✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Napínavá novela s antikoncom.
Balla (1967) žije v Nových Zámkoch. Vydal knihy Leptokaria (1996, druhé vydanie 2000, tretie vydanie 2002), Outsideria (1997), Gravidita (2000, druhé vydanie 2003), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005, po maďarsky 2006), Cudzí (2008). V Slovinsku vyšiel výber poviedok Dvosamljenost (2005), v Českej republike Naživu (2008), v Poľsku Niepokój (2008) a Świadek (2011).
Ukážka textu z knihy
Zašiel som k detskému lekárovi, hoci som mal už dvadsať rokov a bol som práve na vojne. Zdravotná sestra zdôraznila, že ma doktor nesmie vidieť vo vojenskom, lebo by ho to rozzúrilo: nenávidí vojakov, policajtov, železničiarov a zdravotné sestry. Preto nemám na sebe sestričkovskú uniformu, kvákala tá žena. Načo som tam vôbec šiel? Nevylučujem, že sa mi to iba prisnilo, niekedy v šestdesiatom treťom, alebo ešte o rok skôr. Bolo mi skrátka zle. Vošiel som k lekárovi do ordinácie a pohľad mi padol na jeho ruky. Na pravej mu chýbal prostredník a ukazovák.
„Tak, čo máme?" opýtal sa.
Potom sa rozhodol, že vykoná vyšetrenie semenníkov, začal sa mi ich dotýkať a vyhlásil čosi, čo sa neskôr ukázalo ako podstatné: „Vy neploďte, súdruh! Vy neploďte, lebo splodíte dravca."
Čakal som, čo bude ďalej.
Doktor pokračoval: „Ale keď vaša žena bude padavka, slabá, chorľavá, a už v tridsiatke jej odídu zuby a zrednú vlasy, čo je u mladých žien dosť zriedkavé, tak to vami splodeného dravca veľmi poznačí. Narodí sa zbabelý človek. Taký, čo je vo svojom vnútri dravcom, ale navonok to tají. Toto nikomu neurob, chlapče!"
Varovne zdvihol ukazovák pravej ruky.
Takže ukazovák mu nechýbal.
Sedel som na studenom igelite, ktorým bola prikrytá biela posteľ v ordinácii, vták mi visel, gule spočívali v lekárovej dlani. Poťažkával ich.
„A možno," mrmlal, „možno máme šťastie a budeš nakoniec impotentný. Tomu by nasvedčovalo, že jedno vajce je akési nedovyvinuté... akoby vtiahnuté... utiahnuté, drobučké, zlaté nežné vajíčko." Mykol ma za gule a vrazil mi facku: „Ty nejeb, rozumel si?!"
Reflexívne som ho kopol do tváre, bol to skôr kŕč, nie agresívna odveta. Rýchlo som si navliekol spodky a zmizol z ordinácie. Kričal za mnou z linolea, kde ostal ležať po kopanci: „Aj tak viem, že si vojak! Myslíš si, že to nemám o tebe všetko v papieroch?! Napadol si lekára! Za to ťa zavrú!"
Utekal som a v letku si uvedomil, že jednu takú ženu poznám.
Presne takú, o akej hovoril doktor.
