✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Od autorky bestsellerov Stratené dievča a Temné miesta
Za poviedku Predtucha získala Gyllian Flynnová Cenu Edgara Allana Poea a navyše ju vyhlásili za najlepšiu poviedku roku 2015. Napísala ju na požiadanie Georgea R. R. Martina do jeho antológie Podvodníci. To potvrdilo, že Gyllian Flynnová bezpochyby patrí k osvedčeným a zároveň k najsvojráznejším predstaviteľom modernej americkej prózy.
Mladá Nerdy to už v detstve mala veľmi ťažké, so svojou matkou chodila po žobraní. Ale vie sa obracať v živote, živí sa sexuálnymi službami a jasnovidectvom. Pokladá sa za skúsenú pozorovateľku a znalkyňu ľudského správania. Až kým za ňou nepríde Susan Burkeová, vystrašená a presvedčená, že jej viktoriánsky dom a nevlastného syna posadol zlý duch.
Nerdy jej sľúbi, že bude navštevovať jej honosné sídlo, aby odtiaľ vypudila nedobré sily. Ženie ju najmä vidina balíka peňazí. Do mátožnej atmosféry v dome podozrivo zapadá Miles, Susanin nevlastný syn s agresívnymi sklonmi a zvrátenou obrazotvornosťou. Zakrátko sa medzi chlapcom, jeho nevlastnou matkou a rozprávačkou príbehu rozpúta neľútostný zápas. Nie je iba dôsledkom snahy odhaliť.
„Pre milióny čitateľov, ktorí zbožňujú Stratené dievča, je táto novela ochutnávkou Flynnovej brilantnosti.“
Sunday Mirror
„Flynnová vyčarí atmosféru mrazivej hrôzy skôr, ako začne plynúť rozprávanie, plné neuveriteľných zvratov deja.“
Daily Telegraph
„Flynnová je vynikajúca rozprávačka príbehov a manipulátorka, vždy čitateľa prekvapí. V Predtuche tápate do konca – a nepochybne aj potom.“
The Times
Ukážka textu z knihy
NEPRESTALA SOM poskytovať ručný servis preto, že by som v ňom nebola bývala dobrá. Prestala som s ním preto, lebo som bola špičková.
Tri roky som bola najlepšia v celej metropolitnej oblasti New Yorku. Základom úspechu v mojom fachu je zbytočne nešpekulovať. Ak venujete priveľkú pozornosť technike, ak začnete uvažovať o rytme a tlaku, unikne vám podstata. Psychickej príprave sa treba venovať predtým, potom stačí vypojiť mozog a spoľahnúť sa na inštinkt.
Dá sa to dá prirovnať k odpáleniu golfovej loptičky.
Obšťastňovala som zákazníkov šesť dní v týždni bez obednej prestávky – a stále som bola v jednom kole. Raz za rok som si vybrala dvojtýždňovú dovolenku a nikdy som nepracovala vo sviatok – sviatočné dlaňovky neprinášajú veľa radosti. Ak sa nemýlim, za tri roky som ich absolvovala 23 546. Preto nepočúvajte tú kravu Shardelle, keď tvrdí, že som vypadla zo kšeftu pre nedostatok talentu.
Vypadla som, lebo ak za tri roky absolvujete 23 546 čísel, ste zrelí na karpálny tunelový syndróm.
Ku svojej profesii som dospela poctivo. Výstižnejšie bude azda spojenie prirodzeným vývojom. Nikdy v živote som nekonala ktovieako čestne. Vyrastala som v centre mesta pod dozorom jednookej matky (úvodná veta v mojich pamätiach), neveľmi úctyhodnej ženy. Nedrogovala ani nepila, no nemala ani šajn o pracovných návykoch. Väčšiu leňošku som nepoznala. Dvakrát týždenne sme vymetali ulice v centre a žobrali. Keďže mame bola poctivosť proti srsti, aj v tomto mala vlastnú stratégiu. Vyzbierať v čo najkratšom čase čo najviac prachov, aby sme sa mohli ponáhľať domov, pochutnávať si na zebrových koláčikoch a pozerať z nášho preležaného fľakatého matraca reality šou zo súdnej siene v telke. (To mi z detstva utkvelo najväčšmi v pamäti: fľaky. Netušila som, akej farby má mama oko, zato som vedela, že fľak na našom zodratom koberci je tmavohnedý, fľaky na strope svetlooranžové a na stene krikľavožlté ako šťanka po opici.)
S mamou sme sa zakaždým primerane nahodili. Ona si vzala až okato striedme, decentné bavlnené šaty, mňa navliekla do toho, čo jej prišlo pod ruku, zvyčajne do šiat, z ktorých som už vyrástla. Vysedávali sme na lavičke a hľadali povoľné typy. Jednoduchá taktika. Najvhodnejší sú ľudia, čo sa privezú na omšu do mesta autobusom. Domáci vás jednoducho pošlú do kostola. Tí druhí obyčajne neodolajú nutkaniu pomôcť, nehovoriac o jednookej žene a dieťati s nafúknutým bruškom. Druhou najlepšou možnosťou sú ženy vo dvojici. Ak je žena sama, väčšinou pridá do kroku, ženy v skupinke treba nalamovať dlhšie. Tretiu šancu predstavuje žena s úprimnou, otvorenou tvárou. Žena, ktorej sa spýtate na ulici, ako sa niekam dostanete, koľko je hodín, u tej máte nádej. Takisto u mladých mužov s bradou alebo gitarou. Nikdy nepristavujte chlapa v obleku. Toto pravidlo má všeobecnú platnosť, obyčajne sú to hajzli. Vyhýbajte sa aj tým, čo nosia prsteň na palci. Ktovieprečo, chlap s prsteňom je väčšinou škrob.
A tí, ktorých sme oslovili? Nehovorili sme im úlovok, korisť ani obeť. Hovorili sme im Tony, tak sa volal môj otec, ktorý nikdy nevedel nikomu povedať nie. (Hoci mame to určite povedal aspoň raz – keď ho prosila, aby ju neopúšťal.)
Ak pristavíte Tonyho, do dvoch sekúnd je vám jasné, akú taktiku máte použiť. Niektorí chcú
mať celú nepríjemnosť čím prv za sebou – berú to ako prepadnutie. Vtedy spustíte: „Potrebujemepeniazenajedlonemátedákedrobné?“ Ďalší sa vyžívajú vo vašom nešťastí. Dajú vám peniaze, iba ak dosiahnete, aby sa cítili lepšie, a čím srdcervúcejší je váš príbeh, tým väčšmi ich blaží pri srdci, že vám pomáhajú, a o to viac z nich vytiahnete. Nezazlievam im to. Ak ide niekto do divadla, chce sa zabaviť.
Mama vyrastala na farme vo vnútrozemí štátu. Matka jej zomrela pri pôrode; otec pestoval sóju a staral sa o dcérinu výchovu, ak mu ešte zostala energia. Prišla sem študovať, ale otec dostal rakovinu, museli predať farmu, všetko šlo do hája a musela nechať školu. Tri roky pracovala ako čašníčka, potom prišla na svet dcérka, otec dieťaťa ich opustil… A zrazu sa stala jednou z nich. Jednou z najbiednejších. Nie je na to hrdá…
A tak ďalej a podobne. To bol úvod. Na ten sa dá ľahko nadviazať – či už tak alebo onak. Človek hneď vytušil, či si dotyčný túži vypočuť dajakú ošúchanú povedačku. Ak áno, stala sa zo mňa talentovaná vzorná študentka na akreditovanej škole ďaleko odtiaľto (bola to náhodou pravda, hoci o tú nejde) a mama potrebovala iba prachy „na cestu“, aby som sa tam dostala (v skutočnosti som cestovala tromi autobusmi za vlastné). Ak potenciálny dobrodinec prahol po príbehu zatracujúcom celý poondiaty systém, nečakane mi zistili dáke málo známe ochorenie (pomenovali sme ho podľa niektorého z tých chruňov, čo s nimi mama randila – Todd-Tychonov syndróm, Gregory-Mitchellova choroba) a výdavky na zdravotnú starostlivosť nás priviedli na mizinu.
Mama bola prešibaná, no lenivá ako voš. Ja som rúbala vyššie. Nechýbala mi energia ani výdrž a nemala som nijakú hrdosť. Vo veku trinástich rokov som vyžobrala o niekoľko stoviek dolárov za deň viac ako ona, a keď som dovŕšila šestnásť, odišla som z domu, od fľakov a telky (áno, nechala som aj strednú školu) a postavila som sa na vlastné. Ráno som vyrazila do mesta a žobrala som šesť hodín. Vedela som, koho osloviť, ako dlho to má trvať a čo presne povedať. Nepoznala som hanbu. Jednoduchá transakcia: pomôžete niekomu, aby sa cítil dobre, a zaplatí vám za to.
Je vám teda jasné, ako som dospela k dlaňovkám ako k svojej prirodzenej profesii.
Spiritual Palms (Duchovné dlane, za názov nemôžem, nezrodil sa v mojej hlave) bolo v modernej štvrti na západ od centra. Tarotové karty a krištáľové gule vpredu, ilegálny mäkký sex vzadu. Prihlásila som sa na inzerát na miesto recepčnej. Vysvitlo, že „recepčná“ znamená „prostitútka“. Moja šéfka Viveca je bývalá prostitútka a teraz bona fide veštkyňa, čo číta z dlane. (Aj keď Viveca nie je pravé meno – v skutočnosti sa volá Jennifer –, kto by už uveril, že dajaká Jennifer vidí do jeho budúcnosti? Jennifer mu môže akurát poradiť, aké topánky si má kúpiť, aby vyzeral k svetu, alebo aký farmársky trh sa oplatí navštíviť, ale rozhodne by nemala čítať z ruky). Viveca zamestnáva
niekoľko veštkýň v prednej časti podniku a stará sa o biznis v útulnej izbietke vzadu. Pripomína lekársku ambulanciu: sú tam papierové uteráky, dezinfekčné prostriedky aj vyšetrovací stôl. Dievčatá ju okrášlili lampami zahalenými šatkami, potpourri a vankúšikmi s flitrami – všetkým, čo sa páči prostoduchým naivkám. Chcem povedať, že keby som bola chlap, ktorý chce zaplatiť dievčaťu za to, že ho „urobí“, nevojde dnu so slovami: „Panebože, ako báječne tu vonia čerstvá štrúdľa a muškát…! Rýchlo ma chyť za vtáka!“ Ja by som tam vošla bez zbytočných drístov – ako väčšina našich zákazníkov.
Muži, ktorí k nám chodia kvôli dlaňovkám, sú svojrázne typy. (U nás poskytujeme len ručný servis, teda aspoň ja – v trestnom registri mám záznam, niekoľko smiešnych malých krádeží v období od svojich osemnástich do dvadsiatich rokov, pre ten nikdy nedostanem slušný flek, nepotrebujem ho rozšíriť ešte aj o nelegálnu prostitúciu.) Sú celkom iní ako tí, čo si chcú iba zatrtkať alebo sa im zažiadalo sexu. Aj keď sa nájdu takí, pre ktorých je môj repertoár len úvodom k pohlavnému aktu. No mala som kopu stálych klientov a nikdy im nešlo o viac ako o vyhonenie. Pri tom s nimi nikto nevypečie. Buď sa boja, že sa nakazia, alebo nemajú odvahu žiadať viac. Zvyčajne sú to nervózni muži pod tlakom, občas so stredným postavením, no väčšinou na bezvýznamných postoch. Netvrdím, iba hádam. Majú radi atraktívne ženy, ale nie šľapky. Napríklad, bežne nosím okuliare, no vzadu si ich odkladám, lebo pôsobia rozptyľujúco – mohli by ma podozrievať, že sa na nich chystám vyrukovať s úlohou Sexi knihovníčky. Taký chlap nepokojne čaká na prvé tóny piesne blues-rockovej skupiny ZZ Top, a keď konečne zaznejú, vôbec ich nevníma v nepríjemnej obave, že sa začnem hrať na Sexi knihovníčku. Nevie sa uvoľniť, všetko trvá dlhšie, ako je obom stranám milé.
Moji kunčafti chcú, aby som bola ústretová a prívetivá, nie však slabá. Chcú výmenný obchod. Služba a platba. Vymeníte si pár zdvorilých slov o počasí či športových tímoch, ktorým fandia. Obyčajne sa usilujem vymyslieť nejaký intímny vtip, ktorému rozumieme len my dvaja, lebo ho môžem zopakovať pri našom ďalšom stretnutí – dôverný žartík ako symbol priateľstva si nevyžaduje takú námahu ako skutočné priateľstvo. Napríklad: Vidím, že nastala sezóna jahôd alebo Potrebujeme väčší čln (uvádzam vtipy, ktoré používam naozaj), a ľady sú prelomené. Necítia sa už ako vyvrheli, sme kamoši, nastolila sa správna atmosféra a ide sa na vec.
Určite by bolo fajn pracovať vo dne a vidieť úsmev na tvári väčšiny zákazníkov. Viem, z mojich úst to znie nepresvedčivo, ale vravím pravdu. Verte mi, že by som radšej robila v kníhkupectve, no nemala by som istotu, že neprídem o prácu. Knihy môžu byť len dočasné, penisy sú tu stále.
Háčik bol v tom, že ma začalo trápiť zápästie. Na prahu tridsiatky som mala zápästie osemdesiatničky. Viveca so mnou súcitila. Nemá veľa verných zamestnankýň, ako som ja. Ináč by jej nenapadlo, že páska na zápästí môže byť aj rajcovná. Suchý zips vydáva nepríjemný zvuk, keď si ju odlepujete. A tak raz prišla za mnou dozadu. Je to žena ako vojnová loď, podobná chobotnici – samé koráliky, povievajúce volániky a šatky – sprevádzaná prenikavou vôňou kolínskej. Odtieň jej odfarbených vlasov pripomína ovocný punč, no dušuje sa, že je prirodzený. (Viveca: najmladšie dieťa v rodine žijúcej z ruky do úst, milované, ale nie rozmaznané; zhovievavá voči ľuďom, ktorých má rada; vykrikuje pri reklamných spotoch. To je len môj odhad.)
„Nemáš náhodou jasnovidecké schopnosti, Kockáčka?“ pýta sa. Volá ma Kockáčka, lebo nosím okuliare, čítam a cez obednú prestávku jem jogurt. Nie som žiadny génius, iba by som chcela byť. Nedokončila som školu, som len samouk. (Nie je to oplzlé slovo, môžete si ho vyhľadať.) Čítam. Uvažujem. Chýba mi však formálne vzdelanie. Preto si nahováram, že som bystrejšia ako všetci ostatní v mojom okolí, ale keby som sa ocitla v spoločnosti naozaj múdrych, vzdelaných ľudí – tých, čo študovali na univerzite, popíjali víno a vedia po latinsky, unudila by som ich na smrť. Je to osamelá cesta životom. A tak nosím svoju prezývku ako medailu cti. Raz azda nebudem nudiť tých naozaj múdrych ľudí. Otázka znie, kde ich nájsť.
„Jasnovidecké schopnosti? Nie.“
„Alebo vizionárske… Nemala si niekedy vízie?“
„Nie.“ Podľa mňa boli všetky tie nezmysly ako vízie a veštenie iba pre hlupákov, ako vravievala moja mama. Naozaj pochádzala z farmy vo vnútrozemí, tá časť sedela.
Viveca sa prestala hrať s korálikmi.
„Chcem ti pomôcť, aby si sa tu udržala, Kockáčka.“
Aha. Zvyčajne mi zapína rýchlejšie, ale odrovnávalo ma zápästie. Neznesiteľná bolesť, keď myslíte iba na to, ako ju zastaviť. Hoci na svoju obranu musím dodať, že Viveca kladie len rečnícke otázky – o odpovede v skutočnosti nestojí.
„Keď niekoho vidím, zakaždým niečo cítim,“ napodobnila som jej zamatový hlas vedmy. „Kto je, čo potrebuje… Akoby ho obostierala farebná hmla, akási svätožiara.“ Neklamala som, okrem tej druhej časti.
„Vidíš auru,“ usmiala sa. „Vedela som to.“
Vtedy mi došlo, že som pokročila. Ak viem čítať auru, nepotrebujem prax.
„Jednoducho povieš, čo chcú počuť,“ pokračovala Viveca. „Spracuješ ich a budú ti zobať z ruky.“
Veštkyne vyhľadávajú predovšetkým ženy, zatiaľ čo klienti so záujmom o sexuálnu zábavu sú, pochopiteľne, chlapi, a tak náš podnik musel šliapať ako hodiny. Nedisponovali sme veľkým priestorom, preto sme vždy poslali muža dozadu – prirodzene, postarali sme sa, aby vždy prišiel tesne pred ženskou klientkou. Nevyzeralo by hodnoverne, keby k vám zo zadného traktu doliehali výkriky pri orgazme, kým sa vám zákazníčka sťažuje, že sa jej rozpadá manželstvo. Na nové šteňa sa dá vyhovoriť len raz. Mrzuté bolo iba, že Vivecine zákazníčky pochádzali väčšinou z vyššej strednej vrstvy alebo z nižšej hornej vrstvy. Tieto typy sú urážlivé. Ak smutné bohaté ženy v domácnosti netúžia, aby im veštila budúcnosť dajaká Jennifer, rozhodne si ju nebudú chcieť vypočuť od bývalej sexuálnej pracovníčky so zničeným zápästím. Alfou a omegou úspechu je vonkajší dojem. Títo ľudia nechcú strácať úroveň. Urobia všetko, aby žili v centre, no majú pocit, že sú na predmestí. Naše prijímacie priestory na priečelí boli zariadené v domáckom vidieckom štýle výrobkov Pottery Barn.
Prispôsobila som mu aj svoje oblečenie – funková umelkyňa v odobrenom luxusnom balení firmy J. Crew. Kľúčom k úspechu sú vidiecke blúzy a haleny.
Ženy, ktoré prichádzajú v skupinkách, sú samopašné a rozjarené, chcú si užiť. Tie, čo prídu samy, chcú veriť. Sú zúfalé a nemajú také zdravotné poistenie, aby si mohli dovoliť psychoterapeuta. Alebo nevedia posúdiť, či sú na tom natoľko zle, že ho potrebujú. Bolo ťažké ľutovať ich. Robila som, čo som mohla, nikto predsa nechce, aby nad ním tajomná znalkyňa jeho budúcnosti prevracala oči. Chápte ma. Veľký dom v centre, manžel ich nemláti, pomáha im s deťmi, občas aj s kariérou a vždy s diskusnými čitateľskými klubmi. Napriek tomu ich život neteší a nakoniec zakaždým vyhlasujú: „Som len smutná.“
Ak niekto tvrdí, že je smutný, obyčajne to znamená, že nevie, čo s časom. Určite. Nie som psychoterapeutka s licenciou, ale podľa mňa má väčšinou kopu voľného času.
A tak poviem: „Do vášho života zakrátko vstúpi veľká vášeň.“ Alebo hocičo podobné. Vytiahnete niečo, čo na ne zapôsobí. Niečo, čo v nich vyvolá dobrý pocit zo seba samých. Mohli by sa venovať nejakému dieťaťu, vypomáhať ako dobrovoľníčky v knižnici, vykastrovať pár psov, pridať sa k zeleným. Je dôležité, aby ste im to nepodávali len ako predpoklad, skôr ako dôrazné varovanie. „Do vášho života zakrátko vstúpi veľká vášeň… Musíte si dávať pozor, aby nezničila všetko, na čom vám záleží!“
Netvrdím, že je to vždy také jednoduché, ale často áno. Ľudia túžia po vášni. Po zmysluplnom cieli. A keď ho dosiahnu, ukážu sa znovu, lebo ste mali pravdu, a to je dobre.
Susan Burkeová bola iný prípad. Už na prvý pohľad vyzerala bystrejšia ako ostatné. Vošla som do zadnej izbietky jedného sychravého aprílového predpoludnia, potom čo som obslúžila klienta. Nechala som si niekoľko starých obľúbencov, medziiným sympatického, trochu streleného zazobaného chlapíka, predstavoval sa ako Michael Audley (vravím „predstavoval“, dobre situovaný muž by sotva prezradil svoje pravé meno). Vždy v tieni úspešného brata atléta; presadil sa na výške; veľmi múdry, ale nie nafúkanec; posadnutý džogingom. Iba môj odhad. O Mikovi som v skutočnosti vedela len to, že má rád knihy. Odporúčal mi ich s neodbytnou žičlivosťou kamaráta, s vášnivým zápalom, po akom som ako adeptka na kockáčku túžila odjakživa. Musíte si prečítať toto! Netrvalo dlho a založili sme vlastný (sem-tam škriepny) čitateľský klub. Doslova hltal Klasické príbehy o nadprirodzených javoch a nanucoval ich aj mne. (Napokon, paranormálne úkazy sú aj vaša parketa, dodával s úsmevom.) A tak sme v spomínaný deň preberali aj tému osamelosti a osudovosti v hororovom románe Strašidlá v Hill House, a keď sa odbavil, poutierala som si ruky dezinfekčným obrúskom a vzala si od neho triler Žena v bielom; ten sme mali preberať na budúci týždeň. Potom som si postrapatila vlasy, aby som vyzerala dramatickejšie, uhladila som si vidiecku halenu, vopchala knihu pod pazuchu a vybehla som z hlavnej miestnosti. Nie načas – meškala som tridsaťsedem sekúnd. Susan Burkeová na mňa už čakala. Nervózne, ale so slabým stiskom mi zapumpovala rukou. Mykla som sa, vypadla mi kniha, a keď som sa po ňu zohla, zrazili sme si hlavy. Čosi také od média určite nečakáte. Ako výjav z populárnej americkej komédie Three Stooges.
Ukázala som na kreslo, nasadila vševediaci hlas a opýtala sa, prečo prišla. Je to najprirodzenejší spôsob, ako povedať ľuďom, čo chcú počuť. Spýtať sa ich, čo chcú.
Susan Burkeová chvíľočku mlčala. Potom zamrmlala: „Život sa mi rozpadá na kúsky.“ Bola to krásna žena, ale napätá a rozrušená, všimli ste si to, až keď ste sa jej prizreli pozornejšie. Keď ste sa zahľadeli do neuveriteľne modrých očí za sklami okuliarov. Keď ste usúdili, že tie matné blond vlasy sú vyžehlené. Nabetón bohatá. Jednoduchá kabelka musela byť závratne drahá. Nenápadné šaty myšacej farby dozaista šité na mieru. V skutočnosti možno neboli nenápadné – iba ich tak nosila. Inteligentná, ale bez tvorivej fantázie, pomyslela som si. Konformistka. Žije v strachu, že povie alebo urobí niečo, čo sa nemá. Chýba jej sebadôvera. Pravdepodobne zastrašovaná rodičmi a teraz terorizovaná manželom. Manžel je prchký – každý deň sa snaží prežiť bez výbuchu jeho hnevu. Smutná. Jedna z tých smutných.
Susan Burkeová sa zrazu rozvzlykala. Vzlykala asi pol druha minúty. Dala som jej ešte dve minúty, predtým než ju preruším, ale napokon prestala sama.
„Sama neviem, prečo som tu,“ povedala. Vytiahla z kabelky vreckovku pastelovej farby, no nepoužila ju. „Je to šialené. Chcem len vedieť, kedy bude koniec. Zo dňa na deň je to horšie.“
Prihovorila som sa jej čo najsúcitnejšie, no tak, no tak, ale ani som sa jej nedotkla. „Čo sa stalo?“
Utrela si oči a na sekundu sa na mňa zahľadela. Potom zažmurkala. „Vy to neviete?“
Usmiala sa. Nechýba jej zmysel pre humor. To som nečakala.
„Čo s tým?“ prehodila po chvíli. Pošúchala si zátylok. „Čo vlastne robíte?“
„Mám dar psychologickej intuície,“ spustila som. „Viete, čo to znamená?“
„Čítate ľuďom v mysli.“
„Do istej miery, no moje schopnosti siahajú oveľa ďalej. Ich súčasť tvoria moje zmysly. Vnímam vibrácie, čo vyžarujú z ľudí, vidím ich auru. Vytuším strach, faloš, depresiu. Ten dar mám odmala. Moja matka bola depresívna, nevyrovnaná žena. Obostierala ju tmavomodrá hmla. Vždy keď sa ku mne priblížila, pocítila som chvenie na pokožke, ako keď počujete hrať niekoho na klavíri – a do nosa mi udrel pach zúfalstva. Má vôňu chleba.“
„Chleba?“ začudovala sa.
„Bol to jej pach, pach duše v rozklade.“ Mala by som si vymyslieť iný pach. Hnijúce lístie znie príliš obyčajne, ale malo by to byť niečo zemité. Huby? Nie, huby pôsobia prízemne.
„Chlieb – zvláštne…“ utrúsila.
Zákazníčky sú obyčajne zvedavé, ako vnímam ich vôňu či auru. Prvý krok, ktorým sa zapoja do hry. Susan sa rozpačito zahniezdila. „Nechcem byť nezdvorilá,“ zahabkala, „ale… ale myslím si, že toto nie je pre mňa.“
Čakala som, kedy vyjde von s farbou. Empatické ticho patrí k najmenej využívaným zbraniam na svete.
„Dobre,“ povedala Susan. Zahrnula si vlasy za uši – hrubé snubné prstene osadené diamantmi sa zatrblietali ako Mliečna cesta – a hneď vyzerala o desať rokov mladšia. Vedela som si ju predstaviť ako malé dievčatko, možno stále s nosom v knihách, pekné, ale hanblivé. Prísni rodičia. Vždy vzorná študentka. „Čo vidíte pri pohľade na mňa?“
„Vo vašej domácnosti sa niečo deje.“
„To máte odo mňa.“ Priam z nej sálala túžba uveriť mi.
„Nie, povedali ste, že život sa vám rozpadá na kúsky. Ja vravím, že to súvisí s vašou domácnosťou. Máte manžela, cítim tam veľký nesúlad. Obklopuje vás chorobne zelená hmlovina, ako žĺtok v pokazenom vajci. Na okrajoch je obrúbená mihotavou zdravou tyrkysovou. Podľa toho bolo všetko, ako má byť, ale potom sa to pokazilo. Je tak?“
Logický predpoklad, no vždy ho rada zahalím do farieb, ako si vyžaduje moja profesia.
Dychtivo prikývla.
„Vydávate vibrácie ako moja mama, počujem prenikavé, vysoké tóny hry na klavíri. Ste zúfalá, trpíte hlbokou úzkosťou. A nespavosťou.“
Spomenúť nespavosť je vždy riskantné, ale zväčša udriete klinec po hlavičke. Trpiaci ľudia málokedy spia dobre a vedia byť neskonale vďační, ak sa stretnú s pochopením.
„Vôbec nie, spím osem hodín,“ odvetila Susan.
„Nie normálnym, zdravým spánkom. Prenasledujú vás znepokojujúce sny. Nie práve nočné mory, možno sa na ne neviete ani rozpamätať, ale zobúdzate sa unavená a ubolená.“
Týmto obyčajne nič nepokazíte. Moja zákazníčka bola štyridsiatnička; ľudia v tomto veku sa často zobúdzajú ubolení. Viem to z reklamných spotov.
„Úzkosť sa vám zhromažďuje v zátylku. Okrem toho z vás cítim pivonky. Dieťa. Máte deti?“
Ak odpovie záporne, bez okolkov dodám: „Ale chceli by ste mať.“ Môže to poprieť – Nikdy, naozaj nikdy som neuvažovala o deťoch – ja môžem trvať na svojom, a zakrátko prestane odporovať, týmto si je máloktorá žena stopercentne istá. Nie je ťažké zasiať im tú myšlienku do hlavy. Lenže táto nie je mechom udretá.
„Áno. Dokonca dve. Syna a nevlastného syna.“
Nevlastný syn, toho sa dá chytiť.
„Vo vašej domácnosti niečo hapruje. Nevlastný syn?“
Zdvihla sa a zalovila v originálne skonštruovanej kabelke. „Čo som vám dlžná?“
V jednom som sa mýlila. Myslela som si, že ju už nikdy neuvidím. O štyri dni bola nazad. („Môžu mať veci auru?“ vyzvedala sa. „Napríklad predmety. Alebo dom.“) O tri dni sa zjavila znovu. („Veríte v duchov? Myslíte si, že naozaj existujú?“) A na ďalší deň zasa.
Väčšinou odhadnem situáciu správne. Panovační, prísni rodičia, vzorná študentka, členka Brečtanovej ligy, akademický titul v odbore súvisiacom s matematikou, počítačmi a internetovými sieťami. S manželom („má náročnú prácu, veľa stresu“) si celkom rozumeli, o nevlastnom synovi sa to už nedalo povedať. Pred rokom sa nasťahovali do nového domu a nevlastný syn, chlapec s problémovou povahou, začal robiť problémy aj druhým.
„Miles nikdy nebol prítulný chlapček,“ vyhlásila. „Inú mamu okrem mňa nepoznal. S jeho otcom som začala žiť, keď mal deväť. Vždy bol chladný. Introvert. Podľa mňa mu chýba cit. Nerada to hovorím. Keby ostalo len pri tom, nepoviem. Ale minulý rok, odkedy sme sa presťahovali… sa zmenil. Je agresívnejší. Plný hnevu. Nevypočítateľný. Naháňa mi strach. Desí ma.“
Chlapec mal pätnásť a nedávno ho proti jeho vôli presťahovali z predmestia do centra mesta, kde nikoho nepozná, navyše šlo o uzavreté, nadpriemerne inteligentné dieťa. Bodaj by sa nehneval! Azda by nezaškodilo povedať to nahlas, ale neurobila som to. Využila som príležitosť.
Rozhodla som sa vyrukovať s potrebou zbaviť dom zlej aury. Ak sa niekto presťahuje do nového príbytku, často nás volajú. Vydymíme ho šalviou, rozsýpame pritom soľ a mrmleme si čosi popod nos. Nový začiatok, odstrániť zlú energiu po predošlých nájomníkoch. Dnes, keď sa ľudia opäť sťahujú do stredu mesta, do starých historických budov, stáva sa z toho veľká móda. V storočnej stavbe býva plno všelijakých nežiaducich vibrácií.
„Nenapadlo vám, Susan, že správanie vášho syna môže ovplyvňovať dom, v ktorom žijete?“
Susan sa predklonila, oči rozšírené. „Áno, samozrejme. Je to hlúposť? Preto… preto som sa vrátila. Lebo… na stene som našla krv. Minulý týždeň. Nechcela som o tom hovoriť… bála som sa, že ma budete pokladať za blázna. Ale bola tam. Pramienok krvi, ťahal sa od podlahy až po strop. Som… som blázon?“
Na druhý deň sme sa stretli u nej doma. Keď som sa tam viezla vo svojom zhrdzavenom hatchbacku, prebleslo mi hlavou: Hrdza, nie krv. Z múru alebo zo strechy. Ktovie, z čoho sú postavené tie staré domy. Ktovie, čo môže kde presiaknuť po sto rokoch. Otázka znela, ako na to. Nerada by som sa uchýlila k exorcizmu, nezmyselným náboženským praktikám súvisiacim s vyháňaním diabla. Akiste by to nechcela ani Susan. Ale pozvala ma do svojho domu a ženy ako ona nepozývajú k sebe osoby ako ja, ak od nich niečo nechcú. Útechu a povzbudenie. Pouvažujem o pramienku krvi, nájdem naň vysvetlenie, no budem sa držať toho, že najlepšie je odstrániť zlú auru.
Bude to treba urobiť viac ráz. Musíme prebrať aj honorár. Dvetisíc libier za dvanásť návštev je slušná cena. Najlepšie bude rozložiť ich na rok, aby mal nevlastný syn čas dať sa dokopy, zvyknúť si na novú školu a nových spolužiakov. Potom bude zo mňa hrdinka, a zakrátko ma Susan spomenie všetkým svojim zazobaným priateľkám so slabými nervami. Založím si vlastnú živnosť, a keď sa ma budú pýtať, ako si zarábam na chlieb, s nenútenosťou podnikateľa odvetím, že som podnikateľka. Možno sa so Susan spriatelíme. Možno ma pozve do svojho čitateľského klubu. Budem sedieť pri kozube, zobkať syr brie a hovoriť: Mám malú živnosť, dá sa nazvať aj podnikaním.
Susanin dom som našla okamžite. Hneď som si bola istá, že je to on. Zastavila som pri obrubníku a zdvihla k nemu zrak. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Na prvý pohľad sa odlišoval od ostatných domov.
Vysoká zlovestná opacha. Jediné viktoriánske sídlo v dlhom rade nových domov podobných škatuliam. Elegantné, ale pochmúrne, zložito povykrajované ozdobné lišty a rímsy, steny z hrubo opracovaného kamenného muriva. Sedlová strecha hrozivo prečnievala nad fasádou.
Zahľadela som sa na dom. Aj on ma sledoval uhrančivými oknami, takými vysokými, že na podobločnici pokojne mohlo stáť dieťa. Aj tam stálo. Rozoznala som čosi – štíhle chlapčenské telo, sivé nohavice, čierny sveter, hnedú kravatu s dokonale uviazaným uzlom. Tmavá štica padajúca do očí. Potom iba rozmazaná šmuha, keď zoskočil a zmizol za ťažkými brokátovými závesmi.
Schody vedúce k vchodovým dverám boli strmé a dlhé. Srdce mi divo búšilo, keď som vyšla hore a zacengala. Kým som čakala, študovala som nápis vytesaný do kameňa pri mojich nohách.
CARTERHOOKOVSKÉ SÍDLO
POSTAVENÉ V ROKU 1893
PATRICK CARTERHOOK
Ozdobná viktoriánska kurzíva, dve písmená o preťaté jemným ornamentom v tvare pierka vyvolávali vo mne nutkanie chrániť si brucho.
Otvorila mi Susan. Oči mala červené.
