Recenzie:
Hoci sa literatúra ako celok mení, nadobúda vždy nové hodnoty, tvary a venujú sa jej noví predstavitelia, nájdu sa stálice, ktoré na literárnom nebi žiaria už pekných pár rokov. Takým je nepochybne najčítanejší slovenský románopisec Jozef Nižnánsky (1903-1976), prežívajúci svoj tvorivý vrchol najmä v prvej polovici 20. storočia. Prostredníctvom Media klubu, ktorý vydáva jeho súborné dielo, sa v rukách čitateľov objavuje aj dnes - na pultoch je už desiaty román Trnava, ruža krvavá, navyše knižne vychádza prvý raz a v úprave synovca J. Nižnánskeho.
Na jednej strane je Trnava, ruža krvavá historický román a zachytáva boje prívržencov Františka Rákocziho v 18. storočí, na strane druhej je to román ľúbostný a rieši problematické postavenie lásky v dobe poznačenej predsudkami (majetkové pomery, spoločenské postavenie, vierovyznanie), no nechýbajú ani vtipné epizódky z každodenného života ľudu (nočné lapanie záškodníka u Hrašovských).
Hlavnými aktérmi príbehu sú bratia Adam a Michal Dulovci a dianie okolo nich má niekoľko polôh: boje kurucov a labancov, ľúbostný vzťah bratov, zápas bratov so sokmi v láske. Nižnánsky pri budovaní charakterov a konfliktu románu využíva "metódu zhody a náhody". Až neuveriteľná podobnosť osudov bratov, ktorých beh života na istý čas rozdelil, v nás vyvoláva pochybnosti, či náhodou nejde o jednu a tú istú postavu. Obaja začínajú ako pisári, obaja sa zaľúbia do dcér svojich starostov, obaja majú sokov v láske (labanci Scharudi a Benický) a obaja v závere uspejú v snahe stať sa spoločensky hodnými svojej lásky.
Nižnánsky ako historické podložie príbehu využíva boje labancov a kurucov, čím ho začleňuje do konkrétneho obdobia. Nesiaha však po naturalistickom opise vražedného zápolenia, ale preniká do vnútra ľudí, najmä kurucov. Zobrazuje intrigy a lesti, ktoré im dopomohli k víťazstvám, ale i zradu vlastných znamenajúcu porážku. Na podčiarknutie historickej validity faktov mu slúži topografia (presný geografický opis postupu vojsk). A aj keď dobytím Trnavy labancami by sa malo všetko skončiť, autor zostáva optimistom a jeho otvorený záver signalizuje novú nádej.
Podobne ako v ľudovej rozprávke i Jozef Nižnánsky opisuje zápas dobra a zla, využíva bohatý repertoár historických a fiktívnych postáv odzrkadľujúcich ovzdušie slovenských miest danej doby a siaha po istom stupni idealizácie či priam hyperbolizácie postáv, keď do protikladu stavia dobrých kurucov (Dulovci) a zlých labancov (Scharudi a Benický). Zároveň nezabúda poukazovať na pevný charakter a nezlomnú vôľu a silu prostého človeka - otca bratov Dulovcov, ktorého ani neúspech a opakované požiare nivočiace jeho majetok nezlomili, ba skôr posilnili. A to je vlastne odkaz románu Trnava, ruža krvavá: Nedať sa zlomiť ničím a nikým, nepokoriť sa a nezradiť vlastné ideály! V závere zajatí kuruci odmietajú prisahať vernosť cisárovi a volia radšej utrpenie, ako by mali zapredať svoje duše...
Barbora Baranová, Knižná revue 19/2001
