Básnika Ľubomíra Feldeka ani jeho manželku Oľgu netreba čitateľskej verejnosti nejako zvlášť predstavovať. Títo tvoriví ľudia sa v živote nezvyčajne dopĺňajú, no v tvorbe idú každý vlastnou cestou. Tentoraz sa ich zámery prekrížili, aby vytvorili knižku nádherných veršov a zároveň vtipných postrehov nielen z ich spoločného života. Oľga zo stoviek Ľubomírových veršov vybrala tie, ktoré jej najväčšmi prirástli k srdcu, a aby sa jej ľahšie komentovalo, rozdelila básne do desiatich celkov. Čitateľ sa takto ocitol v zázračnom svete poézie a zvláštneho humorného sveta. Kým básnik miluje, raz horúco, vášnivo, inokedy už s nostalgiou a smútkom, prozaička si vychutnáva každú scénku, každú rozmanitosť života. Výber sa začína týmito nádhernými veršami mladého básnika: Ach, neznámi! Tí vedia sa mať radi,/ keď na stanici stoja vlaky dva/ a cudzí cudzej do obloka hľadí,/pošle jej bozk a ona zakýva./Len chvíľa je to. Túžiť sa dá predsa./ No už sa hýbu rušne z nádražia/a ani vševedúci nedozvie sa, čo vlak tu vlaku navždy odváža./ Ku koncu knižky sa už zrelý muž vie so sebairóniou pozrieť na budúcu starobu: Keď budeš starenka a ešte budem živý,/zaujmem polohu s pomocou palice/a z kĺbov ozve sa mi vrzgot náruživý,/ aj keď ma po tvári šľahne bič z chrbtice.