✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Fenoménom zbierky Mikronauti je kruh. Práve v ňom sa ruší hierarchia tradičného vnímania, akákoľvek usporiadanosť, na ktorú sme si zvykli. „Žena“ u Ružičkovej nemá pozíciu pasívneho obrazu, naopak, zobrazuje sa len tak, ako môže vidieť sama seba – sčasti, alebo v detailoch. Poetka inscenuje hry s vizuálnymi médiami, najmä so zrkadlom, s obrazovkou, ktorou však môže byť aj zrenica oka: „Zrazu sa vidíš v zrkadle ako na seba nepozeráš / zaostruješ detail celok nevnímaš“... Pocit smútku: na obrazovke očí: ruka/iba detail môjho tela: nepatrí mi“. Niektoré výtvarníčky polemizujú s tradíciou ženy ako „objektu“ pohľadu, portrétu, tak, že ženské telo používajú ako médium, takmer ako materiál, s ktorým narábajú. Ružičková akoby sa o niečo podobné pokúšala vo veršoch, čomu nasvedčuje i priznanie: „Som hypnoticky šumiacou obrazovkou“.
Debut Nóry Ružičkovej vzbudil pozornosť náznakmi originálneho obrazového sveta. Slová však len dokladajú koncepciu, ktorá musí byť často podopieraná programom, aby autorka legitimizovala („odobrovala“) svoj spôsob vyjadrenia a zároveň aby ponúkala spôsob, akým má byť interpretovaná: „... čítaj ma inak...“ „... namiesto obrazu Poslednej večere / vizualizácia v štýle EKG...“ Čo by sa stalo, keby sme si navigujúce programové formulky odmysleli? Stalo by sa zreteľnejším, že Ružičkovej texty sú zaujímavé viac nápadom, tým, čím chcú byť, než samy osebe. Pravda, až na niektoré výnimky (Kahlo, Mramorové stehy či Tie poličky). Ak sa zdá, že Ružičková píše pomimo literárnych inšpirácií, azda to nie je tak. Sebazraňujúce rituály môžu pripomenúť silno vizuálnu poéziu Jána Ondruša aj jeho príznačným slovom „mravenčenie“.
U Ružičkovej však nie sú prezentované ako údel, ale ako zámer. Poetka dáva v sebazraňujúcich rituáloch rozplynúť emócie, jej „ja“ dokonca „umiera bez emócií“ (čo je zvlášť výrazné na pozadí tradičnej predstavy „ženskej lyriky“, od ktorej sa emocionálnosť často priam očakávala). Za doménu zbierky Mikronauti možno považovať práve prepájanie triviálneho s vesmírnym, kde poetka uplatnila kombinačný humor: „Chudnem v súvislosti s rozpínaním vesmíru“.
Dvojpólovosť jej debutu akoby znázorňoval i verš, ktorý grafikou miestami naznačuje, že svet v jej predstave nemá jediné centrum. Nápadité ozvláštnenia však nezakryjú, že priveľa jej veršov nemá ani obrazovú silu, ani elementárnu gramotnosť presne zoštylizovanej vety. (Vyslovujem to aj napriek tomu, že zabudnúť na tradíciu písania patrí k spôsobu vyjadrenia, aký si autorka zvolila.). Ružičková sa uviedla ako poučená autorka, a zároveň prejavila schopnosť intuície; vytvára/podnecuje zvláštnu zmes, kombináciu predstáv hmatu, zraku a sluchu i nedotklivosti a hmatovej citlivosti. Akoby vyostrovala vnímavosť pre to, že pozorovať nás môžu aj „objekty“, povedzme spodná, dýchajúca strana listu: „Telesná nedotklivosť / klzká / odvrátená strana listov / nahmatá dych / v povetrí // pozrie sa na mňa spod ľadu / než ho rozreže ostrím hlasu.
