Kniha Druhá strana dojmov problematizuje časovosť umeleckého diela, vzťah medzi umením a sociálnou realitou či vzťahy teórie umenia k umeleckej praxi. Marcel Proust je v nej predstavený nielen ako originálny spisovateľ, ale aj ako jedinečný estetik a filozof. Autor koncipuje pojmy a kategórie potrebné na koherentnú interpretáciu takého zložitého a rozporuplného umeleckého jazyka, aký vytvoril Marcel Proust. Skúma prechody medzi sociálnym a kontemplatívnym bytím, ale aj rôzne módy vnímania, ktoré nás Proust necháva zažívať prostredníctvom svojho hrdinu: binárne, kaleidoskopické, teleskopické, mikroskopické, kinematografické vnímanie a nakoniec aj stereoskopické vnímanie, ktoré zabezpečuje rozvinutie reality v čase. Namiesto riešenia tradičných „proustologických“ sporov kniha otvára oveľa všeobecnejšiu diskusiu o povahe kreativity a prenose estetických dojmov. Osou celého textu je však problém autonómie umenia, ktorý autor považuje za kľúč k Proustovej estetike.