✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Po historickej romanci Môj zvrhlý markíz nám Gaelen Foley ponúka ďalší vzrušujúci ľúbostný príbeh s originálnou dobrodružnou zápletkou. Rohan Kilburn, vojvoda z Warringtonu, sa zaprisahá, že sa nikdy neožení a unikne tak krvavej kliatbe, ktorá visí nad mužmi jeho rodu. Presvedčí sám seba, že nie je stvorený pre lásku, a svoj život zasvätí klubu Inferno a jeho tajnému poslaniu. Vojvodovo rozhodnutie prežiť život bez lásky sa však otrasie v základoch, keď sa na jeho hrade ocitne krásna zajatkyňa...
Ukážka textu z knihy
Cornwall, rok 1816
Mala byť darom – a či skôr hračkou pre kohosi mocného a neznámeho.
Kate Madsenová nevedela pochopiť, ako sa jej život mohol takto zvrtnúť. Nevládala sa brániť, lebo únoscovia ju omámili.
Ópiová tinktúra jej čoskoro vzala chuť bojovať. Prinútili ju, aby to vypila, a tým skrotili jej temperament. O pol hodiny mala pomútenú myseľ; zmĺkli jej ústa, plné štipľavých slov na adresu väzniteľov, a ruky, inokedy zaťaté do pästí, jej bezvládne ovisli.
Ženy pašerákov, ktoré ju prišli pripraviť na hrozný osud, s ňou nemali veľa práce. Na ich otázky tupo a nechápavo odpovedala „áno“ a „nie“, len napoly pri vedomí a nezvyčajne poslušne. Ženy ju umyli a potom obliekli do vulgárnych, vyzývavých šiat – ako neviestku.
Kate netušila, čím sa pašerákom podarilo tak rozzúriť obávaného vojvodu z Warringtonu, ale vyrozumela, že obetujú jej panenstvo, aby utíšili jeho hnev.
O jeho nesmiernej chuti na ženy kolovali legendy.
Zároveň, ako počula, bol odborníkom na rozličné druhy násilia, preto ho domáci medzi sebou volali Zviera.
Bolo to neskutočné. Keď sa videla v urážlivo skromnom zdrape bieleho mušelínu, do ktorého ju zaodeli, mohla sa len trpko zasmiať. Vedela, že nemá zmysel prosiť o zľutovanie. Bola polonahá a lomcovala ňou neovládateľná triaška, ani nie tak od chladu, ale skôr od hrôzy pred nastávajúcou nocou.
Iba účinok ópiovej tinktúry občas prehlušil jej obavy – ako zimný vietor, ktorý unášal chuchvalce dymu z komína a zavýjal v tejto dedine na pobreží.
Ženy jej rozčesali dlhé zauzlené hnedé vlasy a takmer ju pritom oskalpovali. Pofŕkali ju lacnou voňavkou, potom od nej odstúpili a obdivovali svoje dielo.
„Nevyzerá najhoršie,“ vyhlásila jedna z nich s tvárou ošľahanou od vetra. „Dali sme ju do poriadku.“
„Veru hej, Zvieraťu by sa mohla zapáčiť.“
„Stále je však priveľmi bledá,“ povedala ďalšia. „Prifarbi ju trochou rúžu, Gladys.“
Zdalo sa jej, akoby to všetko prežíval niekto iný, nie ona. Na tvár aj pery jej drsne naniesli mazľavú, cukríkovo ružovú farbu.
„Táák.“ Skončili, postavili Kate na nohy a začali ju strkať k dverám.
Kate napriek otupenému vnímaniu pochopila, že má opustiť maličkú miestnosť, v ktorej ju doteraz väznili, a to ju prebralo zo strnulosti. „Počkajte,“ zamrmlala, „nemám... nemám topánky.“
„To aby si sa nepokúsila znovu ujsť, slečna Statočná,“ vyštekla Gladys. „Dopi ten pohár. Na tvojom mieste by som to urobila. Možno k tebe bude hrubý.“
Keď vyslovila toto varovanie, Kate na ňu pozrela rozšírenými meravými očami, ale neprotestovala. Vzala pohár a vypila posledný dúšok červeného vína s drogou. Tie odporné harpye sa chichotali, že sa im ju konečne podarilo zlomiť.
Boh vie, že nebyť silnej dávky ópia, ktoré jej nanútili, vynadala by im do krvavých vrahýň a ruvala by sa s nimi ako šialená – ako v tú noc pred mesiacom, keď ju uniesli.
Namiesto toho dopila pohár a s prázdnym, otupeným pohľadom im ho vrátila.
Ženy jej kusom povrazu zviazali zápästia a posotili ju dolu schodmi. Na prízemí nevľúdneho domca čakal sivovlasý Caleb Doyle s ostatnými pašerákmi, aby ju odviedli na hrad. Zahanbene odvracala zrak, veď ju vystrojili ako pobehlicu! Nesmierne ju tým ponížili – ju, ktorá si vždy nadovšetko cenila svoj rozum, nie telo.
Vďakabohu, nikto z nich sa jej neopovážil vysmievať. Obávala sa, že jej hrdosť – vlastne to, čo z nej zostalo – by to nezniesla.
Hoci mala myseľ zahalenú ťažkým oparom, všimla si, že muži nie sú vo svojej koži. Nezačula ani jednu posmešnú či vulgárnu urážku, ktorú od obyvateľov pašeráckej dediny podvedome očakávala.
Dnes večer takmer hmatateľne cítila pach ich strachu, a to ešte znásobovalo jej vlastnú hrôzu.
Božemôj, čo je to za chlapa, ku ktorému ju vlečú, keď sa pred ním títo zločinci trasú ako zbičované psy?
„Tak ste konečne z tej bitkárky urobili dámu?“ zavrčal Caleb, vodca pašerákov, na svoju ženu.
„Veru hej. Teraz sa už bude vedieť správať. Neboj sa, mužíček,“ dodala Gladys. „Dokáže zmierniť jeho hnev.“
„Dúfajme, že vojvoda zaberie na návnadu,“ zamrmlal Caleb. Obrátil sa, ale manželka ho schmatla za ruku a odtiahla bokom.
„Naozaj to chceš riskovať?“
Zaškľabil sa. „Mám na výber?“
Dvojica sa zhovárala pridusenými hlasmi, no Kate stála dosť blízko, aby počula ich napätý rozhovor. Jej otupenej mysli, inokedy takej bystrej, však nedával nijaký zmysel, a oni s tým bezpochyby rátali.
„Prečo mu to jednoducho nepovieš, Caleb? Určite bude zúriť, ale keď mu vysvetlíš, čo sa stalo...“
„Zbytočne sa pred ním budem plaziť!“ odsekol jej manžel nahnevane. „Spomeň si, čo nám vojvoda odkázal, keď sme ho naposledy žiadali o pomoc! Bezcitný bastard. Ten sa bratríčkuje len s kniežatami a cármi, a bohvie, v akých nekalých obchodoch na kontinente má prsty. Jeho milosť je príliš dôležitá, než aby sa babrala s takými, ako sme my,“ dodal trpko. „Neviem si spomenúť, kedy sa naposledy obťažoval navštíviť Cornwall. Ty vari hej?“
„Bolo to už dávno,“ pripustila.
„Iste, a teraz prišiel len pre tú poondenú stroskotanú loď! My ho už vôbec nezaujímame, hoci sme jeho krajania. Ak chceš vedieť, myslím si, že zabudol, odkiaľ pochádza. Ale táto malá lekcia by mu mala pomôcť, aby si spomenul.“
„Caleb!“
„Ja sa ho nezľaknem! A ty sa tiež neboj. Len čo dostane dievča, bude v tej kaši až po krk, či sa mu to páči alebo nie. Potom nebude mať inú možnosť, len nám pomôcť.“
„Ale ak sa mýliš, draho za to zaplatíme.“
„Rátam s tým,“ podotkol Caleb a prefíkané starecké oči sa mu chladne zaleskli. „Nemám na výber, Gladys. Horšie to už nemôže byť.“
„Nuž teda dobre, ak si si taký istý. Tak už choďte.“
Caleb sa zvrtol a jeho ošľahaná tvár stvrdla, keď dal pokyn svojim mužom: „Poďme. Vezmite dievča. Nenechajte jeho milosť čakať!“
Dvaja ufúľaní pašeráci uchopili Kate popod pazuchy a bez ďalších okolkov ju posotili do temnej, hryzavo chladnej januárovej noci.
Mozog jej priam vrel, ako sa snažila rozlúštiť kusé informácie z rozhovoru Doylovcov. Po prvý raz počula zmienku o niečom zlom, čo sa vraj udialo, ale jej zmysly boli priveľmi otupené ópiom, nedokázala si poskladať jednotlivé kúsky do celistvej mozaiky. Jej myseľ sa dvíhala a klesala na vlnách medzi vytržením a hrôzou; musela by vynaložiť priveľa úsilia, aby sledovala nejakú myšlienku. Bolo jednoduchšie dať sa iba unášať...
Medzitým pašeráci zdvihli jej bezvládne telo a uložili ju do stredného z troch otlčených pristavených kočov. Caleb na ňu hodil chatrnú deku, aby nezmrzla, a potom ju tam s ostražitým pohľadom zamkol, akoby tušil, že ich predtým počúvala.
O chvíľu vyrazili ku kilburnskému hradu, dedičnému sídlu muža, ktorého volali Zviera.
Keď malá karavána hrkotala dedinou bičovanou vetrom, Kate neprítomne pozerala z okna koča.
Vysoko nad ňou kosák mesiaca ako pazúr trhal riedke chuchvalce oblakov a odkrýval bodky hviezd; súhvezdia zimnej oblohy putovali dolu obzorom k lesklej čierňave Kanála.
V prístave blikali matné svetlá pašeráckych člnov, pohojdávajúcich sa v mrazivej noci na kotvách.
Cesta, po ktorej šiel sprievod, sa skrúcala okolo kopca. Zrazu sa na vzdialenom horskom hrebeni objavila strážna veža kilburnského hradu.
Kate sa na chvíľu oprela čelom o okno a zachmúrene sa naň dívala. Doteraz mala dosť času premýšľať, čo ju tam čaká, pretože prísnu vežu na vrchole bezútešného útesu vídala v diaľke cez okno malej spálne, ktorá posledných pár dní slúžila ako jej väzenská cela.
Podľa miestnej legendy na hrade strašilo a nad generáciami jeho obyvateľov visela kliatba.
Mrzuto pokrútila hlavou. Povery hlúpych sedliakov. Vojvoda Warrington nie je prekliaty, je to zloduch, vysvetlila by tým nevzdelaným chudákom. Aký iný človek by sa mohol podieľať na takejto neprávosti?
Podľa klebiet, ktoré v posledných týždňoch zachytila medzi ženami pašerákov, jej vojvoda pripadal ako šľachtic najhoršieho razenia – bohatý, mocný, skorumpovaný. Úplný zhýralec. Počula, ako sa ženy zhovárali, že jeho milosť patrí do nejakej neopísateľnej spoločnosti voľnomyšlienkarov v Londýne, do takzvaného klubu Inferno.
Striasla sa pri predstave, čo tam asi musí stvárať.
Bolo však zbytočné vopred ho nenávidieť, rovnako ako premýšľať, prečo sa jej to všetko vlastne stalo.
Od začiatku vôbec nechápala, prečo ju uniesli. Žila si pokojne v domčeku na okraji slatín so svojimi knihami a učebnicami; uzavretá do seba, nikdy nikoho neobťažovala. Nemala nepriateľov, aspoň o nich nevedela.
Pravda, ani veľa priateľov.
Prečo by si mal niekto vybrať práve ju?
Od detstva milovala rébusy, no túto hádanku nedokázala rozlúštiť, až sa napokon na základe niekoľkých faktov, ktoré poznala, dopracovala k vlastnému záveru.
Pašeráci obchodovali na čiernom trhu, ten však zanikol, keď sa skončila vojna. V mieri neexistovalo clo na luxusný francúzsky tovar.
Do Cornwallu zavítala bieda. Ak si pašeráci chceli zarobiť na živobytie, museli sa zamerať na nekalejšie činnosti.
Vedela o takzvanom obchode s bielym mäsom. V novinách písali o zločineckých skupinách, ktoré unášali osamelé mladé ženy a tajne ich predávali zhýralej šľachte a iným bohatým nemravníkom, ktorí tie úbožiačky znásilňovali, kedy sa im zachcelo. Akoby pre nich spôsobovanie bolesti a rozsievanie hrôzy predstavovalo svojskú formu zvrátenej zábavy.
Hoci Kate o tom počula, ani vo sne jej nenapadlo, že tieto reči sú niečím viac než len nechutnými výmyslami zo stredovekých románov, ktoré boli jej tajnou slabosťou. Na svoje zdesenie sa dnes sama ocitla v takej situácii.
To bolo jediné možné vysvetlenie.
Náhodou si vypočula časť rozhovoru Doylovcov, takže videla situáciu inak, ale vďaka ópiu bola taká zmätená, že nové informácie nedokázala nijako využiť. Bez ohľadu na to, čo ich slová znamenali, neveštilo to nič dobré.
V každom prípade oveľa dôležitejšie, než zistiť dôvod, prečo ju uniesli, bolo prísť na nejaký spôsob, ako z tejto kaše von. Približovali sa k hradu. Jej hrôza rástla s každým metrom cesty, ktorý koče prešli. Kat e zo všetkých síl bojovala s ópiom, čo jej zahmlievalo myseľ. Sadla si a stlačila kľučku. Zalomcovala ňou v nejasnej túžbe uniknúť, no kľučka sa ani nepohla.
Aj keby sa jej podarilo utiecť, uvedomovala si, že by sotva dokázala vzdorovať vlhku a ukrutnej zime, a napoly nahá by o niekoľko hodín zamrzla.
Nemôže ani dúfať, že sa raz dočká spravodlivosti, pomyslela si v návale zúfalstva. Všetci vedeli, že vojvodu v podstate nemožno trestne stíhať, nech by sa dopustil akéhokoľvek zločinu.
A navyše, komu to mala povedať? Kto by jej uveril? Sotva tomu verila ona sama. Jedno však vedela: ten človek ju môže aj zabiť, ak sa mu zachce. Jej jedinou nádejou v tej chvíli bolo, že keď sa jej Zviera nasýti, možno ju nechá žiť, možno jej dovolí odísť domov.
Myšlienka na útulný, slamou pokrytý domček na okraji Dartmooru jej vohnala do očí slzy neznesiteľného smútku, lebo jej pocity ešte vždy umocňovalo ópium. Prisahala si, že ak sa niekedy vráti domov, nikdy sa nebude sťažovať, že sa na okraji slatín cíti izolovaná od ľudí. V poslednom čase totiž objavila, že na svete existujú horšie veci ako osamelosť. Najťažšie bolo pomyslenie, že ten hlupák O´Banyon, vodca únoscov, uniesol nepravé dievča!
Od noci, keď sa to stalo, ju ten muž začal oslovovať nesprávnym menom – Kate Foxová namiesto Kate Madsenová.
Ona je predsa Kate Madsenová!
So slabnúcou nádejou ešte dúfala, že by azda za tým všetkým mohol byť krutý omyl, zámena osôb. Možno by mohla presvedčiť vojvodu, že toto sa nesmie stať, nie jej.
A zrazu... mysľou jej preletel záblesk spomienky z detstva na udalosť, na ktorú už takmer zabudla. Nahlodala jej teóriu o bielych otrokároch a splodila v nej strašný zmätok, ktorý ju zachvátil až do špiku kostí.
Nebolo však času vracať sa k tej spomienke.
Jej osud sa neodvratne priblížil.
Prišli na kilburnský hrad.
Týčil sa uprostred odstrašujúcich, nevľúdnych skál a mesačný svit striebril jeho masívne kamenné priečelie, za ktorým sa stlali uhľovočierne tiene.
Kate sa obrátila a hľadela naň, kým tri koče prehrmotali cez padací most a vošli pod kamenné oblúky strážnice, nad ktorými sa ježila padacia mreža. Dvaja mohutní strážcovia im pokynuli, aby šli bez zastavenia ďalej.
Takže ich očakávajú.
Zahľadela sa z okna koča na vonkajšie steny hradu. Ťahali sa po oboch stranách a strácali sa v temnote noci ako oceľové objatie, z ktorého niet úniku.
Srdce jej prudko bilo. Utiecť odtiaľto? Nie. Neexistuje žiadny spôsob. Aj keby bola teplo oblečená a nemala mozog omámený drogou, všade naokolo boli ozbrojení muži.
Prečo? Prečo si drží všetky tie stráže?
Je to asi dôkaz, že vojvoda má čo skrývať.
Už si utvorila názor na jeho obchody s pašerákmi. Vojvoda bol pre týchto zločincov akýmsi šľachtickým patrónom, a Kate bola presvedčená, že im dovolil voľne podnikať na pobreží, ktoré mu patrilo. Za to k nemu nepochybne putovala časť ich koristi. Pašeráci pravdepodobne dodávali do Inferna dievčatá, čo uspokojovali diabolské chúťky jeho členov.
Niet teda divu, že tu má toľko stráží, pomyslela si. Dokonca aj jej omráčenému mozgu sa videlo logické, že bohatý šľachtic, bratajúci sa so zločineckým podsvetím sa musí postarať o svoju ochranu.
Možno je iba rovnako podozrievavý ako každý tyran v minulosti, pomyslela si pri spomienke na svoje zaprášené knihy o dejinách ľudstva. Cézar a jeho prétoriánska garda – a súčasný Cézar, Napoleon so svojou elitnou Grande Armée, Veľkou armádou, alebo s tým, čo z nej zostalo po Waterloo vlani v lete.
Panebože, ak je aj vojvoda taký netvor, potom je jej situácia hrozivejšia, než si myslela.
Vpredu sa zjavila, akoby vyrástla z tmy, normanská pevnosť so štyrmi okrúhlymi vežami. Koče vhrkotali na štvorcový vydláždený priestor do stredu vnútorného nádvoria.
Keď sa kone náhle zastavili, zachvátila ju nová vlna strachu, a vo chvíli zmizli všetky jej nádeje na nejakú zázračnú záchranu.
Pašeráci náhlivo poskákali z troch kočov. Dvere prostredného povozu sa prudko rozleteli a dnu sa vovalil prúd mrazivého vzduchu.
„Vystúpte,“ nariadil Caleb nevrlo. Vodca pašerákov strčil ruku do koča a vytiahol ju von.
Kate schmatla chatrnú deku, aby sa aspoň ako-tak chránila pred nečasom, no Caleb ju z nej strhol, takže ostala len vo vyzývavom odeve neviestky. „To nebudeš potrebovať.“
Keď ju postavil na nohy, slabo vykríkla od bolesti, pretože tenké biele pančuchy jej neposkytli žiadnu ochranu pred vrstvou námrazy na dlažbe.
Caleb kývol na svojich poskokov. „Pomôžte jej.“
„Áno, pane.“ Dvaja muži ju chytili popod lakte a vykročili s ňou k zívajúcej gotickej bráne.
Kate sa snažila udržať na nohách, zuby jej však drkotali a telo sa prudko triaslo. Nohy jej oslabil strach a takmer bosé chodidlá ju pri každom kroku neznesiteľne pálili. Bola zmätená a krútila sa jej hlava, takže každý, kto ju zbadal, si určite pomyslel, že je to naozaj len obyčajná opitá neviestka. Ach, bože, jej urodzená francúzska matka sa musí obracať v hrobe, ak ju vidí.
Našťastie chlad Kate pomohol. Omámenie vďaka nemu vyprchalo a zima ju prinútila, aby zostala v strehu a vnímala okolie.
Stále však nevidela nijakú možnosť úniku – ani teraz, ani v budúcnosti. Sledovala pašerákov, ktorí prišli s ňou, no nespoznala medzi nimi žiadneho z tých troch, ktorí jej vtedy v noci vtrhli do domu.
Najodpornejší bol O´Banyon. Slizký, prefíkaný surovec.
Jeho meno začula práve v tú noc, keď ju uniesli; jeden z dvoch mladých mužov ho oslovil, či dovolí vyrabovať jej dom. O´Banyon veľkoryso vyhlásil, že si môžu privlastniť všetky peniaze a šperky, čo nájdu. Veľa toho však nenašli.
Bohatstvo, ktoré si Kate najviac cenila, bolo totiž uložené v knižnici, ale tí suroví hlupáci si sotva všimli diela Aristotela a Shakespeara.
V závetrí mohutnej kamennej brány im Doyle nariadil, aby sa zastavili. „Rozviažte jej ruky,“ prikázal svojim podriadeným.
Mužom, ktorí ju držali, sa na tvárach zjavil údiv.
„Jeho milosti by sa to nemuselo páčiť,“ zahundral Caleb. „Nech si ju zviaže sám, ak bude chcieť. Nebojte sa, nikam neujde. To dievča sotva vie, ako sa volá. No tak, pohnite sa!“ ukázal na povrazy okolo jej zápästia. „Odmrzne mi zadok.“
Kate si vydýchla, lebo muž poslúchol a rozviazal povraz, pútajúci jej ruky.
Kým sa Doyle pohol dopredu, zašermoval jej prstom tesne pred tvárou a hrozivo ju upozornil: „Nezazeraj mrzko na jeho milosť, dievčatko, lebo budeš túžiť, aby si sa vrátila naspäť do tej pivnice. Vnímaš ma? On nemá rád drzosť. Je to veľmi mocný muž. Ak máš rozum, budeš držať hubu a robiť, čo ti povie. Rozumieš?“
Pokorne prikývla a trela si zápästia.
Vodcu pašerákov prekvapilo, že tentoraz neprejavila odbojného ducha ako obvykle. Calebova vráskavá tvár sa zamračila. „A nepozeraj na mňa ako jahňa na bitúnku!“ zasipel. „Desiatky tunajších dievčat by dali pravú ruku za pár nocí v jeho posteli! Prežiješ to.“
Kate stuhla, ale jeho drsné slová aspoň spôsobili, že zadržala slzy, čo ju pálili pod viečkami. Pozbierala posledné zvyšky odvahy, zdvihla hlavu a vystrela plecia, odhodlaná prežiť. Boh vie, že sa nechce vopred vzdávať.
„Poďme, banda,“ vyzval Doyle svojich mužov a nad jej vnútorným bojom len mykol plecom. „Dajme diablovi, čo je diablovo.“ Po tých slovách zabúchal masívnym kovovým klopadlom na dvere okované železom.
Otvoril im šľachovitý komorník, oblečený v čiernom.
„Dobrý, pán Eldred,“ pozdravil Caleb pri vstupe so všetkým šarmom, akého bol schopný.
Komorník sa uklonil ako živý čierny kostlivec. „Pán Doyle.“ Mal bystré, hlboko vsadené oči, vychudnutú tvár a akoby nacvičený pokojný výraz, ktorý však neveštil nič dobré. Strapaté sivé vlasy, nad čelom ustupujúce, mu na temene a zátylku trčali na všetky strany, rozdivočené ako búrkový mrak.
Komorník s nevyspytateľným výrazom pozrel na Kate, ale bol zjavne príliš chápavý, aby sa na niečo vypytoval. Obrátil sa a zdvihol lampáš do výšky. „Tadiaľto, prosím. Pán vás očakáva.“
Celá skupina sa pobrala za ním. Eldred, ktorý ich viedol nadol vysokou temnou chodbou, celou z kameňa, ozdobenou vyrezávaným tmavým drevom a stáročnou omietkou. Kate sa potkýnala na zmrznutých nohách a obzerala sa okolo. Nikdy predtým nebola na hrade a zdalo sa jej neuveriteľné, že niekto skutočne môže žiť na takomto mieste.
Nebol to dom, ale pevnosť, mocné sídlo, čo tu zostalo z čias rytierov a drakov.
Všetko bolo temné a tvrdé, studené a hrozivé. Staré zbrane, štíty a časti brnenia, roztrhané bojové zástavy, visiace na stenách namiesto obrazov. Nebolo tu nič pekné či lahodiace oku, ale aj v nehostinnom prostredí zabudla na strach – na jednu alebo dve sekundy. Pri pohľade na toto historické miesto, pri predstave bojov, ktorých bolo svedkom, a všetkých tajomných vecí, ktoré sa tu iste v priebehu stáročí odohrali, sa v nej prebudila neutíchajúca túžba po vedomostiach.
Potom si všimla, že jej únoscovia sú stále nervóznejší.
„Nuž teda, Eldred,“ otočil sa Caleb ku komorníkovi, keď kráčali temnou chodbou, „akú má náladu dnes večer?“
„Pardon, pane?“
„Zviera,“ zašepkal. „Zúri?“
Komorník si ho nesúhlasne premeral. „Som si istý, že takto to nemožno pomenovať.“
„To znamená áno,“ zamrmlal Caleb.
Eldred ich voviedol do obrovskej, priestrannej dvorany s klenutými stropmi.
Medzi trámami sa nahusto stlala temnota. Bočné steny miestami zakrývali prastaré gobelíny. Z náprotivnej steny vyčnieval nad miestnosťou balkónik, určený pre minstrelov – potulných spevákov. Zdanie akéhosi pohodlia predstavovalo iba pár drsných kusov starodávneho nábytku.
Vo výklenkoch miestnosti stáli na stráži dvaja muži, odetí v čiernom, rovnako ako ich druhovia pri vstupe do hradu. Stáli v pozore, nehybní ako staré brnenia, čo zdobili veľkú dvoranu.
Jedinou známkou života bol blčiaci oheň v rozzevenom otvore kozuba, ďaleko na vyvýšenom konci dvorany – a tam Kate po prvý raz uvidela Zviera.
Hneď vedela, že je to on.
Jeho nesmierna, z hĺbky bytosti vyžarujúca sila akoby napĺňala dvoranu, hoci sa ani neotočil. Vojvoda z Warringtonu stál chrbtom k nim, obrátený k ohňu, a silueta obrovskej postavy sa ostro črtala v žiare plameňov.
Pohrával sa s veľkou zvláštnou zbraňou s dlhou vrúbkovanou čepeľou, akýmsi krížencom smrtiacej kopije a meča. Vyvažoval ju na hrote a zlovestne pomaly ju točil.
Eldred ich ohlásil so zdvorilým odkašľaním. „Ehm, vaša milosť... Caleb Doyle a jeho spoločníci.“
Zdvihol zbraň a jej dlhá rukoväť mu spočinula na mohutnom pleci.
Keď sa obor pomaly obrátil čelom k nim, Kate vyskočilo srdce kamsi do krku. Znehybnel a cez celú dvoranu sa na nich zahľadel ostrým, až pod kožu prenikajúcim pohľadom.
Potom k nim zamieril dlhými, nenáhlivými, ale rozhodnými krokmi: stredoveký bojovník v odeve zo súčasnosti. V rozľahlej dvorane sa doďaleka ozýval buchot jeho čižiem postriekaných blatom.
Kate naňho hľadela s pootvorenými ústami; cítila strach a akúsi úctivú bázeň.
Caleb si strhol klobúk, pokročil vpred a pokynul svojim mužom, aby urobili to isté. Pašeráci zhrčení okolo Kate o krôčik postúpili, ale krčili sa pritom od strachu.
Hľadela ako prikovaná na obávaného vojvodu, pomaly sa blížiaceho k nim. Márne pátrala po akomkoľvek náznaku jemnosti v ňom. Z tohto muža vyžarovala iba nemilosrdná sila. Pôsobil tvrdo, temne a nebezpečne, ako stelesnená hrôza.
Bolo jasné, že sa práve vrátil. Hrivu drsných tmavých vlasov, ešte rozviatych vetrom, mal vzadu voľne zviazanú do chvosta. Sledovala ho očami rozšírenými od úžasu. Tmavá šatka okolo jeho šije pôsobila oveľa uvoľnenejšie ako kravata. Rozopnutá biela košeľa odhaľovala kúsok krku a nižšie ju zakrývala čierna vesta, obopínajúca mocný hrudník.
Kvapky dažďa a rozpusteného snehu mu ešte stekali z čiernych bričesiek, žiara ohňa sa odrážala od čepele zbrane, ktorú držal tak nenútene, akoby sa s ňou už narodil. Kate od neho nemohla odtrhnúť oči. Srdce jej prudko búšilo.
Môže mať niečo vyše tridsať rokov, odhadla podľa jeho hranatej, drsnej tváre, keď podišiel bližšie. Husté tmavé obočie mu nad ľavým okom pretínala kľukatá jazva v tvare hviezdy. Pokožku mal nezvykle opálenú, akoby strávil roky vo veľmi slnečnej krajine, nos široký, ale rovný; výsmešné, zomknuté pery mu lemovali ostré vrásky.
A jeho oči boli desivé.
Farbou i výrazom pripomínali oceľ; podozrievavo ich privieral, no z ich lesku presvitala utajovaná zlosť. Uvedomila si, že vojvoda čaká len na chvíľu, keď sa bude môcť vyvŕšiť na pašerákoch, a možno aj na nej – skôr než uplynie táto noc.
Panebože, mohol by ju zabiť jediným úderom, pomyslela si. Bol obrovský, takmer dva metre vysoký, s rukami ako zo železa a plecami pripomínajúcimi cornwallské útesy. Zdal sa dosť silný, aby udvihol koňa. Kate mu siahala sotva do polovice mohutnej hrude.
Niet divu, že pašeráci sa ho nesmierne báli, hoci Caleb nedávno dolu v dedine tvrdil opak. Warrington mal impozantnú postavu dobyvateľa a k tomu silu a moc najvyššej šľachty – hneď po kráľovskej rodine.
Keď už bol takmer pri nich a premeriaval si ju od hlavy po päty nehanebným pohľadom, opatrne cúvla.
„Čo to má byť?“ zavrčal tlmene na Doyla, kývnuc smerom k nej. Podvedome reagujúc na jeho slová, v panike sa vzoprela zovretiu svojich únoscov a pokúsila sa ujsť.
Zastavili ju.
„Darček, vaša milosť!“ vykríkol Caleb Doyle so silenou veselosťou.
Pašeráci ju ťahali k Warringtonovi a ten si ju prezeral ako dravý vlk.
„Darček?“ opakoval uvážlivo.
Caleb ju k nemu postrčil s radostným úškrnom. „Áno, pane! Ako výraz nášho nadšenia, že vás môžeme opäť privítať v Cornwalle – po toľkom čase! Fajnové mladé ohrievadlo do postele na chladné zimné noci. Skutočná kráska, však?“
Vojvoda dlho mlčal a pozorne si ju prezeral. Potom sotva počuteľne odvetil: „Naozaj.“ Jeho hlboký hlas znel ako vzdialené burácanie hromu.
Tak uprene na ňu hľadel, že Kate sa nedokázala ani pohnúť. Bola rada, že nezabudla dýchať.
Caleb sa znovu nervózne zasmial a ostatní ho nasledovali, ale Warrington to sotva vzal na vedomie. Kĺzal po nej hodnotiacim pohľadom.
„Je to od vás veľmi dômyselné, Doyle,“ zamumlal a s potešením sledoval, ako chlad pôsobí na výrazne ženské časti jej tela.
Ten bezočivý, chlipný pohľad v nej zadusil poslednú nádej, že vojvoda by sa nemusel zúčastniť tohto zločinu.
Predstavovala preňho iba tovar.
„Mysleli sme si, že by sa vám mohla páčiť, pane. Priniesli sme ešte zopár vecí, ktorými vám chceme prejaviť úctu...“ Doyle náhlivo pokynul svojim spoločníkom. „Ukážte mu to. Pohnite sa!“ Jeho muži začali vojvodovi ukazovať fľašky prvotriednej brandy a kvalitný tabak, no on si sotva všimol, čo mu ponúkali, ešte vždy si prezeral Kate so zamysleným leskom v očiach.
Nevedela, čo má robiť. Nijaký muž na ňu ešte nikdy takto nehľadel. Warrington ju podrobne skúmal, ba nie, hltal ju očami.
Premeriaval si ju od ešte vlhkých vlasov po nohy v pančuchách, prezeral si ju od hlavy po päty; potom jej prekvapujúco pozrel tvrdo a priamo do očí, ale len na chvíľu.
V tom prchavom okamihu si nebola istá, čo sa mihlo v jeho prenikavom pohľade okrem záblesku chladného rozumu – ako v očiach hráča uprostred šachovej partie.
„Ste spokojný s darčekom, vaša milosť?“ dovolil si Caleb nesmelú otázku.
Vojvoda naňho blysol nebezpečným úsmevom, účinnejším ako ópium.
„To čoskoro zistíme,“ povedal. Potom, nespúšťajúc z nej pohľad, kývol na mlčanlivé stráže. „Zaveďte ju do mojej izby.“
