Vojna, jedna z najbežnejších tém prózy 20. storočia, nachádza v románe netradičné stvárnenie. Autorkin interpretácia moderných dejín sa totiž stala skutočným kameňom sváru kritiky. Morante akoby v tomto diele dospela k rezignovanému pohľadu na históriu, ktorá sa priam rozpúšťa v bezútešnosti a fatálnej nenapraviteľnosti. "Vo veľkom svete niet veľa noviniek. Ako po všetky predchádzajúce storočia ľudských dejín, aj toto storočie sa riadi nemenným princípom historického vývinu: jedni vládnu, druhí slúžia." Tieto slová z úvodu románu rámcujú dielo a nepripúšťajú vykúpenie: niet hranice medzi vojnou a mierom pre zatratených, každý čas ich odvieva do zabudnutia už pri narodení.
Na týchto základoch Elsa Morante stavia mrakodrap spájajúci prízemie (aj temný suterén) s vrchnými poschodiami, strácajúcimi sa v nadoblačných výšinách. Takto potom treba nazerať na "protirečenia" v historických úvodoch k jednotlivým kapitolám, na dejepisné "mýty" a "stereotypy", na ich "populistické" predkladanie, na "fatalistické" videnie ľudského údelu, na "anarchistické" sny o rovnosti, na osudovú "absenciu komunikácie" medzi všetkými členmi tvorstva, na "márnosť" historickej pamäti. Pretože tieto postoje sú votkané do premyslenej osnovy zloženej z okamihov prenikavej intuície o vyššom poslaní človeka, o jeho údele presahujúcom dejinné činy.
Vďaka tejto podstatnej črte dielo získava odolnosť voči pôsobeniu času. Romány Tolstého a Cervantesa, eposy Danteho a Homéra sú ľudskými posolstvami, nie obyčajnými svedectvami o období ich vzniku. A kamsi do tohto radu treba zaradiť román Elsy Morante Príbeh v dejinách.
