Autor prostredníctvom metódy analýzy, komparácie a syntézy skúma kľúčové myšlienkové koncepty, týkajúce sa viery a chápania ľudského subjektu u Kierkegaarda a Bonhoeffera, s cieľom postulovať príslušné etické implikácie pre súčasnosť. Kierkegaard odmieta heglovský deduktívny intelektualizmus a namiesto toho vyzdvihuje konkrétnu, osobnú ľudskú individualitu v jej bezprostrednej existencii. Odcudzenie na existenciálnej úrovni možno prekonať jedine v stretnutí sa s realitou Boha v „skoku viery,“ to jest v bolestivom vnútornom rozhodnutí patriť úplne a bezvýhradne Bohu, ktorý človeka stretáva v Bohom vyrieknutom Slove (ako inkarnovaný Logos). Bonhoeffer tiež ukotvuje ľudský subjekt v transcendentne, poukazujúc na to, že existenciálne stretnutie sa jednotlivca s Bohom, z ktorého ľudský subjekt prijíma svoju identitu a určenie, môže byť kognitívne zvnútornené len vďaka vonkajšej, sociologickej dimenzii Kristovho Tela, Cirkvi. Syntéza dôrazov oboch mysliteľov nás privádza k nasledovným implikáciám:

1. autentická existencia subjektu je neoddeliteľná od autentického prežívania viery, ktorá je vzbudená Kristom a ktorá je zameraná na nasledovanie Krista – ba priam sa rodí a uskutočňuje v akte nasledovania;
2. subjekt jednotlivca, nachádzajúci sa v novom existenciálnom stave autentickej viery, s neuniknuteľnou naliehavosťou vníma etické implikácie tohto stavu ako prirodzený prejav a aktualizáciu svojho bytia ‘en Christo’. Diskurz o etických implikáciách stavu ‘en Christo’ daného ľudského subjektu tak presahuje rovinu kognitívnej reflexie a prechádza do roviny hlbšej, ontologickej, nábožensko-mystickej.