✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Alfred Tennyson tvoril časti svojho diela na rôznych miestach, tak ako mu prichádzali na um jednotlivé okolnosti jeho priateľstva s Arthurom Henrym Hallamom. Nemal v úmysle publikovať ich ako celok, k tejto možnosti dospel, až keď si uvedomil, koľko veršov na túto tému už napísal. V úvode sa zračí obdobie intenzívneho žiaľu za priateľom, presvedčenie, že za ním bude smútiť neustále. V raných fázach trúchlenia spochybňuje prežitie duše a existenciu posmrtného života. No hoci v tomto bode nedospieva k viere, ktorú nachádza v závere básnickej skladby, a vnútorne bojuje s tým, že vedecké poznatky môžu existenciu Boha aj vyvrátiť, napokon dospieva k súladu a prijíma náboženstvo a vieru. Pripúšťa, že biologický vývin je evolúciou Božieho zámeru s človekom a so zemou: Máme len vieru, čo si nie je istá, / veď naša znalosť stále čelí tme, / no predsa v tvoju veľkosť veríme, / lúč v temrave: nech rastie do zlatista.
Výber Prechod cez piesčiny vychádza vo vynikajúcom preklade J. Kantorovej-Bálikovej , viacnásobnej laureátky Ceny Jána Hollého, najvýznamnejšieho prekladateľského ocenenia.
Ukážka textu z knihy
OHLIADNUTIE
Na teba myslím, druh môj. Tvoje žitie
čas pohltil, no daromný je žiaľ.
Veď rieka Duddon stále nesie v diaľ,
čo bolo, je a bude dôležité,
prúd bude stále brázdiť skaly skryté,
tvar pretrvá, aj úloha, čo mal.
My, múdri, umní, zdatní doposiaľ,
čo zvládali sme zmladi, na úsvite
vzdorovať živlom, mrieme. Nárek planý!
Stačí, ak kúsok z diela našich dlaní
má silu slúžiť ďalej, prospievať,
ak každý z nás, čo k tichu hrobu mieri
v závoji lásky, nádeje a viery,
cíti – sme väčší, než sa môže zdať.
