V centre našej túžby je konflikt a napätie. Naša túžba v sebe totiž obsahuje dve odlišné tendencie. Túžbu byť sebou a túžbu dať sa inému. V živote stále znova hľadáme rovnováhu v strede našej túžby.
1. Túžba byť sebou
V študentských rokoch, keď som sa takmer každý rok sťahoval na iný podnájom, som si všimol zvláštny jav. V izbe, kde mi nedovolili nič zmeniť – posunúť posteľ, presunúť stôl či zvesiť obraz – som sa aj po polroku cítil ako na návšteve. Naopak, stačilo presunúť stôl, zvesiť obraz a hneď som sa tam cítil viac doma. Toto pozorovanie odkazuje na prvý rozmer túžby.
Človek túži v živote dosiahnuť stav, v ktorom by veci okolo neho boli v súlade s tým, čo je v ňom.
Domov je tam, kde som úplne sám sebou. V živote používame ochranné roly, masky, bezpečnostné sfarbenia. Čím viac sa vzďaľujem od toho, čo nazývam domovom, k tomu, čo je pre mňa cudzie, tým viac ochranných vrstiev na seba navliekam. Keď idem z domu do práce, navliekam si jednu vrstvu, keď idem na pohovor k riaditeľovi, navliekam si ďalšiu, ak by som mal ísť nebodaj na audienciu k prezidentovi, navlečiem si hneď ďalších päť masiek – budem sa totiž musieť chovať podľa protokolu. Naopak, keď sa z cudzieho vraciam domov, postupne si vyzliekam masku za maskou. Človek, samozrejme, nejaké tie masky nosí i doma, pred najbližšími, dokonca nejakú masku nosí i sám pred sebou.
Domov je tam, kde som úplne obnažený, tam, kde sa bez strachu, bez masky úplne odkryjem a stávam sa sám sebou.
Túžba po domove je túžbou po sebarealizácii.
2. Túžba dať sa a prijať iného
Pred časom som strávil niekoľko mesiacov za oceánom. Uvedomil som si, že domov nie je miesto domov sú ľudia. Osoby, ktoré ma poznajú po mene, sú zasvätené do môjho životného príbehu. Som obsiahnutý v ich mysli. Viem, že ich myšlienky, akokoľvek vzdialené v priestore, sa obracajú ku mne, tak ako sa moje myšlienky obracajú k nim. Domov je tvoje ty. To, že som obsiahnutý v tvojej pamäti, v tvojej oceňujúcej pozornosti. To, že ty si obsiahnutý v mojej oceňujúcej pozornosti. Domov vzniká tam, kde ja a ty vykročia za svoje hranice a spoja sa v my.
Túžba po domove je túžba po sebaprekročení.
Naša túžba po domove sa upiera dvoma smermi – k sebarealizácii a k sebaprekročeniu. V bežnom jazyku prvému hovoríme sloboda, druhému hovoríme láska.
Príbeh o Jankovi a Aničke
V protirečení túžby po slobode a túžby po láske spočíva základný problém ľudských vzťahov. Tu kdesi sa rodí bolesť, o ktorej vie každá žena a každý muž, ktorí sa pokúsili priblížiť jeden k druhému. Je v nás nekonečná túžba. Jednou nohou kráčame k slobode, druhou k láske. To v nás po celý život vytvára napätie.
Predstavme si nasledovný príbeh. Janko má dvadsať. Odchádza študovať do veľkého mesta. Konečne je slobodný. Už ho neurčuje vôľa rodičov, býva na priváte, kde si všetko môže usporiadať podľa vlastnej predstavy. Svoj nový stav nazval slobodou. Čas plynie a túžba sa obracia od toho, čo má, k tomu, čo nemá. Po čase Janko svoj nový stav už nenazýva slobodou – nazve ho samotou. Čím viac sa to, čo mu bolo slobodou, mení na samotu, tým viac je pripravený svoj stav zmeniť.
Vo vedľajšej uličke žije Anička. Ju stihol podobný osud – i ona už svoju slobodu nazýva samotou. Anička s Jankom sa stretnú, preskočí iskra. Obaja vstúpili do raja. Ten raj nazvali láskou.
Po čase však niekto (nevieme kto skôr, Anička či Janko) nazve svoj vzťah obmedzením. Čas plynie a túžba sa obracia od toho, čo má, k tomu, čo nemá. Až sa jedného dňa niekto z nich zbalí a utečie zo vzťahu za slobodou.
Slobodu, ako už vieme, časom nazve samotou, stretne novú lásku, lásku časom nazve obmedzením, utečie za slobodou, a tak ďalej, až kým ich – vyčerpaných tým behaním – nepochovajú.
