena! Potrebujem vejár. Tuším sa mi strašne rozbúchalo srdce. Až príliš šikovne dokážeš slovami maľovať obrazy. To, čo opisuješ, mi pripadá desivé a krásne. Vlastne mi robíš chute. No som presvedčená, že podobné veci si vyžadujú veľa plánovania.“
„Iste, ale aj to je súčasť rituálu. Je veľmi dôležité presne si všetko naplánovať. A najdôležitejšia súčasť rituálu si ty, ak v ňom vystupuješ ako vládkyňa. Musíš byť vynachádzavá, nesmieš sa spoliehať stále na tie isté metódy. Pamätaj, že očakávanie neznámeho je veľmi pôsobivé. Disciplína sa musí stále meniť, musí sa vyvíjať. Vo väčšine prípadov je dosť účinné, ak sú pri tom prítomní aj iní ľudia. Potrestaný sa tým väčšmi obáva, jeho zmysly sa tým väčšmi vybičujú a myšlienky sa zamerajú jedným smerom. Je to úžasný proces. Musíš si to vyskúšať. A musíš si vyskúšať jednu i druhú rolu.“
Zase ticho.
Vyskúšať? Najradšej by sa do tej miestnosti rozbehol a vyskúšal všetko, o čom mohol len snívať. Prsty mu siahli na kravatu, pripravené strhnúť ju, aby mal čím zviazať zápästia tej výrečnej ženy. Nech je bezmocná, nech naňho hľadí vytreštenými očami plnými hrôzy, nech vzrušene pootvorí pery. Ach, škoda, že má iba jednu kravatu, potreboval by najmenej dve. Rozochvel sa, keď si predstavil hladkú pokožku na jej zápästiach, ako ich zľahka obopne tou pevnou látkou, ovinie ich, stiahne kravatu na uzol, vystrie ich nad jej hlavou...
Začul hlboký vzdych.
„To všetko je iste obdivuhodné, Helen, ja však potrebujem vyskúšať konkrétne typy disciplíny. Vlastne celý zoznam. Od miernych trestov až po tie najprísnejšie.“
Náhle si uvedomil, že ten hlas pozná. Dobrý bože, to hovorí Alexandra Sherbrooková! Sám tomu neveril. Hneď si predstavil Douglasa Sherbrooka, toho veľkého drsného chlapa, ktorý robil svoju ženu šťastnou už osem rokov. Alexandra sa vypytuje na tresty? Chce ich vyskúšať na manželovi? Ach, aká príjemne šteklivá predstava!
A kto je tá druhá? Tá Helen?
„Na druhej strane,“ ozvala sa Alexandra po chvíli, „zaujíma ma, odkiaľ vieš toľko o disciplíne a trestoch.“
„Prečítala som o tom každú knihu, článok a prácu, laickú či odbornú, jednoducho každé slovo, čo bolo na túto tému napísané. Pozrela som si každú maľbu, rytinu a kresbu trestov z celého sveta. A predstav si, že napríklad v Číne – ach, tí sú vynaliezavý. Tamojšie kresby dokazujú, že Číňania sú nesmierne ohybní.“
Alexandra po chvíli ticha dodala tlmeným hlasom, akoby sa k spoločníčke nahýnala a pokúšala sa o dôvernejší tón: „Helen, ty sa mi vysmievaš. V poriadku, prijímam, že vieš o tejto téme všetko. No prinúť sa zostúpiť na moju úroveň. Povedala si mi, ako trestáš svoje služobníctvo. Opísala si mi rituál, poradila, ako vybudovať napätie až po vyvrcholenie, ako vyžmýkať z človeka strach a vzrušenie do poslednej kvapky. A teraz prejdime priamo k extrémnej slasti, čo má byť pointou rituálu. Chcem počuť konkrétnosti. A hovorím o fyzickej slasti, Helen. Chcem presne vedieť, čo treba mužovi spraviť, aby som ho dohnala na pokraj šialenstva. Keď si už taká sčítaná, určite vieš o niečom, čo by mi pomohlo.“
Lord Beecham by sa teraz nepohol, ani keby sa pred ním vyzliekla a bozkami ho zasypala neznáma krásavica. Tak to je niečo! Alexandra Sherbrooková sa pýta, ako má dohnať Douglasa na pokraj šialenstva? Prečo? Vyprovokovať muža, ako je Douglas, nemôže byť namáhavé. Koniec koncov, každý živý a dýchajúci muž je v rukách ženy len hračkou. Aj on sám.
Odrazu toho bolo priveľa. Preboha, načúva dvom dámam, ktoré sa rozprávajú o slastných trestoch! Schováva sa za palmou a chystá sa rozviazať si kravatu. To hádam nie! Lord Beecham sa neovládol a vybuchol do smiechu, čo sa mu naozaj nestávalo často. Napokon, bol to skúsený sveták a pobavenie zväčša prejavoval lenivým posmešným odfrknutím.
A vtedy si uvedomil, že ho počujú. Nesmú ho objaviť! Pokúsil sa prestať smiať, no iba čo si privodil štikútanie.
Zacapil si ústa dlaňou a rýchlo skočil za druhú veľkú palmu. Nuž, podarilo sa mu to v poslednej chvíli.
„Určite som niekoho začula, Helen. Bol to mužský smiech. Drahá moja, dúfam, že to nebol Douglas. Nie, ten by sem prišiel a vysmial by sa nám do očí. Potom by s úsmevom v očiach vyhlásil, že mám zabudnúť na disciplínu a tresty, pretože u nás doma velí on. Ach, mám dosť tej jeho dominancie! Helen, osem rokov je dlhý čas. Chcem, aby za mnou šalel.“
„To iste nebude ťažké. Skús ho vyrušiť, keď bude čítať noviny. Začni hryzkaním ucha, pokračuj bozkom na šiju, potom ho jemne pohryzni. Prečo si to ešte neurobila?“
Mŕtve ticho.
„Drahá, veď sa červenáš až po korienky vlasov!“
„Helen, ja som ho už pohrýzla. Ale moje pohryznutia sa odohrávajú v inej situácii, vtedy rozhodne nie sú noviny na dosah.“
„V situácii, ktorú vytvoril on?“
„Áno. Vieš, stačí, aby sa Douglas na mňa pozrel, prípadne niekde sa ma jemne dotkol rukou alebo ústami, a už sa mi z hlavy vyparia všetky myšlienky. Doslova sa mu zosypem k nohám. A je to čoraz horšie. Helen, pomôž mi. Bože, čo ak nás počúva? Ak je tu, dozvedel sa, akú má nado mnou moc!“
„Ver mi, aj tak to vie. Máš pravdu, keby nás počúval Douglas, už by stál pred nami a prehýbal by sa od smiechu. No možno ti už dnes večer dovolí, aby si si ho podrobila. Teda ak si ťa najskôr nepodrobí on.“
Alexandra vzdychla.
„To myslíš vážne, moja milá? Alexandra! Douglas ti nikdy neprenechá velenie? Osem rokov nerovnováhy moci v manželstve, to naozaj nie je dobré. Najmä talianski autori sú presvedčení, že účasť na milovaní musí byť obojstranná. Musíte sa spamätať.“
„Je to ťažké, pretože len čo mi Douglas začne venovať pozornosť, celkom ma ochromí. Rada by som vedela, čo hovoria talianski autori o tom.“
„Požičiam ti traktát. Nesmieš dovoliť, aby si ťa zakaždým podrobil. Musíš bojovať a posilniť si myseľ, Alexandra.“
Alexandra div nezamdlela, tak slastne sa rozochvela. „Douglas nikdy nespomína, že by si ma podriaďoval. Nehovorí o disciplíne ani o trestoch. Nič podobné určite neuplatňuje.“
Helen sa rozosmiala a potľapkala ju po líci. „Stavím sa, že Douglas ťa drží na veľmi krátkej vôdzke, a ty si to ani neuvedomuješ. Len si to užívaš.“
„Naozaj si to myslíš? Ktovie, čo z toho, čomu sa s Douglasom venujeme, by sa tak dalo nazvať? Asi sa ho opýtam.“
„Radšej sa nepýtaj. Aspoň zatiaľ nie.“
„Nech už robí čokoľvek, skutočne občas vtedy zabúdam rozmýšľať,“ pokračovala Alexandra. „Ale to je iný problém a ja ho budem musieť vyriešiť sama.“ Vystrela sa, takže svet sa mohol kochať pohľadom na jej impozantné poprsie. „Budem sa musieť naučiť ovládať seba, ak mám ovládnuť Douglasa. Musím si stanoviť cieľ a smer, ktorým chcem ísť. Napokon nad Douglasom zvíťazím. A pokiaľ ide o pokraj šialenstva, áno, Helen, tam
chcem Douglasa dohnať. Musíš mi presne vysvetliť, čo mám robiť, aby sa mi to podarilo.
Helen si pozrela na nechty. Uvedomovala si, že by si to, čo sa chystá povedať, mala nechať pre seba. Nedokázala to. Vzdychla. „Ach, keď som mala pätnásť rokov a prvý raz som zazrela Douglasa, hneď som sa doňho zamilovala. Inštinktívne som vedela, že to nie je odroň či surovec. Vedela som, že vždy vynikne, a chcela som byť tou ženou, pri ktorej vynikne. Škoda, nebolo mi to súdené.“
Helen spod mihalníc pozorovala, ako Alexandra prižmuruje oči. „Helen, už ti to nebudem opakovať,“ vystríhala ju. „Na tie roky hlúpej detinskej zamilovanosti do Douglasa musíš zabudnúť. Zabudni na všetky city, čo si k nemu prechovávala, keď si ešte nevedela nič o svete.“
„Áno,“ čo najpokornejšie pritakala Helen. „Vynasnažím sa.“ Dúfala, že Alexandra nezachytila podtón smiechu v jej hlase.
Zato lord Beecham ho zachytil. Uvedomil si, že by sa mal tým dvom dámam, najmä tej záhadnej Helen, lepšie prizrieť. Alexandru Sherbrookovú poznal a obdivoval najmä jej poprsie, ktoré však nemohla vystavovať v hlbokých výstrihoch – žiarlivý Douglas jej zvykol vytiahnuť živôtik vyššie, keď sa nazdal, že ukazuje svetu priveľa ružovej pokožky.
Škoda.
Lord Beecham všeobecne miloval ženské prsníky. Bujné, aké prekypuje mužovi z rúk, ale aj malé, zrelé a sladké, poprsie láskyplne obklopené saténom a čipkou. Poprsie, do akého si každý muž rád ponorí tvár...
Prestaň! zahriakol sa v duchu. Ktože je tá druhá žena, tá, čo samu seba vyhlasuje za dominu? Dozvedel sa len, že sa volá Helen.
Lord Beecham nemal vo zvyku schovávať sa, no musel zistiť, na čom je. A tak čakal za palmovými listami, až napokon zo Sanderlingovej knižnice vyšli dve dámy, ktoré sa zhovárali o takých pikantériách.
Zazrel Helen – a takmer pustil pohár so šampanským. Túto ženu videl v parku na jazdeckej vychádzke s Douglasom. Vtedy si vravel, že by stála za bližší pohľad. Teraz sa na ňu mohol dosýta vynadívať. Bola najmenej taká vysoká ako on, tým sa však podoba medzi nimi končila. Aby našiel vhodné prirovnania, jeho predstavivosť musela vzlietnuť na Olymp. Mala postavu bohyne, sošnú, oblú a alabastrovú pokožku. A tie vlasy! Ani bohyne také určite nemajú. Husté a dokonale plavé, bez náznaku zlatého či ryšavého odtieňa. Vyčesala si ich do zložitého uzla na vrchu hlavy, takže vyzerala ešte vyššia. Na biele plecia jej klesali dlhé zvlnené pramene. Oči mala modrejšie ako sama Afrodita a na perách jej pohrával taký zvodný úsmev, že mohol patriť Trójskej Helene.
Lord Beecham načisto stratil hlavu. Už videl krajšie ženy, pripomínal si zúfalo. Určite to nie je bohyňa, ba nedá sa porovnávať ani so sirénou či nymfou. Je to len veľmi, veľmi vysoká dievčina, ktorá má náhodou pekné vlasy; ich odtieň otvára v mužovej mysli predstavu poézie. Okrem toho tak zaujímavo rozprávala o dominancii...
Nuž, musel si to priznať, takáto žena je snom každého muža.
Díval sa, ako Helen s Alexandrou odchádzajú chodbou k plesovej sále.
Okrem toho to nebola neskúsená dievčinka, osemnásťročné žieňa, len teraz vypustené do vysokej spoločnosti, aby poľovalo na bezbranných londýnskych mládencov. Nie, do spoločnosti ju vypustili už pred niekoľkými rokmi, takže bola istotne vydatá a vyznala sa v láske. Vynikajúce odporúčanie!
Lord Beecham dával občas prednosť vydatým ženám z rovnakého dôvodu ako iní muži. Vydaté ženy predstavujú menšie riziko. Vedia, čo chcú: trochu vzrušenia, trochu srdečnosti, trochu korenia a vášne do nudného života. Nešomrú, keď sa muž poberie ďalej. Ich manželia boli zväčša Beechamovými priateľmi a takisto spávali so ženami iných mužov. Mnohí muži a ženy z jeho okruhu ani nezachovávali diskrétnosť, takže niektoré situácie boli naozaj náročné, no lord Beecham o svojich záletoch verejne nehovoril. Aj tak ho pravidelne všetci londýnski klebetníci prepierali.
Dopil šampanské a nadšene si pošúchal dlane. Helen je veľká. Roztiahol prsty a uvažoval, či sa mu jej prsníky zmestia do dlaní. Ale áno, vyzeralo to celkom možné.
Prečo však hovorili o disciplíne, trestoch a dominancii? Po chrbte mu prebehli slastné zimomriavky. Predstavil si Helenu ležiacu na chrbte, biele ruky zviazané dvoma jeho kravatami, tými najjemnejšími.
Žena, ktorá je vzdelaná v umení dominancie? Sčítaná? Ktovie, či všetko z kníh už stihla vyskúšať – alebo to niekto vyskúšal na nej? Lord Beecham sťažka preglgol.
Došiel k plesovej sále, vstúpil a zadíval sa na tancujúcich. Hľadal vysokú krásku, ale tá zmizla.
Nič to, pomyslel si, jej adresu poľahky zistí od Alexandry. Ak mu, samozrejme, neodmietne pomoc. Zvádzať Alexandru prestal už aspoň pred šiestimi rokmi, keď sa raz večer uprostred jeho kvetnatých rečí schuti rozosmiala. Náramne ho to ranilo, pretože mal povesť vynikajúceho milenca. Aspoň na šírenie tej povesti boli klebetníci dobrí.
Alexandru Sherbrookovú mal napriek jej absurdnému presvedčeniu, že v posteli ju najlepšie uspokojí vlastný manžel, celkom rád. A obľúbil si aj Douglasa, najmä keď ten vyhlásil, že ho za pokusy o zvádzanie manželky nezabije. Bohu vďaka, že takýchto verných manželstiev bolo v Londýne málo.
Čo presne vie tá Helen o dominancii? Tak ako Alexandra, aj on túžil počuť jasné odpovede. Nemohol sa dočkať, kedy ich zistí. Naučila sa Helen niečo aj od svojho manžela? Alebo od milenca?
Lord Beecham sa rozhodol, že ju musí čím skôr dostať do postele. On jej určite ukáže niečo, čo ešte nezažila. Vychutná si ju plnými dúškami, aby naňho nezabudla, aj keď sa časom určite rozídu. Keď bude potom hovoriť o dominancii, zakaždým si spomenie naňho.
Pošúchal si dlane a zišlo mu na um, či má Helen dosť dlhé vlasy, aby jej rozpustené plavé kadere klesali až na prsníky.
Lord Beecham bol muž s veľmi činorodou predstavivosťou. V duchu už tú ženu videl, ako leží pod ním, usmieva sa naňho a jej ruky robia s jeho telom veľmi, veľmi zaujímavé veci. Znovu musel sťažka preglgnúť. Už čoskoro ju dostane do postele.
Napríklad zajtra večer, áno, to by mu akurát vyplnilo voľný čas.
