✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅ Bezpečný nákup
Pravda o legendárnom úteku za železnú oponu
Kanadský hokejový tréner a skaut Gilles Léger sa spolu s bratmi Šťastnými konečne vyjadril k udalostiam, ktoré nezmazateľne ovplyvnili históriu klubu Québec Nordiques a celej NHL. Tou najdôležitejšou bol nepochybne útek Petra a Antona Šťastných v roku 1980 z Československa. O rok nato ich nasledoval aj Marián. Počas troch desaťročí však z pozadia tejto tajnej operácie na verejnosť nepreniklo takmer nič. Čo všetko urobil Gilles Léger, aby umožnil Šťastným dostať sa na Západ? Strhujúci príbeh, miestami pripomínajúci špionážny román, o osudoch jedného vizionára a troch výnimočných slovenských športovcov napísal športový novinár Robert Laflamme. Vychádza v spolupráci s Vydavateľstvom TIMY.
Ukážka textu z knihy
Nekonečné čakanie
O desať minút bude polnoc, posledný zápas hokejového turnaja
v Innsbrucku sa skončil už pred niekoľkými hodinami. Dalo sa to
čakať: Slovan Bratislava nebol v tomto stretnutí súperom pre obávané
sovietske mužstvo trénera Viktora Tichonova s hviezdami ako Vladimír
Krutov, Igor Larionov, Sergej Makarov, Viačeslav Fetisov a Vladislav
Tretiak. Konečný výsledok: 11 : 1. Jediný gól Slovana strelil
v tretej tretine Anton po prihrávkach svojich bratov.
Zápas, v ktorom jednoducho chýbala hlava aj srdce. Marián sa nemohol
ubrániť pomysleniu, že ide pravdepodobne o úplne posledný
zápas s bratmi, v každom prípade posledný na riadne dlhý čas.
Hral ako duchom neprítomný. Bolo to vidieť. Všetka nahromadená
frustrácia v ňom vybuchla a zrazu sa dopustil zákerného úderu
voči obrancovi Fetisovovi.
„Veľmi dobre sa na ten incident pamätám a ešte dnes ľutujem, čo
som spravil,“ priznáva. „Fetisov ma tvrdo atakoval pred bránkou a povedal
mi po rusky niečo, čo sa mi nepáčilo. Nespomínam si, čo povedal,
ale bol som ako rozzúrený býk a dal som mu ranu do tváre.
V hokejovej reči tomu hovoríme sucker punch. Nebol som na seba
hrdý, pretože ja nie som ten typ hráča. Bol som frustrovaný z drámy,
ktorú som prežil. Bol som iba svojím tieňom. Ale to nie je ospravedlnenie.
Mal som lepšie zvládnuť svoje emócie. Najmä voči protivníkovi,
akým je Fetisov, ku ktorému som vždy prechovával značný
rešpekt. Bol to veľký obranca a fajn chlapík.“
Peter a Anton už nemali hlavu pre hokej, i keď sami nástojili, že
odohrajú túto svoju labutiu pieseň.
Anton cítil, ako s naskakujúcim sekundami na svetelnom ukazovateli
stúpa jeho nervozita. Vyzliekol si dres, zúčastnil sa s mužstvom
na spoločnej večeri a zveril sa so svojím tajomstvom pár najlepším
priateľom, ktorých mal medzi spoluhráčmi.
– Peter a ja, my sa nevrátime do Bratislavy, – povedal Jánovi
Jaškovi, keď vošli do hotelovej izby. Zdôveril sa ešte Mariánovi Be -
zákovi a Jozefovi Bukovinskému.
Nepovedal to niektorým spoluhráčom, ktorých podozrievali
zo spolupráce so Štátnou bezpečnosťou.
Aj Peter sa po spoločnej večeri lúčil s niekoľkými spoluhráčmi
v hotelovej izbe. Srdcervúce lúčenie, sprevádzané slzami.
„Pozval som svojich najlepších priateľov do hotelovej izby,“ rozpráva.
Bolo tam takmer celé mužstvo, chýbalo len zopár chlapcov,
ktorí si ešte išli na poslednú chvíľu vybaviť nejaké nákupy. Boli to
veľmi dojímavé chvíle. Všetci sme plakali.“
Šok to bol veľký napriek tomu, že od odchodu Nedomanského,
Fardu, Jiřího Crhu a Vítězslava Ďuriša s odchodom bratov spoluhráči
akosi rátali.
Ale nikto tomu naozaj neveril.
Všetci dokonale pochopili Petrovo a Antonovo rozhodnutie. Obdivovali
ich, že našli odvahu urobiť taký zásadný krok. Dokonca im
trochu závideli, trochu veľmi. Ale tešili sa s nimi. Niektorí si s fľašou
alkoholu v ruke posledný raz pripíjali na ich zdravie.
Bratislavské mužstvo bolo ako jedna veľká rodina. Chlapcov spájalo
silné puto. Väčšina z nich vyrastala spoločne od prvých krôčikov
na ľade.
Odchod Petra a Antona bol pre niektorých ako strata dvoch bratov.
Pre Mariána to platilo doslovne.
Krátko pred polnocou vzal Peter Darinu nežne za ruku a potajomky
opustili hotel. Bolo dohodnuté, že Anton sa k nim o polnoci pripojí
v uličke naproti hotelu a s Katonom ako šoférom sa vydajú smerom
na Viedeň.
Cestou na miesto stretnutia Peter cítil Darinin zármutok a veľkú
nervozitu. Rozlúčka bola bolestná a táto cesta do neznáma bola pre
ňu ako skok do prázdna z vysokého brala. Práve na ňu doľahla realita
v celej svojej sile.
Peter sa považoval za šťastného človeka, pretože bola do neho nesmierne
zaľúbená. Prejavila mu slepú dôveru a teraz ho mieni nasledovať
až na kraj sveta. Peter zasa preukazoval neochvejnú dôveru
k nej a svoju úlohu ochrancu bral veľmi vážne. Po prvýkrát od chvíle,
ako sa zobrali, Peter cítil, aká je neistá. Má všetky dôvody byť vyľakaná,
pomyslel si. Považoval za dôležité upokojiť ju a chvíľu viedli
veľmi dôverný rozhovor. Dohodli sa, že jeho obsah zostane navždy
len medzi nimi.
„Sľúbil som jej veľa vecí a dnes môžem s hrdosťou povedať, že som
svoje sľuby splnil takmer vo všetkom a možno dokonca i viac,“ zdôveruje
sa.
Predovšetkým ju ubezpečoval, že bude stále nad ňou bdieť a ľúbiť
ju, ako v tom ostatne pokračuje dodnes.
Je presne polnoc: Anton pozrel na hodiny umiestnené rovno naproti
hotelu Europa Tirol. Obďaleč zbadal autobus ich mužstva. Ale
nikde v okolí nevidel čierny mercedes. „Nemali by meškať, je to len
otázka času“, povedal si.
Neďaleko odtiaľ, na druhej strane ulice, na ktorej stál hotel Holiday
Inn, nastúpili Peter a Darina do mercedesu, ktorý šoféroval Katona.
Peter si sadol dopredu.
– Stanley príde, nebude to dlho trvať, – povedal Peter Katonovi.
Prešlo desať minút a Anton stále nikde.
Z auta sa dalo v relatívnom bezpečí sledovať, čo sa deje naokolo.
Peter z neho vystúpil, aby spravil krátku obchôdzku. Musel byť veľmi
opatrný, pretože slovenské autobusy boli celkom blízko.
Dvadsať, tridsať minút, po Antonovi nikde ani stopy.
eter sa začal vážne znepokojovať. Jeho mladší brat bol občas popletený,
ale bolo úplne neobvyklé, aby až takto meškal. Najmä v takej
dôležitej chvíli. A čo ak sa mu stalo niečo vážne?
„Každá minúta sa mi zdala dlhá ako jeden rok. Desila ma predstava,
že ho zadržali agenti ŠtB. Pre dvoch mužov by nebol problém
natlačiť ho do autobusu alebo auta a previezť ho do Československa.
Začal som si predstavovať množstvo vecí, jednu černejšiu ako druhú.
Miešalo sa mi to v hlave a každý nový scenár bol horší ako ten predchádzajúci.“
Bolo vylúčené odísť a nevedieť, čo sa prihodilo Antonovi. Bolo
treba niečo urobiť. Keby bol v autobuse, bolo treba nájsť spôsob, ako
zalarmovať rakúsku políciu a dostať ho odtiaľ.
V tom čase sa Anton prechádzal v blízkosti hotela Europa Tirol a nahlodávala
ho neistota. V ruke mal športovú tašku s náhradným oblečením,
toaletnou taštičkou a korčuľami Graf, na ktorých lipol.
S 2 500 americkými dolármi vo vrecku si povedal, že je odsúdený na
prežitie.
Recenzie a kritiky
Rok vydania:
2014ISBN:
9788055611976Rozmer:
137×200 mmPočet strán:
360Väzba:
brožovanáJazyk: slovenčina
