✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Výhodné ceny ✅ Bezpečný nákup
Viac o knihe Dievčatá na cestách (Nicole Trilivas)
O ŽENÁCH, TÚLAVÝCH TOPÁNKACH A O TOM, AKO ĎALEKO MUSÍTE CESTOVAŤ, ABY STE NAŠLI ČLOVEKA, KTORÝM CHCETE BYŤ
Vraví sa, že ženy by nemali cestovať samy. No prostoreká Kika Shoresová, ktorá s obľubou používa vulgárny slovník a zbožňuje sladkosti, vie, že je veľa dôvodov, prečo by mali. Koniec koncov, ženy chcú od života oveľa viac ako len zábavu. Kika chce minimálne okúsiť svet. Po ročnom putovaní s batohom na chrbte sa vrátila do New Yorku a je nešťastná, lebo má pocit, že sa topí v úmornej všednosti pracujúcej ženy. Túži iba po tom, aby sa znova mohla vydať na cesty. Keď dostane ponuku pracovať ako pestúnka pre americkú rodinu v Londýne, poteší sa, že sa zase dostane „za mláku“ a ešte jej za to budú aj platiť. Zistí však, že najkrajšie dobrodružstvá možno prežiť aj na jednom mieste.
Ukážka textu z knihy
Hostel Kabul v Barcelone, preslávený svojimi párty, sa nachádzal
priamo na Plaça Reial lemovanom palmami – námestí
s bublajúcou bronzovou fontánou a vyčačkanými kandelábrami,
ktoré navrhol slávny odchovanec Barcelony Gaudí.
V prvé ráno po príchode som sedela pri drevenom stole
v spoločenskej miestnosti hostela nad mapou so šálkou studenej
kávy na privítanie. Dopočula som sa o skupine mníšok, ktoré
predávajú ručne maľované vejáre na flamenco, a snažila som
sa nájsť ich kláštor v pavučine uličiek v nádeji, že nejaké kúpim
pre svoju stránku.
Práve vtedy sa dolu schodmi hrnula skupinka ľudí a hrkotala
fľaškami lacného španielskeho šumivého vína a plechovkami piva
v neistých náručiach. Lochlon kráčal na čele. Keď ma zbadal,
zmeravel pred mojím stolom a zablokoval premávku. Všetci za
ním narážali do seba ako v kreslenom filme.
„Čo robíš, človeče?“ zavrčal chalan za ním a strčil doňho.
Lochlon sa odpojil od skupinky, sadol si za stôl oproti mne
a celý čas zo mňa nespustil oči.
Neohrozene a bez mihnutia oka som hľadela aj ja naňho.
Došľaka, kto je ten chalan? Poznám ho?
Keď nič nehovoril, naklonila som sa k nemu a podpichla
som ho: „Nezabudni zavrieť ústa, obsmŕdač.“
Celá tvár sa mu rozžiarila v úsmeve.
„Nemohol som si pomôcť. Si skrátka... ohromná,“ povedal.
„Vyrazila si mi dych.“
Jeho otvorenosť a nenútená príťažlivosť mi vohnali do líc
červeň. Prv než som mohla znovu zareagovať, kamoši naňho
zavolali, aby sa ponáhľal, lebo už boli takmer vonku.
„Kašlem na vás. Prídem za vami,“ zareval, ani na nich nepozrel.
Rovnako rýchlo, ako sa prihrnula, skupinka zmizla. Odrazu
nastalo znova ticho.
Sedeli sme oproti sebe a súperili sme, kto na koho vydrží
hľadieť dlhšie. On sa odvrátil prvý a nadvihol rohy mojej mapy.
„Kam máš namierené? Ja som tu už celé dva týždne, takže ak
potrebuješ pomoc, som tvoj,“ vyhlásil, akoby so mnou flirtoval
či robil si nádeje. No možno to bola iba zhoda okolností.
„Vážne?“ preladila som na hravý tón.
V ten deň sme sa celé hodiny prechádzali po meste. Vôbec
netušil, kde sme, ale na tom nezáležalo. Tie vejáre na flamenco
som nakoniec nenašla.
Namiesto toho ma Lochlon na rušnom trhu Boqueria učil
vyslovovať svoje meno (Lok-lan Ó-ma-hún). Rozprávali sme
o mestách, z ktorých sme prišli, a pritom sme jedli pocukrované
churros na schodoch impozantných kostolov a garde nám robili
strašidelné chrliče.
Ja som práve prišla z Latinskej Ameriky a zostávalo mi ešte
niekoľko mesiacov cestovania. No Lochlon, ktorý cestoval na
etapy, práve začal novú sériu a plánoval ešte aspoň rok na cestách.
Cestoval, až kým neminul všetky peniaze, vrátil sa domov
do Írska pracovať a potom zase vyrazil na cesty. Bol to Peter Pan
v špinavých džínsoch a s írskym prízvukom.
Kým sa zotmelo, rozprávali sme sa o miestach, kam pôjdeme,
a prepletali sme sa bočnými uličkami a zapadnutými kútmi Barcelony.
Nepamätám si, kadiaľ sme v tú noc chodili, ale spomínam
si na to chvenie v žalúdku vždy, keď na to myslím.
Nasledujúci týždeň sme sedeli vo vlaku do Pyrenejí a za jeho
oknami uháňala idylická vidiecka krajinka. Hnedožlté polia,
kamenné rozvaliny, vidiecke chalupy, zaprášené futbalové
ihriská a obloha, obloha, obloha. Bol to začiatok ľúbostného
románu trvajúceho štyri mesiace, počas ktorých sme spolu cestovali
a nakoniec aj žili. Ak on bol Peter Pan, tak ja som bola
Wendy.
Po Španielsku sme preskakovali cez turnikety v parížskom
metre, vykopli nás z ligotavého baru pre smotánku v Monte
Carle a noci sme trávili na rozprávkových florentských piazza,
pričom sme sa bozkávali nad fľašami lacného chianti.
V Ríme ma učil, že nie je nič zlé na tom, ak sa správaš ako
turista a fotografuješ sa s chlapmi oblečenými za gladiátorov.
„Keď sa budeš tváriť, že je to pod tvoju úroveň, kadečo ti ujde,“
povedal mi. A mal pravdu.
Kompletne oblečení sme sa čľapkali vo verejnej fontáne
v Zürichu v štýle La Dolce Vita, liezli sme po stromoch v berlínskom
parku, až sme si odrali kolená, a v nočnom vlaku do
Grécka sme celú noc hrali poker s izraelskými tínedžermi. Prvý
raz sme sa milovali – vášnivo, zúfalo a živočíšne – v Instanbule
a hrali sme sa hru Nikdy-nikdy na nízkonákladovej leteckej linke
do Bombaja. Vo vlaku na konkánskej železničnej trase cestou
do Goy Lochlon prvý raz priznal, že predo mnou čosi tají. „Je
niečo, čo o mne nevieš, Kika,“ povedal mi, kým vlak uháňal
a natriasal nás na úzkokoľajke, ktorá sa tiahla medzi Arabským
morom a pohorím Západný Ghát. Vo vlaku sme sedeli už päť
hodín a ďalšie dlhé hodiny sme ešte mali pred sebou. Prečo dlhé
cesty nabádajú na priznania? rozmýšľala som vtedy.
Cez okno svietilo slnko a zvýrazňovalo pehy na mojich stehnách.
„Čo také?“
„V minulosti som robil veci, na ktoré nie som hrdý,“ zašepkal
a hľadel von cez okno zafúľané od prstov. Na spánkoch sa
mu ligotal pot.
Pokrčila som plecami. „Ako každý.“ Jeho slová ma neznepokojili.
Medzitým som si už o ňom urobila názor. Nebol to iba
prázdninový sex, Lochlon už pre mňa niečo znamenal. Musela
by to byť veľká vec, aby sa to zmenilo.
Lenže on sa vážne zamračil.
„Nie, nerozumieš mi. Keby si to vedela, hľadela by si na mňa
inak.“ Vyzeral veľmi nervózne a odlepoval si od hrude prepotené
tričko.
„Tak mi to povedz, nech rozhodnem sama,“ odvetila som
bez mihnutia oka.
No vtedy akoby niekto zatiahol v mojom mozgu záchrannú
brzdu. Pred očami sa mi mihol mamin varovný pohľad a ako
výstražný signál hovoril: Pozor! Pozor! Pozor!
„Dúfam, že nie si ženatý, alebo áno?“ vyhŕkla som a pokoj ma
celkom opustil. Pri tej myšlienke som sa cítila, akoby mi niekto
rozpáral vnútro.
Mama mala pravidlo: nezamiluj sa do ženatého chlapa. Zaviedla
ho, keď sa to stalo jej. Môj otec bol fantasticky fešný
(a fantasticky ženatý) Riman, s ktorým sa zoznámila, keď žila
v Taliansku. Už spolu nekomunikujú.
Nevyhadzovali sme peniaze na klimatizované kupé, takže
keď som si preložila nohy, stehná sa mi prilepili o sedadlo.
„Ježiš, nie, nemám ženu.“
Zavrela som ústa, ale poplašné zvonenie neprestalo. „Ani len
bláznivú manželku zavretú v podkroví? Vieš, že aj to sa ráta,“
naliehala som. Z niečoho takého by chytila paniku aj moja zvyčajne
pokojná matka jogínka.
Krútil hlavou ako vrtuľou. No o chvíľu sa spýtal: „Počkaj, to
je predsa z Jany Eyrovej, nie?“
„Máš frajerku? Frajera? Nemanželské deti?“ pálila som doňho
a kolieska v hlave sa mi točili rýchlejšie.
„Mohla by si prestať? Nie je to nič také.“ Pohrával sa s vytiahnutou
nitkou na leme trička, omotával si ju okolo prsta, až
mu zbelel.
„Niečo protiprávne?“ spýtala som sa. „Sedel si?“
„Samozrejme, že nie,“ povedal a chytal sa za nos, akoby zacítil
niečo nepríjemné. „Už sme s tými otázkami a odpoveďami skončili?
Mrzí ma, že som to vôbec spomenul. Zabudni na to, dobre?“
Uprel na mňa spýtavý pohľad, s ktorým mi pripomínal malého
chlapca – mal veľmi ďaleko od hrdého sebaistého muža,
akým bol zvyčajne. Sťažka preglgol, až mu nadskočil ohryzok.
Pri tom pohľade sa mi svaly na chrbte uvoľnili.
„Dobre, ale ešte jedna otázka,“ nástojila som. „Je to, čo si
urobil, už naozaj minulosť?“
Vlak sa šinul cez mangovníkový háj a vzduch sa priam lepil
od vône hnijúceho ovocia a nepríjemného smradu výfukov
z motorovej lokomotívy.
Lochlon ani len nepozrel na vábivé voskové mangovníky.
Naklonil sa dopredu a oprel sa o lakte.
„Prisahám Bohu, že áno,“ ubezpečil ma rezolútne.
Vedľa nás hrmotal nákladný vlak, ktorý šiel opačným smerom,
a na chvíľu nám prerušovane blokoval výhľad, ako keď preskakujú
okienka filmu. V tej chvíli sa moje obavy vyparili ako
kaluž na spaľujúcom indickom slnku.
„Tak potom mi na tom nezáleží. Ak toto si skutočný ty, nezáleží
mi na tom, čo sa stalo kedysi.“ Vlak sa ponoril do čiernej
tmy tunela.
„To hovoríš teraz, ale keď ti to poviem, nebudeš chcieť mať
so mnou nič spoločné.“
