Zoja predpokladala, že si môže vydýchnuť. Luxemburg mal byť konečnou zastávkou, život už mal len pokojne plynúť.
So Slovenskom sa viac-menej rozlúčila. Jej rodná krajina sa však odmieta rozlúčiť s ňou.
Na stenu klope nový kolega z vedľajšej kancelárie, ktorého poznala, keď bol ešte dieťaťom. Namrzená matka vyvára, upratuje a radí, hoci ju o to nikto nežiada. V nočnom parku plače potulný barista, ktorý sa Zoji nečakane postaví do cesty.
Postavy vytvárajú okolo nej spleť vzťahov prepájajúcich ju s domovom. Nútia ju konfrontovať sa s vlastnou túžbou, a tiež spochybniť piedestály, na ktorých stoja rodinní svätci.