✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Skutočné príbehy tých, ktorí unikli smrti. Prvýkrát vo svojej vlasti, druhýkrát keď prežili cestu do "bezpečia".
Niekoľko silných príbehov, niekoľkých silných ľudí. Deti, ženy, muži, starší ľudia – utečenci. Žiadatelia o azyl. Nie bezmenné masy. Stretli sme sa s nimi v táboroch aj mimo nich. Hovorili sme s nimi. Načúvali ich príbehom. Príbehom skutočných ľudí, za ktorými sa skrývajú reálne tváre a pohnuté osudy. Osudy obyčajných ľudí, čo utekajú zo Sýrie a z iných kútov sveta. Identické, otvorené, niekedy až hrôzostrašné odpovede na všetky otázky, ktoré si kladieme. Kto sú? Odkiaľ majú peniaze na tak dlhú cestu? Čo všetko musia prežiť, kým prídu až ku nám?
Táto kniha je o SKUTOČNÝCH ľuďoch, ktorí utiekli pred vojnou, nenávisťou, či nespravodlivosťou. Táto kniha je to, čo teraz všetci žijeme.
Ukážka textu z knihy
O tom, v akom psychickom a fyzickom rozpoložení sú moje deti, nemusím hádam ani rozprávať. Nerozumiem ničomu, neviem vôbec, kde to som, čo je možno škoda, prajem si, aby sa ľudia dozvedeli, kde presne sa toto deje.
Rozumiem len tomu, že som zrazu aj s deťmi vo väzení.
Prehliadajú nás, kážu sa nám všetkým vyzliecť.
Ženám, mužom i deťom.
Surovo nás prehliadajú, ohmatávajú nás, vraj prehliadka, či niečo nemáme schované...
Niektorí odmietajú.
No musia, sú k tomu prinútení fyzickým násilím, policajti ich bijú a nadávajú im.
Fotografujú naše nahé deti.
Neviem načo a radšej nad tým ani nerozmýšľam. Omar hlasno protestuje, na čo ho policajti odvádzajú preč. Neskôr sa dozvedám, že ho surovo zbili.
V tom väzení, na úplne neznámom mieste, niekde v Maďarsku som strávila s Omarom aj s deťmi 9 dní. Veci sa nám vrátili bez peňazí, ktoré sme v nich mali ukryté.
Jednoducho nás sprosto okradli.
Tak aj o toto im išlo.
V prepočte 5 tisíc eur, celý náš majetok. Nikde sa o tom asi nedočítate, ale je to tak, hovorím
pravdu, Wallah.
Ešte podpísať papier, že do pätnástich dní opustíme Maďarsko.
Chcú sa nás zbaviť.
V tejto krajine ale tak-či onak ostať nechceme....
Nemáme nič.
Zhola nič.
Len špinavé šaty, ktoré máme na sebe a zodraté topánky.
Mám šťastie, že Zaida ešte stále kojím, inak si to neviem predstaviť...Nejakí dobrí ľudia po ceste nám dávajú jedlo a peniaze na lístok do Budapešti...Ďalej už nemáme peniaze na nič.
Keby nebolo dobrých ľudí, ktorí nás zviezli ku hranici s Rakúskom, neviem, čo by s nami bolo...
A tak sme sa dostali do Traiskirchenu.
Boh si asi povedal, že utrpenia bolo dosť.
V tábore je aj Ayat a môj manžel. Nemáme nič, stratili sme príliš, ale sme spolu.
Akási novinárka sa dozvedela o našom príbehu a napísala o nás krátky článok do novín. Nejaký dosť známy denník o nás písal na dvoch stranách a ešte o zopár iných ľuďoch s podobnými osudmi.
A stal sa zázrak.
Snáď, keď o tomto napíšeš, ľudia ti ani neuveria, ale naozaj je také niečo možné.
Do Traiskirchenu za nami prišiel starší, bezdetný rakúsky manželský pár. Neuveriteľne ich dojal náš príbeh.
Chceli pomôcť.
Ujali sa nás všetkých a bez nároku na nájom nám prepustili na neurčitú dobu svoj nevyužívaný, plný zriadený domček.
