📚 Horúce knižné zľavy

Ďalší

Turistov v džungli obťažovala hovoriaca opica, vedci izolovali gén "vládnutia"... Vitajte v našom genetickom svete. Rýchlom,...

Michael CrichtonIkar (2007)

🍎 Vypredané
11,58€

Turistov v džungli obťažovala hovoriaca opica, vedci izolovali gén "vládnutia"... Vitajte v našom genetickom svete. Rýchlom, dravom, vymykajúcom sa spod kontroly. Nie je to svet budúcnosti - to všetko je tu a teraz!

Rozmer: 145x227
Počet strán: 320
Vydavateľ: Ikar
Rok vydania: 2007

Citácia

Vnútorná brána sa otvorila a Henry vošiel autom do areálu. Prešiel okolo administratívnej budovy a zamieril rovno tam, kde boli umiestnené opice. Šimpanzy boli pôvodne v budove B. Predpokladal, že tam ešte vždy sú.
Otvoril vonkajšie dvere a strčil kartu do snímača vnútorných dvier. Prešiel po chodbe k monitorovacej miestnosti B. Bola plná obrazoviek ukazujúcich všetky šimpanzy na dvoch poschodiach zariadenia. Mali tam okolo osemdesiat zvierat rôzneho veku a pohlavia.
Slúžiaci veterinárny asistent mal na sebe kaki uniformu. No bol tam aj Rovak, šéf zariadenia. Museli ho upozorniť, keď vchádzal prednou bránou. Rovak mal päťdesiat, oceľovosivé vlasy, vojenské držanie. Bol to však schopný vedec.
„ Prekvapilo ma, že prichádzate, “ podal mu ruku. Pôsobil priateľským dojmom. „ Máte krv? “
„ Hej, “ prikývol Henry.
„ Bellarmino bol celý posratý, “ skonštatoval Rovak. „ Dosiaľ sa tu neukázal, a asi vieme, prečo. “
„ Čo tým myslíte? “ spýtal sa Henry.
„ Prejdime sa, “ odvetil Rovak.
Henry vybral z vrecka lístok. „ Hľadám samicu F-402. “
„ Nie. Hľadáte potomka samice F-402. Tadiaľto. “
Vošli do bočnej chodby. Viedla k malému výcvikovému zariadeniu, ktoré sa zvyčajne používalo na krátkodobé experimenty. „ Držíte ho tu? “
„ Musíme. Veď uvidíte. “
Vstúpili dnu. Na prvý pohľad to pripomínalo miestnosť na hranie v škôlke, rozhádzané pestrofarebné hračky na modrom koberci. Náhodný návštevník by si nemusel všimnúť, že sú vyrobené z vysokoodolného trvanlivého plastu. Na jednej stene boli okienka na pozorovanie. Z reproduktorov znel Mozart.
„ Má rád Mozarta, “ pokrčil plecami Rovak. Prešli do menšej miestnosti na boku. Cez strop prenikalo slnečné svetlo. Uprostred bola klietka s rozmermi päťkrát päť metrov. V nej sedel mladý šimpanz, veľký asi ako päťročné dieťa. Tvár mal plochejšiu, ako je zvyčajné, pokožku bledú, no zjavne to bol šimpanz.
„ Ahoj, Dave, “ povedal Rovak.
„ Ahoj. “ Šimpanzov hlas znel chrapľavo. Obrátil sa k Henrymu. „ Si moja mama? “ spýtal sa.

----------------------------------------------------------------------------------------

K035

Henry Kendall zamieril z Dullesovho medzinárodného letiska na sever po ceste číslo 267, ktorá viedla k zariadeniu pre primáty v Lambertville. Uplynula takmer hodina, kým uvidel reťazový plot a vrátnicu za dvojitou bránou. Za bránou rástli veľké javory, ktoré zakrývali komplex budov o kúsok ďalej. Lambertville patril k najväčším zariadeniam na výskum primátov na svete, Národný inštitút však túto skutočnosť, ani miesto, kde sa nachádza, nezverejňoval. Sčasti preto, lebo výskum primátov bol politickou záležitosťou, a čiastočne z obáv pred vandalizmom aktivistov. Henry zastal pred vonkajšou bránou, stisol tlačidlo, povedal „Henry Kendall“ a čísla svojho kódu. Vyklonil sa z auta, aby kamera jasne videla jeho tvár.
„Ďakujem, doktor Kendall.“ Brána sa otvorila. Posunul sa k druhej bráne. Prvá sa za ním zavrela. Vyšiel strážnik a skontroloval mu doklady. Na toho chlapa sa hmlisto pamätal. „Nečakali sme vás dnes, doktor Kendall.“ Podal mu časovo obmedzenú čipovú kartu.
„Chcú, aby som odpratal nejaké veci zo svojej skrinky.“
„Hej, iste. Viete, je to tu čoraz stiesnenejšie.“
„Áno, viem.“ Myslel pritom na Bellarmina.
Vnútorná brána sa otvorila a Henry vošiel autom do areálu. Prešiel okolo administratívnej budovy a zamieril rovno tam, kde boli umiestnené opice. Šimpanzy boli pôvodne v budove B. Predpokladal, že tam ešte vždy sú.
Otvoril vonkajšie dvere a strčil kartu do snímača vnútorných dvier. Prešiel po chodbe k monitorovacej miestnosti B. Bola plná obrazoviek ukazujúcich všetky šimpanzy na dvoch poschodiach zariadenia. Mali tam okolo osemdesiat zvierat rôzneho veku a pohlavia.
Slúžiaci veterinárny asistent mal na sebe kaki uniformu. No bol tam aj Rovak, šéf zariadenia. Museli ho upozorniť, keď vchádzal prednou bránou. Rovak mal päťdesiat, oceľovosivé vlasy, vojenské držanie. Bol to však schopný vedec.
„Prekvapilo ma, že prichádzate,“ podal mu ruku. Pôsobil priateľským dojmom. „Máte krv?“
„Hej,“ prikývol Henry.
„Bellarmino bol celý posratý,“ skonštatoval Rovak. „Dosiaľ sa tu neukázal, a asi vieme, prečo.“
„Čo tým myslíte?“ spýtal sa Henry.
„Prejdime sa,“ odvetil Rovak.
Henry vybral z vrecka lístok. „Hľadám samicu F-402.“
„Nie. Hľadáte potomka samice F-402. Tadiaľto.“
Vošli do bočnej chodby. Viedla k malému výcvikovému zariadeniu, ktoré sa zvyčajne používalo na krátkodobé experimenty. „Držíte ho tu?“
„Musíme. Veď uvidíte.“
Vstúpili dnu. Na prvý pohľad to pripomínalo miestnosť na hranie v škôlke, rozhádzané pestrofarebné hračky na modrom koberci. Náhodný návštevník by si nemusel všimnúť, že sú vyrobené z vysokoodolného trvanlivého plastu. Na jednej stene boli okienka na pozorovanie. Z reproduktorov znel Mozart.
„Má rád Mozarta,“ pokrčil plecami Rovak. Prešli do menšej miestnosti na boku. Cez strop prenikalo slnečné svetlo. Uprostred bola klietka s rozmermi päťkrát päť metrov. V nej sedel mladý šimpanz, veľký asi ako päťročné dieťa. Tvár mal plochejšiu, ako je zvyčajné, pokožku bledú, no zjavne to bol šimpanz.
„Ahoj, Dave,“ povedal Rovak.
„Ahoj.“ Šimpanzov hlas znel chrapľavo. Obrátil sa k Henrymu. „Si moja mama?“ spýtal sa.

Henry Kendall nebol schopný prehovoriť. Pohol sánkou, ale slová nevychádzali. „Áno, je, Dave,“ povedal Rovak. Obrátil sa ku Kendallovi. „Volá sa Dave.“
Šimpanz civel na Henryho. Len ticho civel, sedel v klietke a držal si rukami palce na nohách.
„Viem, že je to šok,“ prehovoril Rovak. „Predstavte si, aký mali ľudia pocit, keď to zistili. Veterinár z toho takmer dostal infarkt. Nikto nemal predstavu, že je iný. Prišlo to sčista-jasna. Test na kyselinu sialovú vyšiel negatívne. Zopakovali ho, pretože predpokladali, že je to chyba. Ale nebola. A potom, pred troma mesiacmi, začal rozprávať.“
Henry vzdychol.
„Rozpráva dobre. Má trochu problémy so slovesným časom, ale nikto ho neučil. Pravdu povediac, je izolovaný od celého okolia. Chcete, aby som ho pustil?“
Kendall zaváhal. „Je, hm...“ Šimpanzy vedia byť agresívne; aj malé jedince môžu byť nebezpečné.
„Ach, iste. Je veľmi učenlivý. Nie je šimpanz, však?“ Otvoril klietku. „Poď von, Dave.“
Dave vyšiel váhavo, ako človek prepustený z väzenia. Zdalo sa, že sa priestoru mimo klietky obáva. Pozrel na Henryho. „Budem bývať s tebou?“
„Neviem,“ odvetil Henry.
„Nemám rád klietku.“
Načiahol sa a chytil Henryho za ruku. „Môžeme sa ísť hrať?“
Vošli do herne. Dave ho viedol.
Henry sa spýtal: „Je na to zvyknutý?“
„Áno. Chodieva sem tak na hodinu denne. Väčšinou s veterinárom. Niekedy so mnou.“
Dave podišiel k hračkám a začal ich aranžovať do rôznych tvarov. Do kruhu, potom do štvorca.
„Som rád, že ste ho prišli navštíviť,“ povedal Rovak. „Myslím, že je to dôležité.“
„Čo s ním bude?“
„Čo myslíte? Je to ilegálne a smrdí to, Henry. Medzidruhový vyšší primát? Viete, že Hitler sa pokúšal krížiť ľudí a šimpanzy. Aj Stalin. Dalo by sa povedať, že oni definovali túto oblasť. Takže Hitler, Stalin a teraz americký výskumník z Národného inštitútu zdravia? V nijakom prípade, kamoš.“
„Takže čo...“
„Toto je neautorizovaný experiment. Treba ho ukončiť.“
„Žartujete?“
„Ste vo Washingtone,“ povedal Rovak, „a pozeráte na politickú rozbušku. Terajšia administratíva už obmedzuje financovanie inštitútu. Ak o tom prenikne čo len slovo, skreše ho na desatinu.“
„Ale to zviera je mimoriadne,“ protestoval Henry.
„Ale neautorizované. A všetkým záleží len na tom.“ Rovak pokrútil hlavou. „Nebuďme sentimentálni. Podstúpili ste neautorizovaný transgénny experiment a v pravidlách jasne stojí, že akýkoľvek experiment, ktorý neschválil výbor, sa musí bez výnimky ukončiť.“
„A čo s ním, hm...“
„Intravenózne podané morfium. Nič nepocíti. Nemusíte si robiť starosti. Dobre sa oňho postaráme. A po utratení nezostane dôkaz, že sa čosi také vôbec stalo.“ Hlavou kývol smerom k Davovi. „Prečo by ste sa s ním chvíľu nezahrali. Vaša spoločnosť sa mu bude páčiť. Z nás je už unudený.“

Hrali akúsi improvizovanú dámu, používali hračkárske dielce a preskakovali nimi jeden cez druhý, sediac na dlážke. Henry si všímal detaily – Davove ruky, ktoré mali proporcie ľudských rúk; jeho nohy, šikovné ako nohy šimpanza; oči s modrými škvrnami v dúhovkách, a úsmev, nie celkom ľudský, nie celkom opičí.
„Je to zábavné,“ povedal Dave.
„Pretože vyhrávaš.“ Henry v skutočnosti nechápal pravidlá, no myslel si, že by mal Dava nechať vyhrať. Tak to robil s vlastnými deťmi.
A potom si pomyslel: Toto je moje vlastné dieťa.

Vedel, že neuvažuje jasne. Konal inštinktívne. Uvedomoval si, že pozorne sleduje, ako sa Dave vracia do klietky, ako sa zamyká číselnou kombináciou, ako...
„Dovoľte, aby som mu ešte podal ruku. Otvorte to znova.“
„Pozrite,“ povedal Rovak, „netrápte sám seba. Ani jeho.“
„Chcem mu len podať ruku.“
Rovak vzdychol, otvoril klietku. Henry pozoroval. 01-05-04.
Podal Davovi ruku a rozlúčil sa.
„Prídeš zajtra?“ spýtal sa Dave.
„Čoskoro,“ odvetil Henry.
Dave sa odvrátil, nepozeral, ako Henry odchádza a zatvára dvere.
„Počujte,“ povedal Rovak, „mali by ste ďakovať osudu, že vás nebudú prenasledovať a nezavrú do väzenia. Neurobte nijakú hlúposť. Zvládneme to. Choďte po svojom.“
„Dobre,“ odvetil Henry. „Ďakujem.“
Požiadal, či môže ostať v zariadení, kým nebude čas pobrať sa na letisko. Umožnili mu pobudnúť v časti pre výskumníkov. Popoludnie strávil čítaním o Davovi. Preštudoval všetky poznámky v jeho materiáloch. Všetky si vytlačil. Chodil po budove, niekoľkokrát zašiel do kúpeľne, aby si hliadky zvykli na to, že ho vidia na monitoroch.
Rovak išiel domov o štvrtej, cestou sa zastavil a rozlúčil sa s ním. Veterinári a hliadky sa striedali o šiestej večer. O pol šiestej sa Henry vrátil do výcvikového zariadenia a zamieril rovno do Davovej miestnosti.
Odomkol klietku.
„Ahoj, mama,“ povedal Dave.
„Ahoj, Dave. Chcel by si ísť na výlet?“
„Áno.“
„Dobre. Urob presne, čo ti poviem.“

Výskumníci sa často prechádzali s krotkejšími šimpanzmi a niekedy ich držali za ruku. Henry kráčal s Davom po chodbe, pokojne, ignorujúc kamery. Odbočili doľava na hlavnú chodbu a zamierili k vonkajším dverám. Otvoril vnútorné dvere, previedol cez ne Dava a otvoril vonkajšie dvere. Ako očakával, nebol tam alarm.
Zariadenie v Lambertville bolo vybavené tak, aby sa doň nedostali votrelci a aby zvieratá nemohli utiecť, no nebránilo výskumníkom odísť so zvieratami. Vedci často potrebovali z rôznych dôvodov vziať zvieratá so sebou, takže tu z tohto hľadiska neboli priveľmi prísne bezpečnostné opatrenia. A tak Henry položil Dava na podlahu pri zadných sedadlách svojho auta a prešiel cez bránu.
Práve sa striedali zmeny, mnoho áut prichádzalo a odchádzalo. Henry odovzdal svoju čipovú kartu a menovku. Vrátnik, ktorý mal službu, povedal: „Ďakujem, pán Kendall.“ A Henry zamieril medzi zvlnené zelené kopce západného Marylandu.
„Ideš späť autom?“ spýtala sa Lynn. „Prečo?“
„To by som ti musel dlho vysvetľovať.“
„Prečo, Henry?“
„Nemám na výber. Musím šoférovať.“
„Henry, správaš sa veľmi čudne. Sám to dobre vieš.“
„Je to morálny problém.“
„Aký morálny problém?“
„Mám zodpovednosť.“
„Akú zodpovednosť? Došľaka, Henry...“
„Zlato, to by som ti musel dlho vysvetľovať.“
„To si už povedal.“
„Ver mi, všetko ti porozprávam. Naozaj. No musí to počkať, kým neprídem domov.“
Dave sa spýtal: „To je tvoja mama?“
„Kto je s tebou v aute?“ chcela vedieť Lynn.
„Nikto.“
„A kto rozprával? Tým chrapľavým hlasom.“
„Naozaj to nemôžem vysvetľovať. Musíš počkať, kým prídem domov. Potom pochopíš.“
„Henry...“
„Musím ísť, Lynn. Pobozkaj za mňa deti.“ Ukončil hovor.
Dave ho trpezlivo pozoroval. „Bola to tvoja mama?“
„Nie. Niekto iný.“
„Hnevá sa?“
„Nie, nie. Si hladný, Dave?“
„Čoskoro budem.“
„Dobre, nájdeme drive-in. No zatiaľ si musíš zapnúť bezpečnostný pás.“
Dave sa zatváril zmätene. Henry odstavil auto na krajnici a zapol mu pás. Bol privoľný; Dave nebol oveľa väčší ako malé dieťa.
„Nepáči sa mi to.“ Začal ťahať za popruhy.
„Musíš to mať.“
„Nie.“
„Ľutujem.“
„Chcem sa vrátiť späť.“
„Nemôžeš sa vrátiť späť, Dave.“
Dave sa prestal vzpierať. Pozeral cez okno. „Je tma.“
Henry prešiel rukou po zvieracej hlave, pohladkal krátku srsť. Dave sa vzápätí uvoľnil. „Je to okej, Dave. Teraz už všetko bude fajn.“
Vrátil sa na cestu a zamieril na západ.

K036

„O čom to hovoríš?“ Lynn Kendallová civela na Dava, ktorý ticho sedel na pohovke v obývačke. „Táto opica je tvoj syn?“
„Nuž, nie celkom...“
„Nie celkom?“ Chodila sem a tam po obývačke. „Čo to, dočerta, znamená, Henry?“
Spočiatku to bolo normálne sobotné popoludnie. Tracy, ich dcéra v puberte, bola na zadnom dvore, opaľovala sa, telefonovala a nerobila si domáce úlohy. Jej brat Jamie sa čvachtal v plytkom bazéniku. Lynn trávila deň v dome, dokončovala súrnu prácu. Posledné tri dni presedela pri počítači, a tak ju prekvapilo, keď otvorila predné dvere a bol tam manžel, ktorý viedol za ruku šimpanza.
„Henry? Tak je to tvoj syn alebo nie?“
„Istým spôsobom áno.“
„Istým spôsobom. Som rada, že si mi to vyjasnil.“ Zvrtla sa a bojovne naňho pozrela. Zišla jej na um hrozná myšlienka. „Počkaj. Len počkaj. Usiluješ sa mi povedať, že si mal pohlavný styk s...“
„Nie, nie,“ odmietavo zdvihol dlane. „Nie, zlato. Nič podobné. Bol to len experiment.“
„Len experiment. Panebože. Experiment? Aký experiment, Henry?“
Šimpanz sedel schúlený, rukami si držal palce na nohách. Pozeral na dvoch dospelých.
„Pokús sa nezvyšovať hlas,“ povedal Henry. „Znepokojuješ ho.“
„Znepokojujem ho? Znepokojujem ho? Je to len prekliata opica, Henry!“
„Ľudoop.“
„Ľudoop, opica... Henry, čo tu robí? Prečo je v našom dome?“
„Nuž... nemohol som inak... V skutočnosti tu bude bývať s nami.“
„Bude bývať s nami. Sčista-jasna. Máš syna opičiaka a nevedel si o tom. Jednoducho zrazu prišiel s tebou. Skvelé. To dáva zmysel. Dáva to dokonalý zmysel. Každý to pochopí. Prečo si mi to nepovedal, Henry? Ach, to nič, bude to prekvapenie. Veziem sa v aute so svojím synom opičiakom, ale poviem ti to, až vkročím do dverí. To je skvelé, Henry. Som rada, že sme absolvovali všetky tie terapeutické sedenia zamerané na dôveru a komunikáciu.“
„Lynn, je mi to ľúto...“
„Vždy ti je ľúto. Henry, čo s ním urobíš? Vezmeš ho do zoo alebo čo?“
„Nemám rád zoo.“ Dave po prvý raz prehovoril.
„Nepýtala som sa ťa,“ zahriakla ho Lynn. „Nemiešaj sa do toho.“
A potom stuhla.
Zvrtla sa.
Civela.
„Rozpráva?“
„Áno,“ povedal Dave. „Si moja mama?“

Lynn Kendallová celkom neodpadla, no roztriasla sa, a keď sa jej podlomili kolená, Henry ju chytil a posadil do jej obľúbeného kresla pri konferenčnom stolíku vedľa pohovky. Dave sa nepohol. Len pozeral rozšírenými očami. Henry odskočil do kuchyne a priniesol manželke limonádu.
„Na,“ povedal. „Vypi toto.“
„Chcem to prekliate martini.“
„Zlato, tie časy už prešli.“ Lynn bola abstinujúca alkoholička.
„Neviem, aké sú teraz časy.“ Nespúšťala oči z Dava. „Rozpráva. Tá opica rozpráva.“
„Ľudoop.“
„Je mi ľúto, že som ťa zneistil,“ povedal jej Dave.
„Ďakujem, hm...“
„Volá sa Dave,“ informoval ju Henry. „Nie vždy sa mu darí správne používať časy.“
Dave podotkol: „Niekedy sú ľudia zo mňa nesvoji. Majú zlý pocit.“
„Dave,“ odvetila. „Tu nejde o teba, zlato. Zdá sa, že si veľmi milý. Ide tu oňho.“ Ukázala prstom na Henryho. „O tohto chruňa.“
„Čo je to chru-ňo?“
„Pravdepodobne ešte nepočul nikoho nadávať. Dávaj si pozor na jazyk.“
„Ako si možno dať pozor na jazyk?“ spýtal sa Dave. „Sú to len zvuky. Zvuky neustrážiš.“
„Som veľmi zmätená.“ Lynn sa zaborila do kresla.
„Je to len také slovo, výraz,“ povedal Henry.
„Aha,“ odvetil Dave.
Zavládlo ticho. Lynn vzdychla. Henry ju potľapkal po ramene.
„Máte tu stromy?“ ozval sa Dave. „Rád lozím po stromoch.“

V tej chvíli vošiel do domu Jamie. „Hej, mama, potrebujem osušku...“ Zarazil sa a pozeral na šimpanza.
„Ahoj,“ povedal Dave.
Jamie zažmurkal, no rýchlo sa spamätal. „To je úžasné! Ja som Jamie.“
„Ja sa volám Dave. Máte nejaké stromy na lozenie?“
„Jasné. Veľký strom! Poď!“
Jamie zamieril k dverám. Dave spýtavo pozrel na Lynn a Henryho.
„Len choď,“ posmelil ho Henry. „To je v poriadku.“
Dave zoskočil z pohovky a náhlivo nasledoval Jamieho k dverám.
„Ako vieš, že neutečie?“ spýtala sa Lynn.
„Nemyslím, že by to urobil.“
„Pretože je to tvoj syn...“
Dvere sa prudko zavreli. Zvonka zazneli výkriky a škrekot ich dcéry. „Čo je to?“
Počuli, ako Jamie hovorí: „Je to šimpanz a budeme spolu loziť po stromoch.“
„Odkiaľ ho máš, Jamie?“
„Je ockov.“
„Hryzie?“
Nepočuli Jamieho odpoveď, cez okno však videli, ako sa hýbu a hojdajú konáre. Doliehal k nim chichot a smiech.
„Čo s ním urobíš?“ spýtala sa Lynn.
„Neviem,“ odvetil Henry.
„Ale tu nemôže zostať.“
„To viem.“
„Nezniesla by som v dome ani psa. A už vôbec nie ľudoopa.“
„Viem.“
„A okrem toho preňho nemáme izbu.“
„Viem.“
„Je to poriadna šlamastika,“ povedala.
Mlčky prikývol.
„Ako sa to stalo, Henry?“
„Je to dlhý príbeh.“
„Počúvam.“

Vysvetlil jej, že keď dekódovali ľudský genóm, vedci zistili, že genóm šimpanza je s ním takmer identický. „Tieto dva druhy,“ povedal, „oddeľuje len päťsto génov.“
To číslo bolo, samozrejme, zavádzajúce, lebo aj ľudské bytosti a ježovky majú veľa spoločných génov. V skutočnosti majú takmer všetky bytosti na planéte spoločné desaťtisíce génov. Geneticky povedané, je tu veľká základná jednota všetkého živého.
Takže bolo predmetom záujmu, čo spôsobilo rozdiely u rôznych druhov. Päťsto génov nie je veľa, no zdalo sa, že šimpanzy oddeľuje od ľudí veľká priepasť.
„Mnoho druhov možno krížiť a vytvoriť hybridy – levy s tigrami, leopardy s jaguármi, delfíny s veľrybami, zebry s koňmi, ťavy s lamami. Niekedy sa v divočine spária medvede grizly a polárne medvede. Takže tu bola otázka, či možno skrížiť šimpanza a človeka. Zdalo sa, že odpoveď je nie.“
„Niekto sa o to pokúsil?“
„Veľakrát. Pokusy sa začali v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia.“
No aj keď kríženie bolo nemožné, vysvetľoval Henry, ešte vždy bolo možné zaviesť ľudský gén rovno do šimpanzieho embrya a vytvoriť transgénne zviera. Pred štyrmi rokmi, keď bol Henry na šesťmesačnom pobyte v Národnom inštitúte zdravia, študoval autizmus a chcel vedieť, ktoré gény môžu spôsobovať rozdiel v komunikačných schopnostiach medzi ľuďmi a opicami. „Pretože šimpanzy vedia komunikovať,“ vysvetľoval. „Majú množstvo výkrikov a pohybov rúk. Vedia vytvoriť veľmi účinné lovecké skupiny a zabiť menšie zvieratá. Čiže majú komunikáciu, no nie jazyk. Ako ťažkí autisti. To bola otázka, čo ma zaujímala.“
„A čo si urobil?“ spýtala sa ho manželka.
V laboratóriu, pod mikroskopom, zaviedol ľudské gény do šimpanzieho embrya. Svoje vlastné gény.
„Vrátane génov reči?“ spýtala sa.
„V skutočnosti všetky.“
„Zaviedol si doň všetky svoje gény.“
„Pozri, nečakal som, že sa experiment zavŕši. Mojím cieľom bolo získať plod.“
„Plod, nie zviera?“
Ak by transgénny plod prežil osem či deväť týždňov do spontánneho potratu, bola by tam dostatočná diferenciácia, aby mohol analyzovať plod a pokročiť v pochopení reči u ľudoopov.
„Očakával si, že plod odumrie?“
„Áno. Dúfal som len, že to potrvá dostatočne dlho...“
„A chystal si sa plod rozrezať?“
„Analyzovať ho, áno.“
„Svoje vlastné gény, svoj vlastný plod – urobil si to, aby si mohol niečo rozrezať a analyzovať?“ Pozerala naňho, akoby bol netvor.
„Lynn, bol to experiment. Robíme tieto veci po celý...“ Odmlčal sa. Nemalo to zmysel. „Pozri,“ povedal, „tie gény boli pre mňa najdostupnejšie. Nemusel som žiadať o ničí súhlas, aby som ich mohol použiť. Bol to experiment. Nešlo o mňa.“
„Ale teraz ide,“ odvetila.

Otázka, na ktorú Henry hľadal odpoveď, bola zásadná. Šimpanzy a ľudia sa diferencovali zo spoločného predka pred šiestimi miliónmi rokov. A vedci si už dávno všimli, že šimpanzy sa vo svojom plodovom štádiu veľmi podobajú ľudským bytostiam. To naznačovalo, že človek sa od šimpanza líši sčasti aj pre rozdiel vo vnútromaternicovom vývine. Niektorí vedci mali pocit, že tento vývin ovplyvní ďalší rast ľudského mozgu, ktorý sa v prvom roku po narodení zdvojnásobí. Henry sa však zaujímal o reč, a pre výskyt reči bolo dôležité, aby sa smerom od úst do hrdla vytvorili hlasivky. Tak je to u ľudí, no nie u šimpanzov. Celý vývinový sled je nesmierne komplikovaný.
Henry dúfal, že získa transgénny plod, a tak dospeje k určitému poznaniu o tom, čo viedlo k zmene vo vývine človeka a umožnilo vznik reči. Aspoň taký bol jeho pôvodný experimentálny plán.
„Prečo si neodobral plod, ako si plánoval?“ spýtala sa.
Lebo v to leto sa viaceré šimpanzy nakazili vírusovou encefalitídou a zdravé šimpanzy museli umiestniť do karantény. Dostali sa do rôznych laboratórií na Západnom pobreží. „Nikdy som nepočul nič o embryu, ktoré som implantoval. Predpokladal som, že ho samica spontánne potratila niekde v karanténe a plodový materiál zničili. Nemohol som sa priveľmi vypytovať...“
„Lebo to, čo si urobil, bolo nelegálne.“
„Nuž, to je trochu silné slovo. Predpokladal som, že experiment zlyhal a je po všetkom.“
„Ale nebolo.“
„Nie, nebolo.“
Samica porodila donosené mláďa a spolu s ním ju vrátili do Bethesdy. Mláďa pôsobilo v každom smere normálnym dojmom. Pokožku malo trochu bledú, najmä okolo úst, kde nebolo ochlpenie. No u šimpanzov býva intenzita pigmentácie rôzna. Nikomu to nebolo podozrivé.
Ako však mláďa rástlo, dojem už nebol taký normálny. Tvár, ktorá bola pôvodne plochá, sa s pribúdajúcim vekom nevyklenula dopredu. Jej črty zostávali infantilné. Nikto však neskúmal, prečo je to tak, kým rutinný krvný test nebol negatívny na Gc enzým kyseliny sialovej. Keďže všetky šimpanzy sú nositeľmi tohto enzýmu, predpokladali, že sa test nevydaril, a zopakovali ho. Znova sa vrátil ako negatívny. Šimpanzie mláďa nemalo enzým.
„Neprítomnosť tohto enzýmu je ľudská črta,“ vysvetľoval Henry. „Kyselina sialová je druh cukru. Nijaký človek nemá Gc formu kyseliny sialovej. Všetky šimpanzy ju majú.“
„No toto mláďa nie.“
„Nie. Takže urobili DNA panel a rýchlo si uvedomili, že medzi jeho a ľudskými génmi nie je zvyčajný 1,5-percentný rozdiel. Aj mnohé iné rozdiely boli menšie. A tak im svitlo.“
„A porovnali šimpanzovu DNA s DNA všetkých, čo pracovali v laboratóriu.“
„Hej.“
„A zistili, že sa zhoduje s tvojou DNA.“
„Áno. Z Bellarminovho pracoviska mi pred niekoľkými týždňami poslali vzorku. Zrejme ako varovanie.“
„A čo si urobil?“
„Odniesol som ju na analýzu priateľovi.“
„Tomu v Long Beach?“
„Hej.“
„A Bellarmino?“
„Jednoducho nechce prevziať zodpovednosť, keď to prenikne navonok.“ Pokrútil hlavou. „Išiel som autom domov a bol som práve na západ od Chicaga, keď mi zavolal Rovak zo zvieracieho laboratória. A povedal, s tým si musíš poradiť sám, kamoš. To je ich postoj. Problém mám ja, nie oni.“

Lynn sa zamračila. „Prečo to nie je veľký objav? Nemal by si sa stať známy na celom svete? Vytvoril si prvého transgénneho ľudoopa.“
„Problém,“ povedal Henry, „je, že môžem byť za to stíhaný, či dokonca uväznený, pretože som nemal povolenie od výborov, ktoré dohliadajú na výskum primátov. A Národný inštitút zdravia v súčasnosti zakazuje transgénny výskum na iných zvieratách ako na potkanoch. Všetci, čo sú proti genetickým manipuláciám, dávajú na také veci pozor. Inštitút s tým nechce mať nič spoločné a poprel by, že o tom niečo vie.“
„Takže nikomu nemôžeš povedať, odkiaľ pochádza Dave? To je problém, Henry, lebo jeho existenciu neutajíš.“
„Viem,“ povedal stiesnene.
„Tracy je práve pri telefóne a hovorí všetkým kamarátkam o roztomilej opičke na zadnom dvore.“
„Áno...“
„Jej priateľky tu budú o niekoľko minút. Ako im vysvetlíš Davovu existenciu? Pretože po dievčatách prídu reportéri.“ Lynn pozrela na hodinky. „Najneskôr o hodinu, dve. Čo im povieš?“
„Neviem. Možno... poviem, že tú prácu urobili v inej krajine. V Číne alebo v Južnej Kórei. A poslali ho sem.“
„A čo povie Dave, keď sa s ním budú zhovárať reportéri?“
„Požiadam ho, aby s nimi nehovoril.“
„Reportéri to nenechajú len tak, Henry. Utáboria sa pred domom s ďalekohľadmi; budú nad nami krúžiť v helikoptérach. Sadnú na najbližšie lietadlo do Číny alebo Kórey, aby sa porozprávali s človekom, čo to urobil. A keď toho človeka nenájdu... čo potom?“
Hľadela naňho, potom zamierila k dverám. Pozrela na zadný dvor, kde sa Dave hral s Jamiem. Obaja pokrikovali a preskakovali z jedného konára na druhý. „Vieš čo, jeho pokožka je naozaj celkom bledá.“
„Viem.“
„Tvár má plochú, takmer ľudskú. Ako by vyzeral s novým účesom?“

A tak sa zrodil Gandlerov-Kreukheimov syndróm, vzácna genetická mutácia spôsobujúca nízky vzrast, nadmerné ochlpenie a deformácie tváre, ktoré jej dodávajú takmer opičí vzhľad. Tento syndróm je taký vzácny, že ho v uplynulom storočí diagnostikovali len štyrikrát. Po prvý raz u aristokratickej maďarskej rodiny z Budapešti roku 1923. S týmto syndrómom sa tam narodili dve deti a v medicínskej literatúre ho opísal rakúsky lekár doktor Emil Kreukheim. Druhý výskyt bol u inuitského dieťaťa narodeného na severnej Aljaške roku 1944. Tretie dieťa, dievčatko, sa narodilo roku 1957 v Sčo Paule, no o niekoľko týždňov po narodení zomrelo na infekciu. Štvrté dieťa, narodené roku 1988 v belgických Bruggách, sa nakrátko ukázalo v médiách, no momentálne sa o ňom nič nevie.
„Páči sa mi to,“ povedala Lynn. Vyťukávala do notebooku. „Ako sa volá ten syndróm nadmerného ochlpenia?“
„Hypertrichóza,“ odvetil Henry.
„Správne.“ Ďalej vyťukávala. „Takže Gandlerov-Kreukheimov syndróm sa viaže... na hypertrichózu. Presnejšie, je to congenitalis hypertrichosis lanuginosa. A za posledných štyristo rokov je známych len päťdesiat prípadov.“
„To píšeš alebo čítaš?“
„Oboje.“ Oprela si chrbát. „Dobre, to je všetko, čo zatiaľ potrebujem. Radšej to choď povedať Davovi.“
„Čo mu mám povedať?“
„Že je človek. Pravdepodobne si to aj tak myslí.“
„Dobre.“ Cestou k dverám sa Henry spýtal: „Naozaj si myslíš, že to bude fungovať?“
„Viem, že áno,“ povedala Lynn. „Kalifornia má zákony proti narušovaniu súkromia zvláštnych detí. Mnohé z týchto detí majú vážne deformácie. Je pre ne dosť náročné vyrastať a chodiť do školy aj bez toho, že by ich ešte zaťažovali médiá. Dobrá finta, ak by sa o to médiá pokúsili. Neurobia to.“
„Možno.“
„Je to to najlepšie, čo môžeme zatiaľ urobiť,“ skonštatovala. Znova vyťukávala.
Vo dverách zastal. „Ak je Dave ľudská bytosť, asi ho nemôžeme dať do cirkusu.“
„Ach, nie,“ vyhlásila Lynn. „Nie, nie. Dave bude bývať u nás. Teraz je už súčasťou našej rodiny – za čo vďačíme tebe. Nemáme na výber.“
Henry vyšiel von. Tracy a jej priateľky stáli pod stromom a ukazovali na konáre. „Pozrite na toho opičiaka! Pozrite naňho!“
„Nie,“ povedal im Henry. „Nie je to opičiak. A prosím, neprivádzajte ho do rozpakov. Dave trpí zvláštnym genetickým syndrómom...“ Začal vysvetľovať a ony počúvali s rozšírenými očami.

Jamie mal posteľ na kolieskach, ktorú používal, keď uňho spali kamaráti. Lynn ju vytiahla a Dave spal na nej vedľa Jamieho. Poznamenal: „Je veľmi mäkká.“ A takmer hneď zaspal, zatiaľ čo ho Lynn upokojujúco hladkala po srsti. „Je to také pekné, mama,“ prehovoril Jamie. „Akoby som mal brata.“
„Áno i nie,“ odvetila.
Vypla svetlo a zavrela dvere. Keď sa na nich neskôr bola pozrieť, zistila, že Dave skrútil prikrývky do kruhu okolo seba a urobil si uprostred postele čosi ako hniezdo.

„Nie,“ namietala Tracy. Stála v kuchyni s rukami vbok. „Nie, nemôže bývať v našom dome. Ako si mi to mohol urobiť, otec?“
„Čo som urobil?“
„Vieš, čo budú hovoriť ostatné decká. Je to opica, ktorá vyzerá ako človek, otec. A hlas má ako ty, keď máš zapchatý nos.“ Už takmer plakala. „Je s tebou rodina, však? Má tvoje gény.“
„Nuž, Tracy...“
„Je mi to také trápne.“ Začala vzlykať. „A to som mala šancu stať sa roztlieskavačkou.“
„Tracy,“ odvetil, „som si istý, že sa ňou staneš.“
„Toto mal byť môj rok, otec!“
„Ešte vždy je to tvoj rok.“
„Nie, ak je v mojom dome opičiak!“
Zašla si do chladničky po kokakolu a vrátila sa ešte vždy vzlykajúc. Vtedy vošla jej mama a rozhodne povedala: „Nie je to opičiak! Je to nešťastný chlapec, ktorý trpí vážnou chorobou.“
„To určite, mama.“
„Over si to sama. Pozri si to v googli.“
„Pozriem!“ Ešte vždy vzlykajúc prešla k počítaču. Henry pozrel na Lynn, pristúpili k dcére a nazerali jej cez plece.


Správa o poruche, ktorá je variantom hypertrichózy, z roku 1923 (Maďarsko)
Gandlerov-Kreukheimov syndróm Pondelok 1. januára 2006, 17:05. Hirsutizmus je bezpochyby sekundárnym príznakom QT/TD. V prípade z Maďarska sa neprejavila zatvrdnutosť, podľa správ z roku 1923...
Dot.gks.org/9872767/9877676/490056 – 22K – Cached – Similar pages

Gandlerov-Kreukheimov syndróm – inuitský súdny spor
V hektických dňoch 2. svetovej vojny liečil mladého inuitského chlapca trpiaceho Gandlerovým-Kreukheimovým syndrómom v severoaljašskom meste Sanduk miestny...
dot.gks.org/FAQ_G-K_S/7844908inuit 41K – Cached – Similar pages

Prostitútke sa v Pekingu narodilo opičie dieťa
New China Post uvádza správu o dieťati s ochlpením podobným šimpanziemu a veľkými rukami a nohami. Narodilo sa mongolskej prostitútke, ktorá tvrdí, že sa za peniaze spárila s ruským šimpanzom. Otázkou zostáva, či to nie je Gandlerov-Kreukheimov syndróm, veľmi vzácny stav...
Dot.gks.org/4577878/9877676/490056 – 66K – Cached – Similar pages

„Opičí muž“ z Dillí – nový prípad Gandlerovho-Kreukheimovho syndrómu?
Hindustan Times uviedli správu o mužovi s opičím vzhľadom a agilnosťou, ktorý je schopný preskakovať z jednej strechy na druhú a desí miestnych obyvateľov. Povolali 3 000 policajtov...
Dot.gks/4577878/9877676/490056 – 66K – Cached – Similar pages
Gandlerov-Kreukheimov syndróm – z Belgicka
Fotografia mladého chlapca, ktorý vzhľadom pripomínal opicu, bola široko publikovaná v bruselskej tlači, ako aj v publikáciách v Paríži a Bonne. Po roku 1989 sa chlapec, ktorý sa volal Gilles, stratil z očí verejnosti... (Preložené)
Dot.gks.org/4577878/9877676 – 52K – Cached – Similar pages

Syndrome Gandler-Kreukheim – De la Belgique
Ressemblant a` un singe, l’image du jeune garćon est apparue partout dans la presse de Bruxelles comme les publications dispersées a` Paris et a` Bonn. Apre`s 1989, l’enfant dont le nom était Gilles, est disparu de la vue publique...
Dot.gks.fr/4577878/77676/0056/9923.shmtl – 36K – Cached – Similar pages

„To som netušila,“ povedala Tracy s pohľadom upretým na monitor. „Len štyri či päť prípadov v celej histórii! Chudák chlapec!“
„Je veľmi zvláštny,“ povedal Henry. „Dúfam, že teraz sa k nemu budeš správať lepšie.“ Položil Tracy ruku okolo pliec a obzrel sa na manželku. „To všetko za pár hodín?“
„Usilovala som sa,“ odvetila.


K037

V konferenčnej sále šanghajského hotela Chua-tching sedelo v radoch za stolmi pokrytými zelenou plsťou päťdesiat reportérov. Všetky televízne kamery boli v zadnej časti miestnosti a na dlážke za nimi sedeli kameramani s objemnými teleobjektívmi.
Fotoaparáty blýskali, keď k mikrofónu pristúpil profesor Šen Č’chung, riaditeľ Inštitútu biochémie a bunkovej biológie v Šanghaji. Šen v čiernom obleku pôsobil dôstojne a jeho angličtina bola vynikajúca. Skôr ako sa stal riaditeľom Inštitútu biochémie, desať rokov strávil v Cambridgei ako profesor bunkovej biológie na Massachusettskom technologickom inštitúte.
„Neviem, či vám hovorím dobrú alebo zlú správu,“ povedal. „Mám však podozrenie, že vás sklamem. No aj tak musím konečne vyvrátiť niektoré chýry.“
Vysvetlil, že po 12. spoločnom východoázijskom sympóziu o biomedicínskom výskume v meste Šao-sing v provincii Če-ťiang sa začali šíriť chýry o neetickom výskume. „Netuším, prečo. Konferencia bola celkom obyčajná, v podstate technická.“ No na nasledujúcej konferencii v Soule začali reportéri z Taiwanu a Tokia klásť presne cielené otázky. „A tak mi Pjong-džä Lee, riaditeľ oddelenia molekulárnej biológie na Soulskej národnej univerzite, poradil, aby som o týchto veciach hovoril priamo. Má isté skúsenosti s tým, akú moc majú chýry.“
V sále sa ozval chichot ľudí, čo o tom niečo vedeli. Šen, samozrejme, narážal na celosvetový škandál, ktorý sa rozpútal okolo popredného kórejského genetika Hwang Woo-Suka.
„Preto idem priamo k veci. Už dlhé roky sa šíria správy, že sa čínski vedci usilujú vytvoriť hybrid človeka a šimpanza. Podľa týchto historiek ešte roku 1967 oplodnil chirurg Jung-siang šimpanziu samicu ľudskou spermiou. Samica bola v treťom mesiaci ťarchavosti, keď do laboratória vtrhli rozzúrení občania a ukončili experiment. Samica čoskoro uhynula, no vedci z Čínskej akadémie vied údajne povedali, že budú vo výskume pokračovať.“
Šen sa odmlčal. „Toto je prvý príbeh. A celkom nepravdivý. Doktor Jung-siang ani ktokoľvek iný v Číne nikdy neoplodnil nijakú šimpanziu samicu. Nestalo sa tak ani inde vo svete. Inak by ste o tom vedeli.
Potom sa roku 1980 vynoril nový príbeh, že talianski vedci videli ľudsko-šimpanzie embryá v pekinskom laboratóriu. Počul som o tom, keď som bol profesorom na Massachusettskom technologickom inštitúte. Požiadal som o stretnutie s dotyčnými talianskymi vedcami. Nikde sa nenašli. Vždy išlo o priateľových priateľov.“
Šen vyčkal, pretože znova blýskali blesky fotoaparátov. Fotoreportéri, ktorí sa motali priamo pod pódiom, boli otravní. Po chvíli pokračoval: „Potom sa pred niekoľkými rokmi začalo hovoriť o tom, že mongolská prostitútka porodila dieťa so šimpanzími črtami. Tento údajný kríženec šimpanza a človeka vraj vyzeral ako ľudská bytosť, no bol veľmi chlpatý, s veľkými rukami a nohami. Pil whisky a rozprával vo vetách. Podľa tejto historky je teraz v sídle Čínskej vesmírnej agentúry v oblasti Čchao-
-jang. Niekedy ho vídať pri okne, ako číta noviny a fajčí cigaru. Predpokladá sa, že ho vyšlú na Mesiac, lebo je priveľmi nebezpečné vyslať tam človeka.
Aj táto historka je falošná. Všetky sú falošné. Sú buď mučivé, alebo zábavné. Nie sú však pravdivé. A neviem, prečo sú lokalizované v Číne, keďže krajinou s najmenšou reguláciou genetických experimentov sú Spojené štáty. Tam sa dá robiť takmer všetko. Bol som pri tom, keď gibona úspešne spárili so siamangom. Pritom sú tieto primáty od seba geneticky vzdialenejšie ako človek a šimpanz. Narodilo sa niekoľko živých zvierat. Bolo to na Georgijskej štátnej univerzite. Takmer pred tridsiatimi rokmi.“
Potom dal priestor otázkam. Podľa záznamov:
OTÁZKA: Doktor Šen, pracujú USA na šimpanzom hybride?
DR. ŠEN: Nemám dôvod myslieť si to, len poznamenávam, že v USA majú menej obmedzujúcich pravidiel.

OTÁZKA: Je možné oplodniť šimpanziu samicu ľudskou spermiou?
DR. ŠEN: Povedal by som, že nie. Skúša sa to už takmer storočie. V 20. rokoch 20. storočia nariadil Stalin najznámejšiemu chovateľovi v Rusku, aby to urobil, a vytvoril preňho novú rasu bojovníkov. Volal sa Ivanov. Nepodarilo sa mu to a uväznili ho. O niekoľko rokov neskôr to skúšali Hitlerovi vedci, a takisto sa im to nepodarilo. Dnes vieme, že ľudské a šimpanzie genómy sú si veľmi blízke, ale vnútromaternicové podmienky sú výrazne odlišné. Takže by som povedal, že nie.

OTÁZKA: Dalo by sa to dosiahnuť prostredníctvom genetického inžinierstva?
DR. ŠEN: Ťažko povedať. Z technického hľadiska by to bolo extrémne ťažké. Z etického hľadiska by som povedal, že je to nemožné.

Jazyk: slovenský Rok vydania: 2007 Rozmer: 150×235 mm ISBN: 8055115825 Počet strán: 320 Väzba: pevná s prebalom

Zaradené v kategóriách