Tento básnik a realista dlho ostával nepochopeným prorokom vo svojej krajine. Kedysi povedal istému svojmu priateľovi: „Len trpezlivosť! Až zomrieme, uvidíš, ako s nami budú pekne zaobchádzať!" Nemýlil sa. Jeho smrť a pohreb v Petrohrade sprevádzali prejavy veľkej úcty práve tej mládeže, ktorej nedôveru vo svojom živote tak trpko pociťoval. Politickí väzni zo všetkých ruských väzení dali mu na hrob položiť veniec s nápisom: „Mŕtvi Nesmrteľnému". Dozaista medzi nimi bolo aj množstvo ľudí, ktorých osudy skoncentroval do hlavnej postavy svojho generačného románu Otcovia a deti a dokázal tak pretvoriť realitu na poéziu.
