Oľga Koščová vo svojich spomienkach píše, ako P. Benjamín nezabúdal popri modlitbách a povzbudzovaní ani na prirodzené potreby ich rodiny. Pred Vianocami im napr. kúpil kapra, keďže gazdiná nemohla stáť v obchode. A tak 23. decembra 1963 prišiel k nim na návštevu. Kapor bol vo vani a o. Benjamín žartoval, debatoval a povzbudzoval tak prirodzene ako doteraz. Keď v ten deň od nich odchádzal, pani Oľga šla za ním zavrieť dvere a pritom ho prosila, aby doviedol na návštevu aj svoju mamu. O. Benjamín ešte zažartoval: „Áno, poviem jej – milostivá pani Koščová ich pozývajú!“ Jej spomienky ďalej pokračujú: „A potom mi podal ruku a povedal: ‚Buďte pokojná, vo veľkom pokoji, ponúkol som Pánu Bohu svoj život, aby matka deťom bola uchovaná. Cítim, že Boh to prijal!‘ A zavrel za sebou dvere. Vtedy som ho videla naposledy. Úprimne priznám, že som ani nestihla, ani nedokázala zareagovať.“
V spomienkach adresovaných synovi Stanislavovi uvádza Oľga Koščová mnohé príhody a zážitky s o. Benjamínom. Ako sama píše, robí to nielen preto, aby ho lepšie poznal, ale aj kvôli zdôrazneniu okolností jeho obety: bolo to v čase, keď bol „tak vitálny, tak plný života, optimizmu a energie, že len z tohto pohľadu možno to spoznať, nielen spoznať, ale oceniť jeho obeť. V plnej životnej sile – to je čosi, čo nemožno hodnotiť ani chápať, za čo možno len ďakovať
