Židia sú zvláštny národ. Každá epocha sa nazdávala, že zaniknú, a predsa sú tu. V každej epoche ich bolo čoraz menej, a predsa pripadali veľkí sebe - i svojim nepriateľom. V každej epoche sa väčšina spoločnosti stavala odmietavo k viere a hodnotám, ktoré Židia vyznávali, a zväčša jej boli tŕňom v oku. V každej epoche bolo množstvo Židov zavraždených, prinútených konvertovať, alebo sa vzdali viery z vlastného popudu, no dosť sa ich rozhodlo znášať židovskú odlišnosť a pokračovať v ceste.
Nikto nepochybuje o tom - dokonca ani ich nepriatelia - že v celých dejinách ľudstva sú Židia najtvorivejší z malých národov. Počínajúc biblickými prorokmi, cez rabínov Talmudu, stredovekých básnikov a filozofov až po novodobých spisovateľov, hudobníkov a vedcov, v duchovnej histórii ľudstva Židia hrali odjakživa dôležitú úlohu. Prečo je to tak, ostáva záhadou. Niektorí našli odpoveď v osude, ktorý Židom určil Boh. Iní ju našli v silnom nátlaku, ktorému ich takmer neprestajne vystavovali antisemiti. Autori ju našli v kontinuite židovskej povahy.
Kniha Židia je pokusom o to, čo sa doteraz robilo nedbanlivo, zle a dokonca s nechuťou - je to pokus opísať všetky veci, ktoré sú pre Židov bežné.
Úryvok: Útok na Talmud
V neskorom stredoveku, začiatkom trinásteho storočia, sa kresťanské útoky na judaizmus čoraz väčšmi stupňovali a naberali hrozivejšiu podobu. Cirkevní hodnostári si povedali, že ak rabíni odmietajú Nový zákon, vlastne tvrdia, že Talmud je pravým výkladom hebrejskej Biblie. Ak je Talmud príčinou, pre ktorú Židia nechcú uznať, že hebrejská Biblia predpovedala Ježiša, treba jeho autoritu zničiť. Túto novú taktiku vymyslel židovský konvertita na kresťanskú vieru Nicholas Domin, žiak slávneho rabínskeho učenca Jechiela z Paríža. Zostavil zoznam tridsiatich piatich obžalob Talmudu a obvinil rabínskych autorov z rúhačstva a obscénností namierených proti Ježišovi a Márii, vlastne proti kresťanstvu ako celku. Tento útok vyvolal roku 1240 v Paríži polemiku medzi Dominom a jeho bývalým učiteľom rabínom Jechielom. Počas konfrontačnej diskusie bol Talmud po prvý raz "súdený". Výsledok sa dal očakávať: Talmud bol odsúdený a mal sa spáliť. Rozsudok vykonali o dva roky, keď pred zrakom verejnosti okázalo zapálili dvadsaťtri vozov s rabínskymi textmi. Táto taktika však Židov nezastavila. Neprestali študovať Talmud, pretože súdni sluhovia, ktorí zbierali zakázané texty, nenašli všetky výtlačky a tam, kde ich našli, sa židovskí vzdelanci naučili všetkých šesťdesiattri traktátov naspamäť.
Najslávnejšia stredoveká polemika sa konala v španielskej Barcelone roku 1263 pred kresťanským kráľom Jaime 1. aragónskym. Židovský protagonista Moše ben Nachman (1194 - 1270), známy aj ako Nachmanides, bol najvýznamnejším rabínom svojich čias a jednou z dominantných židovských náboženských a intelektuálnych osobností stredoveku. Súhlasil s diskusiou, lebo mu kráľ zaručil osobnú slobodu. Jeho oponentom bol Raymond Penaforte a renegát Pablo Christiani, ktorý získal rabínske vzdelanie a do istej miery poznal Talmud. Opäť si kresťania zabezpečili konvertovaného Žida, aby dokázali, že Talmud predpovedal zrod kresťanstva, a poukázali na to, že túto pravdu prekrútili interpretácie rabínov. Kresťanskí polemici tvrdili, že Pablo Christiani dokáže "vyvrátiť židovskú zaujatosť a omyly, pretože... už nebudú môcť ako dosiaľ bezočivo popierať správnosť textu a komentáre ich vlastných starovekých mudrcov vždy, keď s našimi svätcami súhlasia v záležitostiach katolíckej viery".
Táto úloha pripadla Nachmanidesovi. Nediskutoval o texte Talmudu a nerozoberal ho odsek za odsekom (čím by zničil Pabla Christianiho v prítomnosti kráľa a vysokých prelátov, ktorým sa rozhodol slúžiť). Nachmanides len upozornil osadenstvo, že Christiani chodil po židovských obciach v Provensalsku a kázňami sa usiloval presvedčiť Židov, aby konvertovali. Ani raz sa mu nepodarilo vzdelaných Židov presvedčiť, že Talmud uznáva Ježiša za Mesiáša. Nachmanides sa ďalej spýtal, prečo by Židia vytrvalo odmietali kresťanstvo a ostávali verní svojmu výkladu Písma, keby niečo také bolo v Talmude? Nachmanides sa neodvážil otvorene a priamo poprieť božskú podstatu Ježiša, pretože za taký výrok by ho obvinili z kacírstva. Obmedzil sa na argument, že kresťania rozdúchavaním vojen podvádzajú Ježiša, princa mieru.
V prvý šabat po otvorení tejto diskusie navštívil kráľ barcelonskú synagógu a dovolil Nachmanidesovi ísť svojou cestou. A tak ostala polemika otvorená. Iný záver bol v podstate nemožný. Veriaci kresťanský kráľ predsa nemohol vyhlásiť Žida za víťaza, ctihodný panovník ho však nemohol vyhlásiť ani za porazeného, lebo by musel zrušiť dané slovo a donútiť rabína, aby konvertoval.
Zakrátko nato vydal Nachmanides knihu v hebrejčine, kde opísal svoje veľké víťazstvo v polemike. Okrem toho obsahovala aj kritiku kresťanstva, ktorú nemohol predniesť verejne. Kresťania vydali vlastný zborník z polemiky v latinčine. Podľa neho Nachmanidesovi chýbala výrečnosť a akékoľvek pádne argumenty. Na Nachmanidesovu škodu sa výtlačok jeho diskusie, žiaľ, dostal aj do rúk konvertitov, ktorí ovládali hebrejčinu. Avšak potom už nemohol v Španielsku ďalej žiť. Napriek kráľovým sľubom, že za svoju úlohu v diskusii nebude potrestaný, Nachmanides urobil to isté ako pred ním Jehuda Halevi - utiekol do Svätej zeme. Jeho rozhodnutie nebolo prekvapením, ak sa vezme do úvahy, že bol hlavnou autoritou medzi stredovekými rabínmi a podľa ich nariadenia sa musel každý Žid za akýchkoľvek okolností a bez ohľadu na nebezpečenstvo presťahovať do krajiny Izraela, ako kázal náboženský zákon.
Ako osobnosť Nachmanides prekročil rámec židovskej pospolitosti tých čias. Židovskí vodcovia museli na verejnosti mlčať, keď kresťania hanili ich náboženstvo. A práve títo vodcovia nesmeli sklamať, museli svojmu národu dávať nádej a odvahu. Židia boli majstri v takejto forme vnútorného odporu, lebo inú zbraň nemali.
